Spomienky na židovskú rodinu Grünovcov

V októbri r.1941sme sa prisťahovali do Ulmanky, kde môj strýko Jozef Vasaráb so svojou manželkou Annou mali ma vo výchove  ako najbližšia rodina  po smrti mojej matky. Hovoril som im starý otec, stará mama.  Starý otec sa zamestnal ako kočiš na Špétovej píle  v Ulmanke, bývali sme v malom domčeku pri píle , v jednej izbe, a ešte tam bola aj akási komora. Išlo, v podstate, o drevený barák , zvonka omietnutý.

Na dedinách sa mlieko kupovalo od gazdov, čo  mali kravy. Stará mama zistila, že mlieko môžeme každodenne brávať  u Grünov. Bola to židovská rodina, v čase Slovenského štátu  nábožensky prenasledovaná . V pomerne veľkom dome  č. 61,  s priestranným dvorom  pri potoku, maštaľou, predtým to vraj bol bitúnok, chovala pani Grünová  dve kravičky, ako ona hovorievala – živiteľky, a niekedy prichovala aj jalovičku. V tom čase som mal 9 rokov  a skoro pravidelne, držiac sa za ruku starej mamy, som večer čo večer chodil  s ňou po mlieko a vypočul si, ba nielen vypočul, ale aj videl čo-to zo života tejto rodiny. Do domu sa chodilo priamo z cesty cez dva schodíky. Spočiatku som si na vchodových dverách  nič nevšimol, ale neskôr sa tam objavila pribitá žltá hviezda. Podobnú hviezdu mali na prsiach všetci členovia  tejto rodiny, keď vyšli na ulicu. Doma hviezdu nenosili . A raz, bolo to na jeseň r. 1942, keď som sa vracal zo školy, vidím, ako vynášajú od Grünov nábytok, oblečenie, bielizeň  von na ulicu  a rozpredávajú to. Ostalo im málo, a len najnutnejších vecí,  no mnoho z tých vydražených predmetov im Ulmančania vrátili. Ale snubný prsteň, čo pani Grünovej stiahol z prsta  banskobystrický notár, bol jej odcudzený už navždy.

V Grünovskom dome  /č. 61/ bývali do skončenia SNP Samuel Grün / 5.11.1880 – 19.12.1961/,  jeho manželka Gizela Grünová, rod. Hofmanová /1892 – 1976/, ich syn  Oskar / 1.3.1927 – ?/, dcéra  Júlia /1919 – asi 1944/ zahynula v koncentračnom tábore Osvienčim, Samuelova sestra Margita, ktorá tiež zahynula  v Osvienčime, Samuelov brat Jozef s manželkou Rozáliou, ktorí boli po potlačení povstania odvlečení a zastrelení na neznámom mieste v roku 1945, kde ich zaistilo  nemecké komando  pri prechode zo Španej Doliny na Baláže.

Jozef Grün mal dvoch synov, Karola a Laca. Karol sa vyučil za sústružníka . Bol šofér a robotník pri železnici, antifašista. Ako rotmajster slovenskej armády  na východnom fronte  prebehol na sovietsku stranu, pôsobil v Čs. vojenskej misii v Moskve. V roku 1944 absolvoval špeciálny spravodajsko-paradesantný výcvik na prácu v tyle nepriateľa, a s M. Kuchárkom vytvorili neďaleko Sliača  spravodajskú skupinu Nina – Mária.  Spravodajsky pôsobili  v Hornej Štubni, vo Veľkom Záluží a v okolí Nitry. Počas SNP bol Karol Grün  veliteľom spravodajskej skupiny 2. paradesantnej brigády, spolupracoval s vojenským ústredím  SNR v Banskej Bystrici. Zatknutý bol fašistickou políciou  /3. februára 1945/. Zahynul pri nálete amerických lietadiel na transport väzňov do koncentračného tábora  Mauthausen. Na pamätnej tabuli  na hoteli Palace na Sliači môžeme čítať: Ppor. Karol Grün, parašutista zo skupiny  „Nina – Mária“ ČS vojenskej misie  v Moskve, bol v noci 26. júna 1944 vysadený pri hoteli Palace. Zahynul v marci 1945.

Jeho brat Laco,  ako vojak slovenskej armády, tiež prešiel na sovietsku stranu, v ZSSR vstúpil do čs. armádneho zboru a dožil sa  aj oslobodenia  ČSR. Krátko na to, pri havárii na motocykli, zahynul.

Ani v čase tzv. Slovenského štátu nebýval Grünovský dom prázdny –  vďaka šikovnej pani Grünovej , ktorá na skromných políčkach dokázala dopestovať dostatok zemiakov, fazule, zeleniny, ovocia, repy a sena pre kravičky. Tiež vedela  týmito produktmi, a hlavne dobrým mliekom, pomôcť chudobným rodinám z fabrického domu a píly… Za manželom prišla do Ulmanky  v roku 1916. Predtým pracovala v otcovom obchode v Kotešovej, odkiaľ pochádzala, a v Žiline. Do domu prichádzali aj mladí ľudia, Oskarovi kamaráti.  Hrali karty, rozprávali o živote, knihách, o škole, lebo Oskar nemohol navštevovať ani strednú školu, ale o to intenzívnejšie  musel pomáhať na malom gazdovstve. Za prvej ČSR mali Grünovci v Ulmanke bitúnok, v Banskej Bystrici, Ulmanke a Harmanci mäsiarstvo. Darilo sa im celkom dobre ešte aj počas výstavby trate Banská Bystrica – Diviaky, no neskôr nastali veľmi zlé časy.

Po potlačení SNP, aby rodina prežila a nebola zlikvidovaná Nemcami či POHG, potrebovala sa niekde ukryť. Niekoľko týždňov sa im to darilo na povale  v dome č. 92 u pána Štefana Chladného. Bol tam pán Grün, jeho manželka a syn Oskar. Jozef Grün s manželkou Rozáliou odišli do Španej Doliny, a odtiaľ smerom na Bakáže, kde ich zaistila nemecká hliadka. Keď Samova rodina,  ukrytá v sene na povale, prežila niekoľkokrát prehliadky domu členmi  POHG, a bola svedkom, ako v chlieve pod nimi vojaci Vlasovovej armády, ktorí boli na strane Nemcov a vykonávali strážnu službu, znásilnili dve kozy pána Chladného, rozhodli sa zmeniť úkryt . Našli ho v rodine pána Vasarába na píle. Vzhľadom na obmedzený priestor, zostala tam len pani Grünová so synom Oskarom, pán Grün odišiel do Španej Doliny, a odtiaľ na Zampärg /Piesky/, kde ho prijali do rodiny Rysovej.

Pani Grünová so synom, cez deň v tesnej komore, v noci na matracoch vo vykúrenej izbe, prežila až do konca februára  1945, kým  ich náhodne neodhalil Vlasovec, ktorému sa ich podarilo vidieť večer cez nezastreté okno. Začal búchať na vonkajšie dvere. Pani Grünová so synom sa ukryli v komore. Vlasovec vošiel do izby, bol pripitý a s natiahnutou puškou chcel robiť domovú prehliadku. Starý otec mu vytrhol pušku z ruky a vyhodil von do snehu, vystrčil Vlasovca  von a zahasproval dvere. Vojak vykrikoval čosi  ako „partizán, partizán“ a niekoľkokrát  vystrelil do vzduchu. Zhaslo svetlo. Ráno sme zistili, že bolo pretrhnuté vedenie 22 kV, podarilo sa mu ho náhodne trafiť. Tohto všetkého som bol svedkom aj ja. Hoci bolo v izbe pomerne teplo, triasol som sa od strachu. Do rána asi nikto nezaspal. Po tomto zážitku sa pani Grünová rozhodla, že sa pokúsia dostať sa na Zampärg k manželovi. Ale ako? Všade boli rozostavané nemecké hliadky. Ráno, krátko po šiestej hodine ,  zamiešali sa medzi robotníkov idúcich z Harmaneckej papierne  do Španej Doliny, a odtiaľ na Zampärg. Zdalo sa, že sa tu v pokoji dožijú oslobodenia, no nestalo sa tak. V marci,  po odchode partizánov z priestoru „Partizánskej republiky“, sa postupne odvažovali nemecké a maďarské hliadky vstupovať na toto územie  a dostali sa aj na Zampärg.  Pána Grüna , schovaného za hrubým smrekom, hliadka nezbadala, ale pani Grünovú aj so synom  odvliekli až do Horného Harmanca  a hrozila im smrť  zastrelením. Pani Grünová ovládala nemecký  aj maďarský jazyk a podarilo sa jej maďarského dôstojníka prehovoriť, aby ich prepustil. No, nebolo to zadarmo. Musela mu odovzdať kožuch, ktorý mala oblečený a ktorý sa jej podarilo schovať počas dražby  v roku 1942.

Po prechode frontu sa mohli opäť vrátiť do svojho vyplieneného domu v Ulmanke . Syn Oskar sa vyučil za strojného zámočníka vo firme  „Bratia Mayer“ /Štátne lesy/ v Radvani. Neskôr sa rodina presťahovala do svojho domu na Lazovnej  č. 3 v Banskej Bystrici . Obidvaja manželia Grünovci sa dožili vysokého veku. Sú pochovaní na židovskom cintoríne. Ich syn Oskar sa oženil, mal dve  deti – syna a dcéru, no  tiež už zomrel.

Podľa rozprávania pani Grünovej  a vlastných spomienok napísal Ing. Július Voskár.