Vybudovať horské chaty na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, a tým ho sprístupniť turistickej verejnosti, sa podarilo koncom 20. rokov 20. storočia. Turistické chaty systematicky pribúdali na strategických a zároveň atraktívnych miestach v hrebeňových partiách najprv Ďumbierskej časti horstva. Prvá vznikla Štefánikova chata pod Ďumbierom (1928) a po nej Chata pod Chabencom (1932). Následne prišli na rad Kráľovohoľské Tatry s upravenou chatou na Smrečinách pod Kráľovou hoľou (1934) a poslednou v reťazci zariadení bola Chata pod Veľkým bokom (1936). Keďže nízkotatranská hrebeňovka dosahuje takmer 100 km dĺžky, chaty boli medzi sebou vzdialené maximálne jeden deň chôdze (8 až 12 hodín pochodu).
Sedlo pod Veľkým bokom síce neleží priamo v hlavnom hrebeni pohoria, ale keďže sa pri plánovaní nenašlo iné vhodnejšie miesto na hrebeňovke, rozhodnutie padlo pre široké sedlo, ležiace 2 km severne od Zadnej hole. Objekt vybudovala počas roku 1936 stavebná firma Štefan Orfánus a Juráš z Liptovského Sv. Petra na základe požiadavky Ústredia Klubu československých turistov (KČST) z Prahy. Projektantom chaty bol Ing. Stejskal a stavebný dozor vykonával Ing. Tibor Blattný. Náklady pre zázemie turistov dosiahli 160 000 Kč a slávnosť otvorenia sa konala v nedeľu 20. decembra 1936. Medzi účastníkmi boli prevažne liptovskí, žilinskí,
dolnokubínski a pražskí turisti, zapísaní v pamätnej knihe chaty, ktorá sa zachovala dodnes. Objekt síce patril Ústrediu KČST Praha, ale prevádzkovaním bol poverený najbližší Odbor KČST z Liptovského Hrádku.
Z personálu, ktorý zabezpečoval chod zariadenia sa podarilo vypátrať nasledovné osoby: Dan Brťáň s manželkou a jeho bratom v rokoch 1936 – 1939 (dovtedy boli kuchári na Štefánikovej chate pod Ďumbierom); Peter Droppa, nazývaný Jumbo, s priateľmi (IgorBenko, Vladimír More Kresák, Ľudovít Dianiška a dve kuchárky Huťanová a Pekalová) v rokoch 1939 – 1940; Zoltán Zolo Pavličko v rokoch 1940 – 1942 (následne chatárčil na Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách do roku 1946) a ďalší, ktorí vytvárali príjemnú chatársku atmosféru, čím bolo zabezpečené celoročné ubytovanie a stravovanie hostí. Dobové články návštevníkov
Veľkého boku v turistickom časopise Krásy Slovenska objekt vzhľadom i ruchom prirovnávali k včelínu alebo úľu. Ak sa prenesieme v čase, tak by sme videli jednoposchodovú podpivničenú stavbu s pôdorysom obdĺžnika. Izby a vstupné dvere mali orientované na juhovýchod (k slnku). Pivnica bola kamenná a nadzemná časť celodrevená. Prízemie tvorila chodba, jedáleň, kuchyňa, umyváreň, sklad potravín, lyžiareň a chatárova izba. Dve spoločné nocľahárne boli umiestnené na poschodie (32 lôžok) a ubytovanie stálo 7 Kč. Nocľahárne i jedáleň boli obložené drevom z červeného smreka. Chata bola vybavená vlastným vodovodom. Pre zvýšenú návštevnosť hrebeňovky Nízkych Tatier bola v roku 1940 uskutočnená prístavba, ktorá zvýšila komfort na chate a vznikol druhý vchod. V prvých rokoch (1936 – 1938) chatu navštevovali prevažne českí turisti a lyžiari. Veľký záujem o ňu bol hlavne medzi pražskými turistami. V Prahe bola chata známejšia ako na Slovensku, pretože ju vlastnilo Ústredie KČST Praha. Počas chatárčenia Petra Droppu (spoluobjaviteľ demänovského jaskynného systému, spoluzakladateľ Horskej služby Nízke Tatry a jej prvý náčelník) sa chata stala známou u liptovských turistov a lyžiarov, ktorých chatár veľa poznal. Podľa zápisov z pamätnej knihy medzi návštevníkov patrili prevažne Slováci a Česi, ale aj Maďari, Briti, Bulhari a Rumuni. Dňa 28. 7. 1940 vystúpilo na Veľký bok rekordných 136 účastníkov liptovského seniorátu evanjelickej mládeže (SEM). Služby božie odbavil kaplán Jozef Juráš. Priestrannú chatu využívali počas zimy študenti z Tisovca a Hnúšte na školské
lyžiarske výcviky. Osud chaty spečatila 2. svetová vojna. Po potlačení SNP do hôr sa na chate usídlilo niekoľko povstaleckých oddielov (dve pešie čaty veliteľa por. P. Šmálika, anglo-americká misia) a bola skladom potravín, liekov a vojenského materiálu. Poslednými partizánmi boli členovia 2. a 3. oddielu skupiny Jánošík pod velením npor. Ernesta Bielika. Počas Vianoc (26. decembra 1944) chatu obkľúčila jednotka Edelweiss.
Partizánov zajali a následne chatu podpálili, aby sa nestala útočiskom pre ďalších partizánov. Zaujímavé je spomenúť symbolické spojenie s menom Štefan, lebo vďaka Štefanovi Orfánusovi sa chata zrodila a na Štefana (26. decembra 1944) ľahla popolom.
Po 2. svetovej vojne sa veľký počet chát KČST podarilo obnoviť, ale pod Veľkým bokom sa turisti nedočkali obnovy. Napriek tomu, že sa viackrát objavila myšlienka znovupostavenia turistickej chaty alebo aspoň úpravy opusteného salaša na jednoduchú útulňu, k realizácii sa nepristúpilo. Dodnes sa špekuluje, prečo sa tak nestalo napriek výhodnej polohe uprostred Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier. Údajne vtedajšiemu politickému režimu nebola po vôli povstalecká minulosť, ktorá sa spája s pôsobením anglo-americkej misie v oblasti. Pred obavou, aby sa nová chata nestala anglo-americkým pamätníkom pod Veľkým bokom, nebola obnovená. Aj s takýmito úvahami sa môžete stretnúť počas každoročného turistického výstupu na Veľký bok, ktorý už 38 rokov organizujú turisti z Heľpy vždy v prvú augustovú sobotu (3. augusta 2013).
V roku 2005 bola na pripomenutie niekdajšej chaty osadená pamätná tabuľa na priečelí poľovníckej chatky, ktorá stojí na základoch pôvodnej chaty. Dodnes je bývalá veľkokapacitná chata chýbajúcim článkom nízkotatranských chát. Dočkáme sa niekedy obnovy Chaty pod Veľkým bokom?
Tomáš Trstenský, Bystrický Permon 1/2013, s. 16
