V okolí mesta Banská Bystrica sa nachádza viacero obcí s pozoruhodnými pamiatkami a bohatou minulosťou. Dominantami Hronseka, Zolnej, Poník či Čerína sú dodnes kaštiele alebo gotické kostolíky. Uvedené obce boli kedysi rodovými sídlami miestnych zemepánov, ktorých predkovia získali tunajšie majetky za rôzne, predovšetkým vojenské zásluhy. Pôvod najstarších šľachtických rodov bývalej Zvolenskej župy siaha až do 13.-14. stor. Dejiny Uhorska v tomto období ovplyvnilo viacero udalostí. Možno spomenúť ničivý tatársky vpád r. 1241- 1242, odboj veľmožov počas úpadku kráľovskej moci a zahraničné vojnové výpravy. O zástoji príslušníkov šľachtických rodov Zvolenskej župy hovoria nasledujúce riadky.
Spoločným predkom rodov Mičinskovcov, Lukavickovcov a Zolnayovcov bol Radun, ktorému už kráľ Ondrej II. daroval zem pri Hrone (dnešný Hronsek). Radun a jeho synovia Tomáš, Madáč a Tobiáš vynikli počas tatárskeho vpádu. Ako je známe, kráľ Belo IV. sa po prehratej bitke pri Slanej ukrýval pred Tatármi až v ďalekej Dalmácii (v dnešnom Chorvátsku). Práve za pomoc počas úteku pred Tatármi, Belo IV. listinou z 1. augusta 1250 Radunovi a jeho trom synom potvrdil vlastníctvo tohto majetku. Podľa literatúry bol Radun pristaldom, členom kráľovskej družiny, je označovaný aj ako komes. Bol domáceho (slovenského) pôvodu. Zaujímavosťou je, že po Radunovi bola nazvaná Radvaň (dnes miestna časť Banskej Bystrice), po jeho synoch Vlkanovi a Mikovi boli vraj pomenované obce Vlkanová a Horná Mičiná.
Radunovi potomkovia žili na svojich majetkoch v okolí Zvolena. Viacerí z nich sa vyznamenali vo vojsku posledných kráľov z rodu Arpádovcov. Bichor a Zubrata, synovia komesa Tobiáša zo Zvolena, boli zemepánmi v Zolnej. Majetok dostali donáciou kráľa Ondreja III. v r. 1290. Neskôr im boli udelené aj ďalšie pozemky. V Zolnej dali postaviť kostol, pôvodne zasvätený sv. Štefanovi. Bichor, známy ako udatný bojovník, bol počas vojenského ťaženia proti kráľovým odporcom, bratom z rodu Borša, r. 1294 ťažko ranený pri obliehaní hradu Adrian v Biharskej župe (v dnešnom Rumunsku). Faktom je, že okolo r. 1310 sa Bichor dostal do sporu s Tomášom z Radvane, ľupčianskym kastelánom a prívržencom Matúša Čáka. Nepriateľstvo oboch rodín vyvrcholilo zavraždením Bichora. Ale to už je iný príbeh…
Ďalší zo šľachticov, Filip, syn Tomáša, veterán bojov s českým kráľom, sa r. 1291 v kráľovskom vojsku zúčastnil vojny Ondreja III. proti rakúskemu a štajerskému vojvodovi Albrechtovi Habsburskému. Albrecht ešte za života kráľa Ladislava IV. Kumánskeho obsadil pohraničie Uhorského kráľovstva. Jedným z veliteľov kráľovských vojsk bol Matúš Čák, magister kráľovských stajníkov, syn bývalého palatína Petra. Po čiastkových úspechoch uhorského vojska sa v lete 1291 odohralo obliehanie Prešporka. Následne uhorské vojsko prekročilo Dunaj a vybojovalo víťaznú bitku pri Viedni. Bitka pod Viedenským hradom sa ukázala byť rozhodujúcou udalosťou celej vojny. Definitívnou bodkou bolo uzavretie mieru dňa 26. augusta 1291 v Hainburgu, ktorý slávnostne potvrdili obaja panovníci. Vo vojne sa vyznamenali viacerí uhorskí šľachtici. Medzi odmenených patril aj komes Filip, ktorému (spoločne s jeho zaťom magistrom Ondrejom) kráľ Ondrej III. listinou z r. 1295 daroval časť lesa zo Zvolenského kráľovského lesa pri Ľupči, zvanú Poniky.
O spletitosti dejín svedčia udalosti z r. 1298. V tomto čase vrcholil zápas o korunu rímskeho a nemeckého kráľa medzi Albrechtom Habsburským a Adolfom Nassavským. Uhorský kráľ Ondrej III. sa rozhodol pripojiť k aliancii kurfirstov a českého kráľa Václava II. a poskytol vojenskú pomoc rakúskemu a štajerskému vojvodovi Albrechtovi, svojmu svokrovi a bývalému nepriateľovi. Vojenskému kontingentu velil bratislavský a zvolenský župan Demeter, strýko neskoršieho zvolenského župana magistra Donča. Podľa literatúry, vojaci pochádzali najmä z hradov stredného Slovenska (do úvahy prichádzajú hrady Zvolen, Ľupča, Dobrá Niva či Modrý Kameň) a západného Slovenska. Zachované kráľovské listiny hovoria priamo o účasti šľachtica Pavla, syna Madáča, vnuka spomínaného Raduna. Pavol už predtým bojoval v kráľovskom vojsku proti odbojným pánom z Kyseku na území dnešného Maďarska a zúčastnil sa obliehania hradov. Podľa F. Palackého, v oddieloch vedených županom Demeterom našli svoje miesto aj Kumáni, rýchli jazdci a dobrí strelci. Uhri tiahli k zhromaždisku vojsk rakúskeho vojvodu a následne k nemeckým krajinám a k Rýnu. K rozhodujúcej a pre vojvodu Albrechta víťaznej bitke došlo pri Göllheime (v dnešnej SRN) dňa 2. júla 1298.
Pavol sa neskôr stal servientom zvolenského župana Demetera. Kráľ Ondrej III. nezabudol na jeho verné služby a zranenia v predchádzajúcich vojnách. Listinou zo 17. augusta 1300 mu daroval zem Čerín, patriacu k Zvolenskému kráľovskému panstvu. Komes Pavol nechal r. 1315 v Čeríne postaviť kostol sv. Martina, ktorý stojí dodnes. Jeho synovia Mikuláš, Pavol a Leukuš sa stali zakladateľmi samostatných rodov Lukavickovcov, Madáchovcov a Baloghovcov.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že všetci spomínaní šľachtici sa aktívne, každý svojou mierou, zúčastnili udalostí, ktoré formovali politický vývoj vo vtedajšom Uhorsku.
Z LITERATÚRY :
ĎURKOVÁ, M.: Najstaršie rody vo Zvolenskej stolici. In: Najstaršie rody na Slovensku (zborník príspevkov). SGHS, Martin 1994.
Halaj, J.: Povstalecká obec Zolná, časť Zvolena. Bratislava 1994.
Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III.- V kráľovstve svätého Štefana. Bratislava 2003.
Zolnay, L.: A Madáchok ösei és a Kürtosiek. Turul, 1936 (preklad).
