V dňoch 18. – 22. októbra 1944  začali nacistické okupačné vojská generálnu ofenzívu proti Povstaniu z 11 smerov. Nemecké jednotky v sile štyroch divízií, 178. divízia pancierových granátnikov Tatra, 14. SS divízia Galizien (Halič), 18. SS divízia pancierových granátnikov Horst Wessel, trestanecká brigáda SS Dirlewanger, bojové skupiny SS Schill,  Schäffer, Volkmann, jednotky z armádnej skupiny Heinrici – tzv. Skupina A, zovreli slobodné územie operačnej základne SNP s krycím názvom Zuzana (povestný strategický trojuholník Zvolen-Banská Bystrica-Brezno) tesným kruhom a dosiahli všestrannú prevahu živej sily a vojenskej techniky, najmä ťažkých zbraní, obrnenej techniky a letectva.

Na porade štábu Veliteľstva 1. československej armády  (VČSA) na Slovensku 22. októbra 1944 v Banskej Bystrici sa rozhodlo, že jednotky 1., 2., 4., 5. a 6. taktickej skupiny (TS) povstaleckej armády ustúpia do horských obranných postavení na svahoch Nízkych Tatier a Veľkej Fatry so stanoviskom veliteľa armády a štábu  na Donovaloch. Tretia TS, časť IV. TS, časť druhej čs. paradesantnej brigády pod velením pplk. V. Lichnera a Letecká skupina (pozemný personál) mjr. J. Tótha dostali rozkaz zaujať pohyblivú obranu v priestore Poľana – Ľubietovský Vepor – Slovenské Rudohorie. Hlavne na Poľane, podľa plánu VČSA, sa mala vybudovať rezervná a druhá hlavná základňa pre boj v horách povstaleckých jednotiek a ich velenia, ako aj vysunutý bod k postupujúcim osloboditeľským armádam. Podobný rozkaz o prechode na horské obranné pozície dostali 25. októbra 1944 od Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku (HŠPO) aj partizánske jednotky, ktoré sa spolu s povstaleckou armádou podieľali na frontových bojoch alebo boli dislokované na strednom Slovensku. Do horského masívu Poľana mali ustúpiť  partizánsky zväzok Alexandra Nevského pod velením pplk. V. A. Karasjova – Stepanova,  partizánska brigáda Za slobodu Slovanov (5 oddielov) na čele s J. P. Voľanským a časť Prvej čs. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika (napr. oddiel francúzskych partizánov).

Velenie SNP počítalo s tým, že na týchto pozíciách sa povstalci dokážu udržať až do spojenia s postupujúcimi frontovými jednotkami Sovietskej armády, rumunskej armády a 1. čs. armádneho zboru. Rýchly a razantný postup nemeckých jednotiek predovšetkým z juhozápadu, juhu a juhovýchodu koncom októbra 1944 znemožnili všetky prijaté opatrenia na organizovaný ústup do hôr a materiálnu prípravu vyššie uvedených základní s plným úspechom realizovať. Útok z juhu v tretej dekáde mesiaca október roku 1944 bol pre vojenský neúspech povstaleckých jednotiek v obrane slobodného územia rozhodujúci.

Nemecké jednotky 18. SS divízia Horst Wessel, v ich zostave zosilnený prápor SS Schäffer (prepravený z Liptova  na horthyovským Maďarskom okupované územie južného Slovenska), bojové skupiny SS Schill a Wildner (druhá zo 14. SS divízie Halič) zaútočili  v smeroch : Jelšava – Muráň – Červená Skala, Muráň – Tisovec – Brezno, Rimavská Sobota – Hnúšťa, Lučenec – Kriváň – Zvolen,  Krupina – Dobrá Niva – Zvolen. Práve tieto jednotky postupne dobyli alebo obsadili povstalecké mestá Modrý Kameň (18. októbra), Krupinu (18. októbra), Revúcu (20. októbra), Tisovec (21. októbra), Lovinobaňu (22. októbra) Brezno (25. októbra), Zvolen (26. októbra) a Banskú Bystricu (27. októbra 1944).

V dňoch 24. a 25. októbra 1944 sa veliteľstvo 3. TS postupne presúvalo zo Zvolena cez Čerín a Hrochoť do Hrochoťskej doliny a odtiaľ na Kyslinky. Poľana sa mala stať priestorom, kde jednotky v obrannom boji mali vydržať do príchodu oslobodzovacích armád. Podľa predstáv veliteľa 3. TS plk. M. Markusa mala obrana masívu  Poľany vyzerať nasledovne : od východu mal Poľanu brániť prápor mjr. Š. Želinského, od západu a od Brezna jednotky mjr. J. Kovačoviča a od Vígľaša a Detvy skupina letcov mjr. J. Tótha.

  1. októbra 1944 jednotky 18. SS divízie Horst Wessel dokončili očisťovanie od povstalcov priestoru Detvianskej Huty, Detvy a Podkriváňa a sústredili svoju pozornosť na zatlačovanie povstalcov do hôr a lesov Poľany a Slovenského Rudohoria. Ľavá skupina 18. SS divízie Horst Wessel v sile pluku postupne obsadila Očovú, Zvolenskú Slatinu, Zolnú, Sebedín, Bečov a cez Dolnú a Hornú Mičinú sa prebojovala do Banskej Bystrice. Iná bojová skupina tejto divízie obsadila Poniky, Ľubietovú a Slovenskú Ľupču a uzavrela obkľúčenie nielen okolo Slovenského Rudohoria, ale aj znemožnila hlavnému prúdu povstalcov v Nízkych Tatrách prebojovať sa na rezervnú povstaleckú základňu v horách na Poľane, čo generáli R. Viest a J. Golian chceli po obsadení nepriateľom základne na  Donovaloch a po zostupe z Prašivej do obce Pohronský Bukovec aj uskutočniť. Zabránilo im v tom ich zajatie v tejto obci 3. novembra 1944 nemeckými jednotkami.
  2. a 26. októbra 1944 sa zaplnili ústupové cesty na Poľanu vojenskými autokolónami, trénmi a ustupujúcimi pešími a delostreleckými jednotkami, ku ktorým sa pridávali stovky evakuovaných a utekajúcich civilov, hľadajúcich záchranu. M. Glíder, kameraman a príslušník 2. parabrigády túto situáciu v knihe S kinoaparatom v tylu vragá, Moskva 1946, opísal : „Na ceste sú vojenské jednotky, partizáni, obyvatelia. Je to neorganizovaný pohyb. Nikto nevie, kde ide, ale všetci vedia, že utekajú pred Nemcami.“ Iný priamy účastník týchto udalostí kpt. B. Horváth, veliteľ delostrelectva 3. TS vo svojej spomienke opísal situáciu delostreleckých batérií pri presune na Poľanu nasledovne : „Nepreskúmané horské cesty, nepripravené prechody mali katastrofálne následky – batérie uviazli na úpätí hôr, nastali zápchy na cestách, čo využili nemecké jednotky a koncentrovanou paľbou ničili batérie na presune. Pechota, ktorá mala kryť batérie pri presune do masívu Poľany, nevydržala nápor, a tak prestal organizovaný boj. Jednotky ničili delá.“ A do tretice svedectvo O. Pavlíka, predstaviteľa povstaleckého ústredného vedenia KSS v Banskej Bystrici: „Prvá noc v horách. Všade stretávaš ľudí, povozy, na začiatkoch lesných ciest horia autá. Nesmú sa dostať do rúk Nemcov. Nálada ťažká, smutná. Senníky a chaty sa premenili na domčeky. Nikdy nebolo na Poľane toľko ľudí. Ďalšie dni a týždne v horách. Nemci neostali v dolinách. Obsadili všetky podhorské dediny. Obkolesili celú Poľanu. Prečesávajú v silných hliadkach hory krížom-krážom. Prestrelky sa ozývajú na všetkých stranách. Tu zúri boj na život a na smrť. Zajatci neexistujú. Koho Nemci prichytia, bez milosti zastrelia. Pália všetky senníky a chaty. Vysoká divá Poľana zavalená hlbokým snehom, sa stala nepríhodným javiskom pre ďalší boj, niet kde bývať, niet sena, neľahkým sa stalo zásobovanie z dedín. Je potrebné prebiť sa cez nepriateľský kruh. Cieľom sa stal Vepor a Klenovské vrchy s roztrúsenými lazmi“.

Nemožno povedať, že by sa velenie 1. ČSA na Slovensku a štáb 3. TS nezačali pripravovať na vybudovanie vojenskej základne so všetkým, čo k tomu patrí v horskom masíve Poľana už v druhej polovici októbra 1944. Boli však zaskočení nečakaným a rýchlym postupom nemeckých okupačných jednotiek z juhu, juhovýchodu a juhozápadu, teda aj z územia horthyovského Maďarska. Už 20. októbra štáb 3. TS, čo bolo už dosť neskoro vzhľadom na situáciu v nasledujúcich dňoch, začal vyvážať všetko nevyhnuté pre boj v horách zo Zvolena. Vojenský materiál, zbrane, strelivo, výstroj, potraviny sa prepravovali autami do Očovej a odtiaľ úzkokoľajnou lesnou železnicou a povozmi do hôr pod Poľanou. Poľana sa premenila na veľký vojenský a partizánsky tábor. Sem sa v niekoľkých dňoch evakuácie prisunul dostatok potravín (múka, cukor, slanina), odevov, lôžkovín, hygienických potrieb, cigariet, liehu a do istej miery aj zdravotnícky materiál, sem sa hnali početné stáda hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných,  takže sa mohli vybudovať trvalé zásobovacie základne. Súhrnne však možno povedať, že boj v horách Poľany sa materiálne zabezpečil. Štáb sa rozhodol, že by pre 3. TS najlepšie vyhovovala chata a horáreň na Poľane. Tam sa vyvážal a vynášal materiál a zásoby,  budovalo sa skladište streliva. Terén ešte pred ústupom do hôr rekognoskovali dôstojníci kpt. V. Kužel a por.  Duchoň z 3. TS a pplk. J. Ferjenčík a kpt. M. Polák z VČSA. Hľadali vhodné miesto pre rezervný tábor štábu povstaleckej armády.

Horský masív Poľany predstavoval koncom októbra 1944 obraz veľkého vojenského tábora. Bolo tu niekoľko tisíc povstaleckých vojakov a partizánov, dostatok materiálu i zásob pre život v horách i pre boj s nepriateľom. Žiaľ, pre chyby vojenského a partizánskeho velenia, ktoré nepredpokladalo vytrvalé útoky nepriateľa aj v horskom a lesnatom teréne, pre vyčerpanosť, únavu a zlý psychický stav príslušníkov vojenských a partizánskych jednotiek po vyše dvojmesačných ústupových bojoch, sa tento povstalecký priestor nepodarilo dlhšie udržať. Už v dňoch 27. a 28. októbra nepriateľské prepadové skupiny napadli veliteľstvo 3. TS Gerlach na Kyslinkách a tieto útoky povstalci len s veľkou námahou a za ťažkých strát odrazili.

Do 30. októbra 1944 útvary 18. SS divízie, brigády SS Dirlewanger , bojových skupín SS Schill a Wildner uzavreli pevnú reťaz aj okolo horstva Poľany. Na cestu z  Hriňovej, do Čierneho Balogu umiestnili tanky a obrnené vozidlá, aby odrezali povstalcom na Poľane ústupovú cestu na východ. Nemecké hliadky, skupiny, oddiely a celé jednotky denne uskutočňovali neustále prepady povstalcov zo severu, juhu a západu. Systematicky ničili v tomto priestore všetky staviská, chaty, koliby, senníky, humná, ktoré by mohli povstalci používať na pobyt v zimných podmienkach v horách. Neustále boje v obkľúčení, dážď so snehom, rozpad velenia a niektorých jednotiek, ťažký psychický a fyzický stav vojakov a partizánov, to všetko napomáhalo nepriateľovi zužovať povstalecký priestor na Poľane. 11. november 1944 bol jedným z najťažších a najkrvavejších dní bojov na Poľane. V tento deň sa nemecké jednotky prebojovali prechodne až na samý vrchol masívu. Po úporných bojoch v tomto priestore  11. novembra partizánska brigáda Za slobodu Slovanov prešla bojom do priestoru Čierna Lehota a masívu Kohút, kde už mala základňu partizánska brigáda mjr. V. M.  Kozlova. Do východnej časti Slovenského Rudohoria sa z Poľany prebojovali aj jednotky partizánskeho zväzku Alexander Nevský.

Aj po odchode partizánov povstaleckí vojaci z 3. TS naďalej kládli ozbrojený odpor v tomto priestore vedení niektorými dôstojníkmi. Do 14. novembra 1944 pokračovali neustále boje, prepady, prestrelky a prebiehala postupná likvidácia povstaleckého priestoru na Poľane, keď ešte aj v tento deň padlo 17 povstalcov a 378 Nemci zajali. Vcelku na Poľane Nemci zajali  1 500 vojakov a partizánov, ukoristili 53 guľometov, 391 ručných zbraní, 24 protitankových pušiek, 5 diel, jeden muničný sklad a 1 spojovací sklad ako aj väčšie množstva streliva, ručných granátov a iného vojenského materiálu.

  1. novembra 1944, teda až tri týždne po páde Banskej Bystrice a 20 dní po dobytí a obsadení prvej základne 1. ČSA pre ozbrojený odpor v horách na Donovaloch, mohol nemecký veliteľ na Slovensku – generál H. Höfle do Berlína hlásiť, že organizovaný vojenský odpor povstaleckej armády bol zlomený. Boj sa však neskončil. Povstaleckí vojaci a partizáni nielen v Slovenskom Rudohorí a  v horskom masíve Poľana, ale aj na mnohých miestach Slovenska, pokračovali v boji proti nemeckým a maďarským okupantom až do príchodu osloboditeľských vojsk Sovietskej a rumunskej armády a 1. čs. armádneho zboru.

 

Spracované podľa štúdií a na pamiatku mojich kolegov a priateľov doc. Pavla  Bosáka a prom. hist. Milana Gajdoša.

https://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2014/06/6.jpghttps://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2014/06/6-300x300.jpgKarol FremalSNPVojna
V dňoch 18. - 22. októbra 1944  začali nacistické okupačné vojská generálnu ofenzívu proti Povstaniu z 11 smerov. Nemecké jednotky v sile štyroch divízií, 178. divízia pancierových granátnikov Tatra, 14. SS divízia Galizien (Halič), 18. SS divízia pancierových granátnikov Horst Wessel, trestanecká brigáda SS Dirlewanger, bojové skupiny SS Schill, ...