Naši starí otcova, roľníci zvyčajne vlastnili aj nejakú tú lúku či pasienok. Preto bolo pre koscov či bačov a pastierov treba zaistiť aj patričné, hoci jednoduché „ubytovanie“. Koscom stačilo na lúkach stráviť niekoľko nocí, v ojedinelých prípadoch aj týždňov. U pastierov bola situácia iná. Veď napríklad ovce sa pásli od Ďura (24. 4.) do Mitra (26. 10.), a tak sa pre nich stal prechodným domovom drevený prenosný objekt – koliba. Tá sa od koliby koscov (v podstate senník) líšila svojou štruktúrou aj funkciami. Pozrime sa bližšie, ako vyzerala pastierska koliba v minulosti. Dnes pri klesajúcom počte zvierat a inej orientácii obyvateľov v záujmových činnostiach o tejto stavbe vie málokto niečo podstatné.
Prvou vecou po príchode pastierov na pasienky bolo postaviť kolibu v tesnej blízkosti košarovanej plochy (pri strome, kružine, na rovinke a v závetrí). Každý salaš mal svoju kolibu, ktorá sa stavala zhruba tak ako lúčna koliba. Rozdiel bol v tom, že koliba na salaši sa skladala z jednotlivých dielcov, aby sa dala ľahko rozobrať a opäť zložiť, pretože počas leta sa salaš niekoľkokrát prevážal na iné mesto. Vnútorné rozmery koliby boli približne 3,0 x 2,5 metra a výška stien približne 1,8 m. Koliba bola bez povaly a bola prikrytá šindľom. Pretože neboli pribité, bola strecha prekrytá dvomi dvojicami silnejších brvien (prievesy), nad štítom sú skrížené a prečnievajú. Kvôli stabilite sa zviazali dokopy (jeden pár prievesov na prednej, druhý na zadnej časti strechy). Ako asi vyzerala salašnícka koliba v minulosti? Pri vchode vľavo od dverí sa nachádzala kratšia lavička a pred ňou vatra, obložená plochými kameňmi. O stenu koliby bol opretý väčší plochý kameň, resp. kovová platňa. Nad vatrou visel kumhár, čo bola buková alebo hrabová asi 8 cm hrubá
žŕďka, hore zakončená samorastným hákom. Ten bol zachytený na priečnej žrdi vo výške neexistujúcej povaly. Na konci kumhára (vo výške 70 – 80 cm) nad ohniskom bolo niekoľko zárezov, do ktorých sa
vešal veľký kotol. Na uchytenie malého slúžil háčik z hrubého drôtu. Ďalej od vatry bývala bačovská lavica.
Na výšku človeka a pozdĺžne bačovskej lavice bola stena z dosiek a za ňou bol „manipulačný priestor“, slúžiaci na odloženie súkromných vecí baču a valachov. Na priečnych brvnách boli umiestnené sudy so žinčicou, ako aj gelety na dojenie ovčieho mlieka. Popri druhej pozdĺžnej strane bol podišiar, slúžiaci na uskladnene syra (od nedele do soboty), aby čerstvý hrudkový syr trochu stiekol, vyschol a aj skysol. Na stene ponad podišiar boli uložené z jedného kusa dreva vyrobené črpáky s obsahom približne 0,5 litra. Na tejto stene bývali zavesené aj valašky, prípadne fujary a píšťalky. Popri podišiari bola ešte jedna lavica pre
hostí (dlhá asi jeden meter). Menšou, ale nemenej významnou stavbou na salaši bola podkolibka. V nej
spávali zvyčajne dvaja valasi pri ovciach. Podkolibka mala jednoduchšiu stavbu. Skladala sa hlavne zo striežky – dášku, ktorý bol napevno zbitý z 5 – 6 šindľových šiarov (rad šindľov pribitých na dvoch
latkách). Dášok bol postavený šikmo a opretý o zem. Vrchnú stranu podopierali dva kolíky (vysoké 130 – 150 cm). Po bokoch boli umiestnené dielce z dosák a vpredu sa pridával ďalší chrániaci priestor podkolibky pred vetrom a dažďom. Na dášku bol vpredu pripevnený ešte jeden šiar šindľov proti dažďu a vetru. Na záver stojí za zmienku jedna zaujímavosť. Pochádza z Liptova a úzko súvisí s kolibou a vysokohôľnym salašníctvom. Pastieri si po príchode na salaš impregnovali košeľu namáčaním do horúceho roztopeného
ovčieho masla. V dyme vatry ju sfarbili do čierna. Traduje sa, že takáto košeľa chránila pred dažďom, neprepúšťala vodu a mala dobré izolačné schopnosti (v horúcich dňoch chladila, v chladnejších zohrievala).
Dôležitým momentom bol fakt, že sa v nej nezdržiaval žiadny hmyz. Pastier ju nosili „do zodratia“.
Norbert Gáborčík
Bystrický Permon 3/2023 s. 10
