Cirkevné sobáše v starších dobách nebývali počas celého kalendárneho roka, ale boli viazané na cirkevný rok. Najviac sobášov bývalo na jeseň v období pred adventom, teda v októbri a novembri a po Novom roku v čase pred Veľkonočným pôstom, v januári a vo februári. Bolo to výhodné aj z ekonomického hľadiska, hlavne v dedinskom prostredí, lebo na jeseň už bola zobratá z poľa úroda, ukončené jesenné poľné práce, v zime zas bolo vykŕmené nejaké to prasiatko, a tak aj lepšia možnosť pripraviť svadobnú hostinu. Časté bývali viacpočetné sobáše v jednej rodine. Ženil sa napr. syn a ovdovený otec, alebo dvaja súrodenci, alebo bratranci, niekedy aj vdova s dcérou, pričom si dcéra brala vdovca a matka jeho syna. Tým vznikali kuriózne rodinné vzťahy, veď otec sa stal nevlastným zaťom svojho syna a dcéra sa stala nevlastnou matkou vlastnej matky. Sobáše bývali v nedeľu dopoludnia, obvykle po bohoslužbách, najčastejšie o 11. hodine. Keďže sobáše bývali sústredené iba do niekoľkotýždňových období roka, bývali hromadné. Napr. v nedeľu 30. októbra bolo na Čiernom Balogu naraz 14 sobášov, ale ženby chtivých mládencov bolo viac, preto o dva dni v utorok 1. novembra bolo ďalších 18 sobášov. Niekedy bolo sobášených naraz až 24 párov. V druhej polovici 19. storočia sa sobáše hlavne v mestskom prostredí začali presúvať aj do iných častí cirkevného roka. Nevesty boli v matrikách uvedené ako počestná panna – „honesta virgine“, výnimočne „deflorata virgine“, ženísi ako počestný mládenec „honestus juvenis“, alebo aj „nepoctivý a zle zachovalý mládenec“, ktorého musel niekedy z „áreštu“ dráb doviesť k sobášu. Vdovci boli označovaní ako prezieravý alebo opatrný muž, vdovy ako počestná vdova alebo matróna. Svedkovia sobášov bývali v dávnych dobách ustanovení a pri hromadných sobášoch obyčajne tí istí, zvyčajne to boli dvaja muži, nezriedka cirkevní funkcionári, mestskí senátori a pod. Vdovci a vdovice sa samozrejme sobášili počas celého roka a veľmi skoro po ovdovení, lebo to bolo
nevyhnutné pre zabezpečenie obživy a výchovy detí, chodu hospodárstva alebo remeselníckej dielne s učňami, tovarišmi, pomocníkmi a pod. Niekedy to bolo 2 – 3 týždne po pohrebe zomretého životného partnera, ale nezriedka to bolo len niekoľko dní. Doba smútku nebola predpísaná, a teda sa ani nedodržiavala. Život si vyžadoval iné riešenie. „Zhadzovanie z kancľa“, teda ohlášky boli trikrát, vždy po bohoslužbách v nedeľu. Za ohlášky a sobášny akt sa platila štóla, ktorá sa menila v závislosti od farnosti a doby. V najstaršej cirkevnej matrike z Brezna sa našiel zápis z polovice 17. storočia, kedy tam pôsobil farár a superintendent Dávid Láni, v ktorom sa hovorí, že za ohlášky sa platí pol zlatého a od sobáša majú mladoženísi do týždňa doniesť 4 polturáky a závin (koláč). Ak sa brali pokrvní príbuzní museli dostať od cirkevnej vrchnosti „dišpenz“. V prípade, že nevesta nebola dospelá, musel byť v matrike záznam pod ustanovenou opaterou koho sa nachádza. V prípade, že ženích alebo nevesta mali tútora, musela byť poznámka, že sa mladí sobášia so zvolením tútora. Niekedy sa sobášení nechceli zobrať, ale
rodičia ich prinútili, a tak pozorný pán farár zapísal, že ich sobáši na žiadosť rodičov. Našli sa aj zápisy o tajných sobášoch, kde ani nevesta, ani ženích nemali uvedené meno. Zvyčajne bol jeden z nich šľachtic, druhý nižšieho stavu. Mená svedkov a dátum sobáša v matrike musel potvrdiť platnosť takéhoto zväzku, hoci sobášení určite dostali sobášny list s uvedením mien.
Je zaujímavé, že v prostredí, kde bol život vzhľadom na prírodné podmienky ťažší a tvrdší, sa dievčatá vydávali a chlapci ženili neskôr, než ako sme sa dakedy učili. Napr. na Čiernom Balogu a podobne aj na
Donovaloch bol v r. 1848 priemerný vek neviest 19 rokov a 7 mesiacov a ženíchov 23 rokov a 4 mesiace. No o 20 rokov to bolo u neviest 22 rokov a 2 mesiace a u ženíchov 26 rokov a 5 mesiacov. V prípade, že bol ženích vyslúženým vojakom, musel mať k
sobášu povolenie od vojenskej vrchnosti. Ak sa nemohol viac rokov dočkať povolenia, lebo sa jeho žiadosť k sobášu niekde „zapodela“ a oženil sa bez neho stratil nárok na invalidný dôchodok, „groš na deň mu pojišťující“. Rozluky manželstva, neskôr rozvody boli v minulosti výnimočné a museli byť veľmi vážne dôvody, aby cirkevná vrchnosť a niekedy i mestské magistráty (podľa zákona) mohli dať povolenie k takémuto kroku. I v bývalom zemepánskom mestečku Radvaň sa našiel až v poslednej štvrtine 19. storočia odvážny muž, ktorý sa po 10-ročnom bezdetnom manželstve rozviedol a vzápäť nato oženil s vdovou, ktorá mala deti a mohla mu porodiť jeho vlastné. Niet sa čo diviť, že túžil po potomkoch, veď sám mal 19 súrodencov. Vďaka tomuto
precedensu sa potom akoby roztrhlo vrece s rozvodmi. Na záver jeden krásny zápis o sobáši radvanského klobučníckeho
majstra Jána Trajbiára, ktorý sa ženil v Banskej Štiavnici a z ktorého vidno, že pri sobášoch sa uplatňovali „cechové“ známosti.
Dne 21. novembra 1774 sobášen jest poctivý Mladenec Johannes Trajbjar, poctivého remesla Uhorsko´= Klobučnjckého, mestečku Radwány spolu mistra. Slowutných a wážnich Rodiču, Otce p. Andrease Trajbjara, toho že giž wzhuru oznámeného poct.Remesla, wivoleného Cech= Mistra, p.Matky Dorothey, rozené Klementin, geste obidwuch na ten čas žiwjch gedinj p.Syn S poctiwú pannu Rebecku, Slovutnjch a Vážnjch Rodičuv p.Otce Samuele Markovitza, mešťana a wzhuru pred oznámeného poct. Remesla podobne Cech = Mistra, p.Matky Anny, rozené Symonidesin, ješte na ten čas obidwuch živjch mladší Dceru, na ten čas pry swjch p. Rodičjch zustavagjcy.
Eva Furdiková, Bystrický Permon 3/2010, s. 5 (Vnutro BP 3-2010.p65 )
