Z histórie turistického značenia v okolí Banskej Bystrice

Na vychádzkach či náročnejších túrach do prírody už ako samozrejmosť vnímame turistické značky, orientujeme sa podľa nich v mapách i v teréne na turistických chodníkoch. S rozvojom turistiky, ako pohybovej aktivity v prírodnom prostredí, začali vznikať aj  turistické spolky, ktoré sa postupne zameriavali na budovanie chodníkov, na stavbu útulní a prístupových ciest ku nim.

Prvé značenie vytvorené so zámerom sprístupniť turistom určité prírodné lokality a orientovať ich v horskom teréne, sa datuje na začiatok 19. storočia, v oblasti Durínskeho lesa a v alpských dolinách. Turistické cesty sa označovali najprv rôznymi tvarovými značkami, neskôr sa v rakúskych a švajčiarskych Alpách ustálilo značenie trás pásovými značkami, ako ich poznáme aj dnes.

Na Slovensku prvú turistickú cestu na území vtedajšieho Uhorska vyznačil Sitniansky klub pred 140 rokmi- v roku 1874  v okolí Hodruše v Štiavnickom pohorí, a to k Počúvadelskému jazeru, na Sitno a do Sklených Teplíc. Sitniansky klub sa v roku 1882 organizačne pripojil k Uhorskému karpatskému spolku (Magyarországi Kárpátegyesület), ktorý mal celokrajinskú pôsobnosť a so svojimi sekciami podporoval rozvoj turistiky, staval útulne,  rozhľadne, vydával turistické mapy a turistických sprievodcov, budoval a značkoval turistické cesty.

V Banskej Bystrici, podľa dostupných archívnych materiálov, prvé turistické cesty začali budovať členovia Zvolenskej sekcie  Uhorského karpatského spolku (Egyesületi közlemények MKE)  , ktorá vznikla v Banskej Bystrici dňa 26. mája 1889. Činnosť sekcie sa najprv obmedzovala len na organizovanie túr a výletov do širšieho okolia Banskej Bystrice. V spolkovej ročenke A Magyarorszagi Kárpátegyesület Évkönyve z roku 1903, vo výpise zo spolkových oznamov Zvolenskej sekcie sa už uvádza, že „sekcia v minulom roku vykazovala v každom ohľade úspešnú činnosť a budovala trvalé hodnoty, ktoré sa budú spájať s jej históriou“. Najvýznamnejším počinom bolo vybudovanie útulne z masívnych granitových skál, na najvyššom bode Zvolenskej župy, na 2045 m vysokom Ďumbieri. Správa uvádza, že útulňa bola zabezpečená aj hromozvodom, takže výletníci sa v nej bez obáv mohli uchýliť aj počas búrok, ktoré boli v tej oblasti pomerne časté. Útulňu slávnostne otvorili 24. augusta 1902 a na náklady spolku vybudovali k nej  aj prístupový chodník. Na počesť prvého predsedu Karpatského spolku župana Karola Csipkaya, bola táto prvá útulňa na hrebeni Nízkych Tatier nazvaná ako Karlova chata.

V uvedenej správe je tiež informácia, že Zvolenská sekcia Karpatského spolku v Banskej Bystrici pokračovala v roku 1902 v budovaní chodníka na Urpín, ktorého stavba sa začala v roku 1901. Sekcia odsúhlasila 600,- korún na práce s tým spojené a požiadala slobodné kráľovské mesto Banskú Bystricu, aby s využitím svojich technických prostriedkov pokračovalo v stavbe. Chodník od nábrežia Hrona cez Kalváriu na Urpín bol sprístupnený na jar v roku 1903.

K histórii značenia turistických chodníkov v okolí Banskej Bystrice sa zachovali aj zápisky nášho „nedávneho“ hlavného okresného značkára Kamila Linharta, ktorý zaznamenal spomienky Ing.Furdíka, bývalého člena banskobystrickej odbočky Uhorského karpatského spolku, ktorý sa v roku 1910 podieľal na značení trasy zo Starých Hôr cez Kohútovú a Majerovu skalu na Krížnu. Značkármi v tej dobe boli tiež Bruno a Béla Göllnerovci, Pavel Bruoth a bystrický hodinár Emil Milan Tulinský.

Z histórie neskoršieho značkovania na tejto trase  cez Kohútovú sa zachovala aj fotografia z osobného albumu hlavného značkára odboru Klubu československých turistov Ludvíka Stárku z roku 1924, keď značky obnovovali členovia tohto klubu. Ako vidno na fotografii – značkári museli zvládať nielen „maliarsky štetec“, ale neraz aj šplhanie po kmeňoch stromov…

Tvar prvých značiek tvoril pruh červenej farby (v šírke 10 cm, dĺžke 20 cm), pre zvýraznenie lemovaný    bielou farbou. Rozširovaním siete značených chodníkov, postupne sa rozširovala aj farebná škála turistických značiek–pribudli trasy so značkami modrej a žltej farby, neskôr aj zelenej. Prvé značkárske družstvá bývali päťčlené a niekedy si najímali aj nosičov na nosenie farieb a jedla.

Publikácia „Turistický sprievodca po Banskej Bystrici a okolí“, vydaná  v roku 1921 Karpatským turistickým spolkom v Ban.Bystrici, z 21 popisovaných trás uvádza 10 značených turistických chodníkov. Ako prvý bol vyznačený už spomínaný serpentínový chodník na Vartovku (červená značka- rok 1903) a druhou bola trasa zo Sásovej na Panský diel (modrá zn.-1905), kde Karpatský spolok v tom čase postavil aj turistickú útulňu spolu s rozhľadňou.

Po vzniku odborov KČST na Slovensku nastal výrazný posun aj v rozsahu značených turistických ciest. Krásy Slovenska na začiatku roku 1927 uviedli informáciu – „Odbor KČST v Banskej Bystrici pilne sa stará o pohodlie turistu a navštevovateľa. Označkoval celé široké okolie, 17 turistických ciest asi 200 km, v ktorej činnosti pokračuje každého roku.“

Sprievodca po Banskej Bystrici a Horehroní z roku 1928, už uvádza 21 trás, ktoré vyznačil banskobystrický odbor KČST. Aktívni boli aj značkári z odboru KČST v Radvani, venovali sa najmä trasám v oblasti Kremnických vrchov, ale ako uvádza jubilejná publikácia „50 let KČST“, tak v roku 1930 obnovili aj značenie na  „vychádzkovom chodníku na Urpín“.

V počiatkoch organizovanej turistiky pretrvávala značná nejednotnosť turistického značkovania. Každý spolok značkoval vo svojom okolí a používal značky, ktoré často nenadväzovali na súvisiace chodníky v susednom chotári. Aj keď na našom území tvarovo prevládali pásové značky, trvalo dlhšiu dobu pokým vznikla súvislá sieť značkovaných chodníkov. Prvé rady a pokyny pre značenie ktoré uverejňoval Časopis turistů už od roku 1889, sa postupne prepracovali do presných zásad upravujúcich tvarové, farebné, rozmerové i textové riešenie turistickej orientácie a značiek a v roku  1989 bola vydaná aj  štátna norma s názvom Turistické značení.

Už v počiatkoch československého obdobia organizovanej turistiky  Klub čs.turistov ako aj štátne orgány ČSR kládli dôraz na vytváranie podmienok pre rozvoj turistiky a s tým súvisiacim  budovaním značkovaných turistických ciest. Napríklad Ministerstvo poľného hospodárstva výnosom č.51044-XV./1921, dovolilo Klubu čs. turistov označiť cesty na všetkých majetkoch, ktoré boli pod jeho správou. Tiež Štátny pozemkový úrad pamätal na turistiku tým, že majiteľom lesných plôch kládol určité podmienky v prospech turistiky-vyžadoval prístupnosť doterajších ciest event.súhlas k zriadeniu nutnej turistickej cesty, zriadenie prechodov, mostíkov, výhliadkových bodov a povolenie značkovania a turistickej orientácie na danej lesnej ploche.

Problémom bola aj ochrana značiek a turistickej orientácie pred poškodzovaním a vandalstvom.

KČST už v roku 1923 podal ministerstvu obchodu návrh zákona na ochranu turistických značiek, podľa ktorého by okrem iných opatrení, mali tiež obce vo svojom katastri ručiť za zľovolné poškodzovanie značiek a orientačných tabuliek a na svoje náklady ich uviesť do pôvodného stavu. Návrh však neprešiel, nakoľko obce boli „finančne preťažené a nemohli vziať na seba takýto záväzok.“  KČST však neustal vo svojom úsilí, aby vymohol účinné zákonné opatrenia, ktoré by zabezpečili ochranu turistického značenia a orientácie. Na podnet KČST Ministerstvo školstva a národnej osvety v roku 1928 (pod číslom 19765/28-1 zo dňa 13.2.1928),  vyzvalo národné a stredné školy, aby profesori a učitelia pri vhodných príležitostiach poučili školskú mládež o dôležitosti orientačnej a značkovacej činnosti a o trestnosti ničenia turistických značiek a tabuliek. Dokonca Slovenská komisia KČST požiadala cirkevné úrady, aby aj z kazateľní poučovali o dôležitosti a ochraňovaní značiek.

V roku 1938 sa uvádzal stav značkovaných ciest na Slovensku v dĺžke takmer 14 tisíc km – približne rovnaký rozsah turistických chodníkov pretrval do súčasnosti.

V období pôsobenia Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Banskej Bystrici (1938-1949), hlavným značkárom klubu bol Karol Líška a v novších rokoch (1957-1994) „šéfoval“ značkárom v našom okrese už spomínaný Kamil Linhart.

Značkovanie turistických trás a budovanie turistickej orientácie má vo svojej náplni aj súčasný Klub slovenských turistov , ktorý zabezpečuje aj odborné školenia dobrovoľných značkárov.