Dôležitou súčasťou poľnohospodárstva na Slovensku v minulom období bolo aj lúčne hospodárene, t.j. racionálne využívanie lúk aj pasienkov. Vlastné dorábanie sena (senobranie) malo niekoľko fáz. Od kosenia, sušenia až po vlastný odvoz dorobeného sena. Existovalo na to viacero spôsobov, ktoré sú v dnešnej dobe už zabudnuté. Pozrime sa ako sa dalo seno dopraviť na hospodársky dvor, resp. do senníkov, či lúčnych maštalí.
Dorábanie sena trvalo podľa počasia jeden až dva dni, ale za nepriaznivých poveternostných podmienok mohlo trvať aj dlhšie. Suché a zelené seno malo potom už iba dve možnosti „pohybu“. Buď ostávalo priamo na lúkach (mimo osady, resp. hospodárskeho dvora) v senníkoch aj lúčnych maštaliach, alebo sa odvážalo priamo do osady (hospodárskeho dvora). V oboch prípadoch sa muselo zaistiť jeho premiestnenie do hospodárskych objektov.
Tým najjednoduchším spôsobom bol jeho odvoz tzv. senným vozom s koňom. To platilo pre nie veľmi obtiažne prírodné podmienky, ktoré tento spôsob umožňovali. Ale aj v tomto prípade bolo nutné zaistiť prenos sena z lúky k sennému vozu. Hlavne na strmých svahoch sa zvyčajne používali konáre stromov. Na ne sa seno uložilo a po strmom svahu sa dopravilo buď k senníku alebo k pripravenému vozu a nasledoval jeho odvoz do osady. Iným bežne používaným prostriedkom bola tzv. lúčna plachta – grastuch. V niektorých horských oblastiach (napr. Vyšná Boca a iné) známa ako bocký batoh. Jednoduchá plachta s rozmermi zhruba 1 x 1 m a štyrmi dlhými povrazmi na každom rohu. Poslúžila na prenos sena buď do senníka situovaného na lúke, alebo do tzv. lúčnej maštale – senník slúžiaci súčasne aj na ustajnene hospodárskych zvierat, zvyčajne hovädzieho dobytka (kráv). Seno prenášali zvyčajne ženy a nebola to ľahká práca, nakoľko grastuch bol schopný pojať 40 až 50 kg sena. S týmto nákladom musela žena prejsť niekedy niekoľko stovák metrov, v horšom prípade aj niekoľko kilometrov, aby ho dopravila tam, kam patrí. Iným, dnes už neznámym spôsobom zvážania sena boli krňačky (krne) – špeciálne drevené sane. Tie boli schopné uniesť 1 až 2 metráky sena. Avšak „jazda“ s týmto nákladom v lete si vyžadovala nielen fyzickú zdatnosť chlapa ale aj zručnosť ich „riadenia“ v zvyčajne horskom teréne. Priložená fotografia dokumentuje ako vyzerali krne naložené senom (Harmanec). Situácia bola ešte zložitejšia pri zvoze sena krňačkami v zimnom období. Krne slúžili aj na zvážanie dreva (Turecká), ale aj dopravy maštaľného hnoja (Sásová). Kedysi existoval osobitný spôsob uskladnenia a zvážania sena. Senníky postavené mimo obce zaisťovali, že v prípade požiaru v dedine seno nezhorelo. Na druhej strane bolo ho nutné prevážať počas zimy do hospodárskych objektov. Bolo tomu tak aj v prípade niektorých obcí v Malej Fatre (napr. Belá). Tu bol zaužívaný spôsob prevážania sena pomocou tzv. ražňov (seno uložení a natlačené na drevený kôl) a následne pospájaných do tzv. kľúča. Samospádom, alebo za pomoci koňa sa potom zviezlo na stanovište, kde bol pripravený voz a seno sa previezlo do dediny. V niektorých prípadoch bol rozdiel nadmorskej výšky (senník a dedina, aj 400 metrov !). Dnes už tento spôsob zvážania sena pochopiteľne nie je známy. Našťastie, je zachytený v písomných dokumentoch (aj s fotografiami) , ale aj ako dokumentárny film. Všetky v stručnosti opísané spôsoby zvážania sena boli fyzicky náročné a neskôr boli nahradené mechanizačnými prostriedkami. Tie sa využívajú aj dnes. Pokiaľ sa však lúky kosia a nenechávajú
