Za Uhorska pred 1. svetovou vojnou bolo veľmi málo slovenskej inteligencie a málo bolo aj architektov Slovákov. Kto chcel existovať, prispôsoboval sa tlaku. Na Slovensku bola pre Slovákov, ktorí chceli podnikať ako architekti, situácia neudržateľná. Aj Blažej Bulla sa z Martina odsťahoval do Samarkandu v Rusku a Dušan Jurkovič radšej pôsobil na Morave. Ani architekt, ktorému venujeme tento článoček a ktorý zostal na Slovensku, to nemal doma na ružiach ustlané. Architekt Samuel Petrikovich (čítaj Petrikovič) sa narodil v Radvani, niekdajšom (dnes už neexistujúcom) mestečku pri Banskej Bystrici 10. januára 1855 v rodine prachárov (výrobcov pušného prachu). Jeho starší brat Ján, ktorý neskôr pôsobil v Martine ako lekár, sa stal známym ako podpredseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti a zapísal sa do dejín martinského kultúrneho života. Samuel Petrikovich chodil do ľudovej školy v rodisku a gymnázium navštevoval v Banskej Bystrici. Ako 14-ročný ostal úplnou sirotou; s pomocou brata Jána sa dostal na vysokú školu technickú do Viedne, kde ukončil v roku 1878 štúdium architektúry. Vo Viedni sa zapájal do práce v spolku slovenských vysokoškolákov Tatran. Po skončení vysokej školy nastúpil do štátnej služby na Katastrálnom vymeriavacom úrade v Banskej Bystrici. Pre slovenské zmýšľanie ho koncom roka 1882 preložili do Debrecína. Túto zmenu však neprijal, radšej vystúpil zo štátnej služby a vstúpil do zamestnania v banskobystrickej firme Krappe. Od roku 1887 sa osamostatnil ako architekt v rodisku, Radvani. Dostal sa k práci na generálnej oprave skonfiškovanej matičnej budovy v Martine, ale nakoniec mal z toho protiveň v podobe nezhody so štátom, práce mu neuhradili a ocitol sa v núdzi. Pomáhali mu slovenskí národovci a zadávali mu odborné práce, napr. projekty stavieb a opráv niektorých evanjelických kostolov. Pozoruhodné je, že pritom neuspel doma, v Radvani. Jeho projekt na opravu tamojšieho evanjelického kostola nakoniec zamietli. Pri prerokúvaní sa ozval hlas: „Radšej nech sa kostol zrúti, akoby ho mal pansláv stavať!“ Okrem svojho zamestnania mal Samuel Petrikovich zaujímavé záľuby. Podobne ako niektorí iní architekti aj on sa zaujímal o archeológiu. V rokoch 1901 – 1903 sa pustil do archeologického výskumu na Veľkom Hrádku pri Malachove neďaleko Radvane. Slúžnovský úrad v Banskej Bystrici mu však po čase zakázal v prácach pokračovať, pravdepodobne preto, že okrem mestského múzea v Banskej Bystrici niektoré nálezy posielal do Slovenského národného múzea v Martine. S ním spolupracoval aj na vlastnej odbornej úrovni. Správa martinského múzea mu zadala práce na projektoch pre vlastnú muzeálnu budovu. Vypracoval niekoľko variantov – z rokov 1901, 1905 a 1906. Na zachovanej fotografii variantu z roku 1905 vidno na priečelí budovy architektonické prvky slovenskej ľudovej architektúry – inšpiráciu štítmi slovenských dreveníc, podobne, ako to robil Dušan Jurkovič napr. pri svojich budovách na Radhošti na Morave. Projekty Samuela Petrikovicha pre budovu Slovenského národného múzea v Martine spomína aj Jozef Hlavaj v diele Martin – stavebný obraz mesta. Okrem neho zadali projekty aj architektom Stanislavovi Zacharovi a Michalovi M. Harmincovi. Z týchto troch autorov naostatok definitívne vybrali Michala M. Harminca, ktorého budova prvého slovenského múzea stojí v Martine blízko Národného domu. Pred 1. svetovou vojnou sa Samuel Petrikovich zaoberal ďalšou, tento raz čisto technickou záľubou – vynálezom samočinného zapájania a odpájania železničných vozňov. Jeho dokumentácia aj so žiadosťou o patent sa na Patentovom úrade v Budapešti „stratila“. Neskôr, okolo roku 1915 sa zaoberal ďalšou technickou záľubou – štúdiou energetického využitia slovenských riek. Bolo to 30 rokov pred výstavbou Oravskej priehrady, vážskej hydroenergetickej kaskády a vodného diela Liptovská Mara a pol storočia pred prácami na vodnom diele Gabčíkovo. V roku 1909 sa z existenčných dôvodov pokúsil podnikať v tom istom odbore ako
jeho predkovia – v prachárstve. Túto prácu robil až do 1. svetovej vojny. Pod dojmom hrôz vojny, uvedomujúc si, koľko mladých slovenských životov hynie na fronte, obrátil sa na grófa Antala Radvanszkého, ktorý sídlil v Radvani v historickom kaštieli a bol synovcom ministerského predsedu Istvána Tiszu, aby intervenoval u svojho strýka, keď už toľko Slovákov umiera za Uhorsko, aby im zabezpečili aspoň slovenské školstvo. Gróf mu však po nemecky odpo-vedal: „Die Slowaken sind gut nur für Kanonenfutter.“
Na konci vojny, keď sa už rakúsko-uhorská monarchia rozpadala, ešte pred oslobodením Radvane českosloven-ským vojskom 8. decembra 1918 sa tu uskutočnila mohutná manifestácia ľudu na podporu oslobodenia Slovenska v novej republike. Zhromaždilo sa tu okolo 8 000 Slovákov z celého okolia Banskej Bystrice a Samuel Petrikovich tomuto zhromaždeniu predsedal. Bol aj starostom Radvane. Zomrel v Radvani 1. marca 1919 a pochovali ho na miestnom cintoríne. Keď sa však po stavebnej likvidácii Radvane a následnej výstavbe banskobystrického sídliska Juh na jej mieste, aj radvanský cintorín stal predmetom vandalizmu a devastácie, na žiadosť rodiny previezli telesné pozostatky architekta Samuela Petrikovicha v roku 1984 na Národný cintorín v Martine.
Igor Thurzo
Bystrický Permon 1/2013 s. 9
