Už niekoľko generácií nezažilo otvorený vojnový konflikt na našom území. Už niekoľko generácií žije v pokoji a mieri. Žiaľ, posledné dni a mesiace vo svete, ale aj u nás doma naznačujú, akoby ľudia zabudli na to čo je to vojna a aké zlá prináša. Medzi nami ešte stále žijú aj tí, ktorí si pamätajú na poslednú vojnu a na SNP. V tom čase boli zväčša deťmi a ich svet bol iný, než svet dospelých. Možno trochu hravejší a krajší, ale rozhodne nie bezstarostnejší. Svoje detské časy v Banskej Bystrici počas vypuknutia SNP prežíval aj profesor Juraj Sarvaš, dnes herec a pedagóg, ktorý i keď pôsobí v hlavne Bratislave, naše mesto neopustil a naďalej sa na jeho veže díva z okien svojho bytu. A tak sa teraz môžeme pomyselne presunúť v čase do doby 2. svetovej vojny a spolu s ním si zaspomíname na niektoré udalosti. Keď vypuklo Slovenské národné povstanie mal 13 rokov. Ako 13-ročný chlapec vníma takéto pohnuté časy?
Naozaj sme rástli v tej dobe, ale sme to tak nejako nepociťovali, lebo Slovensko bolo ochránené od veľkých vojnových náletov. Keď prvý krát bombardovali Dubovú, lebo tam bola rafinéria, no tak to bolo obrovské haló. Potom druhá bomba keď padla do Urpína a bol akurát Radvanský jarmok. Ako vidíte aj cez to vojnové obdobie, Slovenský štát, to fungovalo – Radvanský jarmok. Vtedy sa tradovalo len to, že tie bomby, ktoré padli, tak, akože schválne sa zhodili mimo, bola jedna, alebo dve a tam to vybuchlo a títo ingršpilíci, ako sme ich volali, teda majstri, ktorí mali ten kolotoč, myslím že to volali ingršpílr, tak nechal ľudí kolom takmer hodinu, takže to vzišlo do histórie – tragikomicky.
Vojnové obdobie sme nevnímali, pripomínali nám to aj v škole, že sa bojuje po boku Nemecka, ale nieže by bola nejaká velikánska propaganda, to sa nedá povedať. Moja mama vtedy chodila do továrne na vatelín, v Hornej ulici bola taká maličká továrnička, to mal majiteľ Keméni – žid. A predstavte si, tohto Keméniho zachránili, ani nešiel do koncentráku, čo bol zázrak, ale bol to mimoriadne dobrý človek.
Juraj Sarvaš nie je rodákom z Banskej Bystrice, ale neďalekej Radvane. V čase vypuknutia SNP však už aj s rodinou býval v meste pod Urpínom.
Ja som býval vtedy na Bakoššovej ulici, to bol Jesenský vŕšok, keď už hovoríme o histórii, tam nič nebolo, bolo pás súkromných domčekov so záhradami a vršok to bol, Jesenský vršok. My sme tam bývali v podnajme, v jednom domčeku. A tam sa vždy podvečer, ani nie na laviciach, ale boli tam také dosky, lebo jeden majiteľ, ujo Rafaj, to bol gazda, mal tam aj foršne, tam sme sedávali a tam človek počúval starších politizovať, že ako to bude a zároveň začali chodiť lietadlá a tie lietadlá hučali a to bolo už pred povstaním, samozrejme ešte stále sme to my ako deti nechápali. A tam už starý pán Ondríci hovorili veru, že to neznačí nič dobré, že to bude vojna.
No viete, to bolo hurá, lebo môj brat Ján, to bol 17-ročný chlapec, učeň bol, ale už mieril k tovarišovi krajčírskemu, učil sa v Kapitulskej ulici, bol tam veľký salón, pán Juřena to mal, Čech, ale veľmi dobrý človek, tak isto výborný odborník, tak ten (brat) nám zmizol aj s jedným kamarátom Ferom Novákom. Objavili sme ho tak… my sme mali uja, to bol mamin švagor v Skubíne a v Skubíne to boli veľký protifašistický…, no bola to komunistická dedina, povedzme to tak, a on prišiel (ujo) a hovorí a vieš kde je Jano? No kde? No, na Prašivej u Jegorova. To ako vieš? No lebo sme boli nákladným autom, zastavili ich Jegorovci a vynášali im do hôr zbrane, ktoré popadali nižšie do dolín, keď spúšťali (padákmi). No tak sme sa dozvedeli. A na to hneď, ráno som sa zobudil, Jesenský vŕšok bol od mesta relatívne ďaleko, počuli sme – streľba. Tak som sa schytil, hneď som letel do mesta, ako chlapca (ma) zaujímalo, čo sa robí. Prišiel som na námestie, autá, ľudí, vojaci a frmol totálny, tak som tam postával pri kostole, Kapitulský sme ho volali, to je dóm Xaverský teraz hrdo sa to volá a v tom ma jeden pán, teraz neviem, zrejme to bol úplne neznámy redaktor, (oslovil)…
Máš čas Janko? No mám čas. Tak poď so mnou! Tak som s ním išiel do Národnej ulice, po Bystrickej ulici a vľavo ako je Matej Dekrét, to boli nové činžáky, tam bola redakcia Nového Slova. Tam mi naložili na ruky noviny, letáky. Toto rozdávaj, mi hovorí, toto predávaj, za toľko a toľko halierov a ja som s tými novinami pred sebou… začal predávať noviny, rozdávať útok, som si hneď vymyslel: útok z Vrútok, lebo tam sa bojovalo, Pravdu, Nové Slovo, Národnie Noviny. Do večera, že keď to predáš, sa vráť. Ja som predával a hneď, viete, taká kamelotská hrdosť je v tom, ja som to hneď pocítil, nevrátiť noviny, čo najviac predať, tak som do samého večera, do samej tmy predával noviny a všetko som predal. Tak som tam prišiel, to už bolo za tmy, okolo deviatej, sa im to ohromne páčilo, som im tam nejaké koruny vysypal, nejaké mi hneď dali do vrecka, to si nechaj a ráno príď o ôsmej. A ja som prišiel domov, to bolo desať hodín večer. Mama ma hneď vybuchnátovala, kde si bol? No a mne to prišlo ľúto, že ja som pracoval a mama ma ešte vybuchnátovala a vravela nevidíš čo sa robí? Pochopil som až neskoršie, že mala strach, sa strieľalo, brat partizán… Potom som s takým plačom vysypal peniaze, hovorím veď som aj zarobil, mama sa upokojila, že sa nič nestalo, no a ráno o ôsmej tam musím ísť… No nepôjdeš! No musím ísť, veď to som sľúbil…no tak dobre. To bol môj prvý kamelotský deň a na druhý deň som išiel opäť a stal som sa oficiálnym kamelotom povstania. Povstanie som vnímal, ako chlapec, ktorý slúžim niečomu dobrému.
Juraj Sarvaš si spomínal aj na svojich dvoch starších bratov, ktorí sa aktívne zapojili do povstania.
O dva, alebo o tri dni, prišiel brat zo Sečoviec. Pred tým spolupracoval s Plávkom Ondrejom, ktorý tu bol, s Orságovcami, to boli takí pokrokoví, protifašistickí a on hneď nastúpil do Slobodného slovenského vysielača. Tam bol výborný herec Ctibor Kovač s Banskobystrického ochotníckeho súboru, výborný herec Števo Slivka, Ivan Teren básnik, Gabriel Rapoš spisovateľ, ale to všetko boli mladí chlapci 20-23 ročný chlapci a preto ma dosť mrzí sa Slobodný slovenský vysielač zanedbáva v histórii.
Samozrejme som bol veľmi pilný kamelot, každý deň som predával, to nezabudnem, všelijakých letákoch bolo, ja som ich potom aj v reedícii dostal pri prvom výročí povstania, lebo som aj vtedy predával, to bola veľká slávnosť. Prvé výročie povstania, to bola najmohutnejšia, najkrajšia, najspontánnejšia oslava Slovenského národného povstania. Ľudia si padali do náručia, ako sa roky nevideli, no a ja som dostal celú sadu tak, ako to vychádzalo za SNP.
Stávali sa mi také prípady, že letci tu boli, anglický, v uniformách leteckých, tí sa len smiali, že nerozumejú tomu, ale dali mi peniaze, zobrali si to. No a prišiel posledný deň, ja som proste nevnímal čas, ani som nevnímal porážky, ja som si aj prečítal tú prvú stranu, aby som mohol vykrikovať, ale najmä tie letáky, lebo tie boli tak heslovite napísané. A veru som sa stretol s takou odozvou, ale daj pokoj, choď do riti Janko… všetko už bolo v inom. Prečo? Lebo Nové slovo posledné vyšlo tak, že tam bola veľká karikatúra Tisu a Hitlera. Na titulnej strane. Už sa blížil front, jak sa chystal ten dohovor, hoci sa vraví, že to povstanie nebolo porazené, to je tiež pravda, ale Bystrica už padla. No a ja som taký nešťastný išiel s tou hŕbou tých novín podvečer do redakcie a tam bolo už zamknuté a tam bolo: Odišli sme do neznáma. Ja som bol z toho hotový. Teraz s tou hŕbou novín som išiel domov. A už som videl, lebo cez Jesenský vŕšok to všetko ustupovalo. Tade to bola ústupová cesta.
Bratia Juraja Sarvaša ustúpili tiež do hôr. Jeden do Richtárovej, druhý pod Jelenskú skalu.
Náš dvor bol taký otvorený dvor, to bol gazdovský, takže všetko sa tam vovalilo. Aj Nemci sa vovalili, hore bol byt, taký voľný, pretože tam býval p. doktor Ehrenwald lekár, on bol dolu, v meste, no a si myslel chudák, mali dcéru Eriku, že sa zachráni, to už bola len taká utópia, keď nebude v strede na očiach. Bol žid, ale dobrý človek. Vlastne ho volali aj liečiteľ chudobných. A neviem prečo zrušili Ehrenwaldovú ulicu, ktorá bola na jeho počesť a teraz tam nie je. My sme zažili tam dve veľké také udalosti: po neho prišli, ešte mi doniesol predvečer knižočku od Eriky, že: Ja ju potom vrátim ujo…, už to asi nebudeme potrebovať… To si pamätám, no a potom dolu vedľa nás bývali Škrabalovci, to zas boli komunisti veľký, on ušiel, jemu zrejme dali avízo, nikdy sa už nevrátil, ale Teta a Vlado, tam prišli v noci a vyšetrovali, aj periny im rozhádzali, rozpichali, toho sme svedkami, čo bolo.
Starý pán Ondríci, výborný človek tiež, hrbatý trošku, prišiel k nám a čo s tými časopismi? No to musíte páliť! Lebo to nás postrieľajú všetkých. Tak my sme to začali v sporáku všetko páliť, ale vieš, ako sa to ťažko páli hrča novín. Pomaly, ešte sme pozor dávali či Nemci neprídu, to bolo prvé veľké šťastie, druhé bolo, že nás neudali. Neudali nás preto, lebo v zámku Ľupčianskom boli zatvorení nejakí Nemci, ale nie vojaci, civili a keď povstanie padlo ich vypustili. Z hory pribehol k nám, zase do tohto otvoreného dvora jeden pán, ktorý hneď do drevárne išiel, tam sa skryl. Mama hovorí, že choď pozrieť… ja som tam išiel a tam taký útlejší pán, v civile v okuliaroch, tak sa triasol. Mama humanistka, prišla, poďte k nám, poďte, nebojte sa, nič sa Vám nestane u nás, my sme boli partizánska rodina, tak mu dala nachovať , lokše sa len piekli vtedy, ani chlieb sa nepiekol, vysvitlo, že to bol doktor, profesor Muller, ktorý tu študoval náhrobné kamene a on nám dal aj adresu, že keby sme niečo potrebovali, aby sme sa naň ho obrátili, že on sa pokúsi dostať do Reichu a zrejme sa mu to aj podarilo. Aj tak sme sa rozlúčili. Aj tak sa stalo, že mamu zavolali na gardu, garda bola za Hronom, tam bolo Bio pod Urpínom, ako je malá stanica, len ona bola vpredu, teraz je vzadu. Oproti bolo malé kino a bolo veľké kino – Bio. Tam bola garda a tam mamu pozvali a už sme sa báli, ale tam povedali, že prišiel nám nejaký prípis a peniaze od profesora Mullera, ale peniaze nám ani nedali, ani sme ich nechceli. Takže toto nás zachránilo, ten humanizmus matkin.
Podarilo sa nám to popáliť (noviny) a potom sme dostali avízo, že aby som prišiel na Richtárovú. To sme išli s kamarátom Jožom Némethom, jeho otec bol policajt, potrebovali sme aj priepustky, ale sme boli chlapci tak nás tak nekontrolovali, to bol prvý raz, potom som bol sám, potom so švagrom na Richtárovú, do Makovníkov, aby som aj meno konkrétne povedal. Vtedy som niesol zase karbid a sestra upiekla makovník a keď som tam prišiel tak som zbadal, tam sa sušili bratove plumky. Však to sú Ondríkové plumky a tam sme sa tam stretli spolu, dnes je to legenda, dneska tomu nikto neuverí…
Rozprávanie Juraja Sarvaša bolo dlhé a pútavé a nebolo možné vmestiť do jedného príspevku všetky jeho spomienky. Príbehy sú opísané zo zvukovej nahrávky, ktorá vznikla 5. mája tohto roka v Banskej Bystrici. Slová v zátvorkách sú doplnené, text je menený len výnimočne, ale je značne skracovaný. Spomienky sú niekedy veselé, inokedy smutné. Dôležité však je aby zostali medzi nami, aby sa na túto dobu nezabudlo. S poďakovaním profesorovi Jurajovi Sarvašovi.
