Hg – Ortuť

Hg – Ortuť

 

Richard R. Senček

Termín „živé striebro“ vystihuje jednu zo základných vlastností ortuti. Za bežnej teploty je ortuť tekutá. Jej latinský názov hydrargyrum jej podľa historických análov dal grécky lekár Dioscorides v 1. storočí po Kristovi. Ortuť bola známa človeku už veľmi dávno. Pomocou nej získaval zlato a veľmi často ju využíval pri liečení a v alchýmii. V prírode sa nachádzala vo forme minerálov, ale aj ako čistý kov – v podobe malých kvapôčiek striebornej ťažkej vody. Jedno z najbohatších historických nálezísk ortuti sa nachádza neďaleko Malachova. Tu sa ťažila rumelka, presnejšie cinabarit, chemicky HgS. Dodnes sa jedna z lokalít za Malachovom nazýva Ortúty. Meď, ktorá Banskú Bystricu preslávila však zatienila toto mimoriadne bohaté a zaujímavé nálezisko.

 

História

 

Ortuť poznal človek od najstarších dôb hlavne v podobe rumelky, malých červených kryštálov, ktoré sa dali podobne ako zlato ryžovať. Bola známa po celom svete. Napríklad z Číny sa zachovalo množstvo legiend o podzemných hrobkách cisárov plných živého striebra, ktoré slúžili na ochranu pred vykrádačmi hrobov. Ortuť mala už od nepamäti široké využitie okrem spomínaných amalgánov, liečebných prípravkov, alchýmie, kde mala mimoriadne postavenie sa s nej vyrábali farbivá a výbušniny. Niet sa čo čudovať, že záujem o ňu bol značný.

Nevieme kedy sa začala skutočne ťažiť aj v našom regióne, ale je pravdepodobné, že malachovské ortutné náleziská boli objavené prospektormi, ktorí hľadali zlato ryžovaním už pradávno. Postupne okrem drobných zlatiniek sa im v nejakých „proto-brotvanoch“ začali usadzovať aj ťažké kúsky červenej rumelky a to už bol známy a neklamný dôkaz prítomnosti ortuťového ložiska. A už nič nebránilo hľadaniu primárneho ložiska. No, a to sa im aj podarilo, ale viac až v závere.

 

Základné vlastnosti ortuti

 

V tuhom stave je ortuť striebristo-modrastý kov, podobný olovu. Za bežnej teploty je však kvapalnou striebornou látkou. Má vysokú hustotu 13,6 t/m³. Železo v nej pláva ako drevo na vode. Dnes je považovaná za jedovatú látku, ale čistá kovová ortuť má skôr dezinfekčné účinky. V minulosti bola využívaná ako veľmi dobré preháňadlo. (Pritom dávka mohla dosahovať až 200 g.) Problém je, že je vysoko reaktívna a ľahko sa vyparuje. Prakticky všetky zlúčeniny ortuti okrem sufidu ortutného (minerál cinabarit – rumelka HgS) a jej výpary sú skutočne jedovaté. Preto aj v ľudskom tele čistá ortuť rýchlo reaguje so žalúdočnými kyselinami a vytvára jedovaté zlúčeniny.

 

Hg	Ortuť	Protónové číslo:	80	Tvrdosť  v Mohsovej stupnici:		––––––
		Teplota tavenia:	-38,83 °C	Pomerná atómová hmotnosť:		200,59
		Teplota varu:	356,73 °C	Skupenstvo (pri 20°C):		Pevné
Hydrargyrum	Ušľachtilý kov	Hustota (20 °C):	13,6 x 103 kg/m3	Objaviteľ:	Kov je známy od pradávna.

 

 

Využitie

 

Ortuť má stále bohaté využitie pri výrobe farbív, v zubnej ambulancii ako materiál zubných plomb, v chemickom priemysle, v farmácii, výrobe svietidiel a podobne. Vzhľadom na negatívne vplyvy pre zdravie ľudí a ekológiu sa čoraz viac vo všetkých priemyselných odvetviach kde je to možné, snaží nahradiť inými látkami. Práve v tejto dobe sme svedkami náhrady ortuťových teplomerov, barometrov, amalgánových ortuťových plomb a iných bežných súčastí nášho života za také, ktoré neobsahujú ortuť.

 

Náleziská v okrese

Banská Bystrica by mohla mať celkom zaslúžene aj prívlastok ortuťná. Neďaleko mesta sa nachádza jedno z najvýznamnejších a najväčších historických nálezísk tohto tekutého kovu. O tomto nálezisku sa hovorí podstatne menej než o medených lokalitách. Malachovské ortutné nálezisko „Pri Jazere“ je považované za jedno s najstarších a rozsahom je Malachov, ako celok druhým najväčším náleziskom ortuti v Európe. Starším je iba nálezisko Almadéne, ktoré spomína už rímsky cisár Plínius. Ďalšie bane na ortuť boli objavené v Idrii až v roku 1490 a v tomto čase sa v tých našich už nejaké to storočie ťažilo.

Kedy sa v Malachove začalo skutočne ťažiť nevieme. Isté je iba to, že v roku 1390 je ťažba už písomne doložená. Nálezisko je pomerne rozsiahle, nachádza sa tu niekoľko samostatných lokalít: Veľká Studňa, Cipkové Jamy, Nemecký Vrch, Mútna, Trávny Ždiar, Pri Jazere a ďalšie menšie, kde sa ťažba predpokladá. Celková plocha územia dosahuje 80 až 100 km². Najprv ťažilo povrchovým spôsobom, neskôr hlbinným. Dodnes sú tu stopy po haldách, štôlňach a pingách. Malachov bol prosperujúcou lokalitou, ktorú zlikvidovala pravdepodobne politika. V roku 1580 na príkaz Viedenskej dvornej komory prišiel zákaz ťažby. Nariadenie malo pomôcť rozvoju baníctva v Idrii. Dnes sa o tomto rozhodnutí ako o likvidačnom pochybuje, nakoľko v tom čase bane v Idrii už nebolo prečo veľmi podporovať. Okolnosti zániku ťažby sú stále nejednoznačné, snáď, ďalší historiografický výskum v budúcnosti vnesie svetlo aj do tejto oblasti.

Obnoviť ťažbu sa pokúšali v roku 1785, ale bez väčšieho úspechu. Takéto pokusy pokračovali až do 19. storočia. V rokoch 1955 až 1957 sa pokusne obnovila ťažba, od roku 1965 sa tu opätovne ortuť ťažila systematicky. Ťažba však netrvala dlho. V roku 1990 bola definitívne ukončená, banské diela zlikvidované a haldy splanírované. Ortuť sa ťažila aj v Králikoch v oblasti Farebného potoka. Toto nálezisko nadväzuje na Malachovské lokality, ale patrí medzi okrajové banské oblasti. Vráťme sa chvíľu ešte do histórie. Zaujímavý je spôsob získavania ortuti s rumelky. Rumelka sa nasypala do hlinených nádob –  retort, ktoré sa upchali machom. Potom keď sa týchto retort zhromaždilo až 200 – 300 na jedno miesto riadne ich vypálili. Ortuť sa zachytila v spodnej časti prevrátenej nádoby. Veľmi podobný postup získavania ortuti opísal aj slávny Agricola.