Pred 150 rokmi, 10. februára 1863, sa v Turčianskom Sv. Michale (časť Somolice) v rodine mlynára narodil básnik,
publicistka a prekladateľ Izidor Žiak Somolický. Spôsobom života i tvorby stelesňoval typ nespokojného slovenské-
ho intelektuála, ktorému nebol ľahostajný osud národa koncom 19. storočia. V roku 1877 prišiel študovať na bansko-bystrické gymnázium, kde k jeho spolužiakom patril napr. aj Jozef Murgaš. V časoch zostrujúcej sa maďarizácie ne-dokázal pred profesorským zborom zatajiť svoje silné národné povedomie. Jeho prejavom boli aj schôdzky študen- tov u štúrovského básnika Jána Bottu, žijúceho v tom čase v Banskej Bystrici. Na nich si spoločne sprítomňovali slávne kapitoly slovenského národného života, čo nezostalo dlho utajené. Za túto činnosť boli študenti i básnik pre-nasledovaní, ale aféra okolo tohto prípadu zásluhou riaditeľa gymnázia utíchla iba kvôli dobrému menu školy. Somolický si to však odniesol za všetkých. Šiestu triedu dokončil už súkromne, pričom bol nútený sa živiť ako pisár
u známeho banskobystrického advokáta Andreja Hanzlíka. Ďalej už študovať nemohol. Táto skúsenosť poznačila Somolického natoľko, že nikdy nenadobudol pocit istoty a iskrivého sebavedomia, stal sa z neho bohém, ktorému pevné životné ciele neustále unikali – ušla sa mu vždy iba náhražka. Nebyť pochopenia Andreja Hanzlíka, ktorý ho celý život podporoval, nebola by jeho duša vzlietla ani to tej výšky, v akej sa zrodili jeho verše. Začiatkom 80-tych rokov 19. stor. nadviazal živý styk so slovenskými časopismi a ich redaktormi a stal sa známym ako básnik, autor krátkych prozaických útvarov, besedníc a politických článkov. Cítil však stiesnenosť svojich osobných pomerov, ako aj chatrnosť vtedajšieho národného života v meste pod Urpínom. Neustále sa po vzore svojho spolužiaka Jozefa Murgaša zaoberal myšlienkou odísť do Ameriky k organizátorovi slovenského života vydavateľovi Rovniankovi. Aj táto sľubná perspektíva sa mu rozplynula, podobne aj jeho krátke manželstvo. Nádej mu svitla v januári 1896, keď sa stal redaktorom Národných novín v Martine. Tri a pol roka, strávených v redakcii, sa stalo najdramatickejšou kapitolou jeho života. Niekoľkokrát bol odsúdený za autorstvo politických článkov na trest väzenia do Vácova, pri-
čom nie všetky boli z jeho pera. Väčšina pochádza od S. H. Vajanského. Somolického bohémska nátura a kritický pohľad na oficiálnu martinskú spoločnosť zapríčinili jeho nútený odchod z redakcie. Ostala v ňom zatrpknutosť k Martinu, ale svoj vzťah k nemu po rokoch zmenil, lebo cítil zviazanosť s národným životom. K obdobiu pôsobenia v redakcii Národných novín patrí aj častá korešpondencia s mladým Jozefom Gregorom Tajovským. Poznali sa už z Banskej Bystrice, preto sa nádejný adept literatúry obrátil práve naňho s prosbou o radu a posudky básnických prvotín. Ten ho dosť nemilosrdne kritizoval: „Braček môj, ja som najmenej 9 rokov pre kôš písal a len potom za 9 rokov uverejňovali moje prácičky. Cez túto dráhu musí každý prejsť…A či si už proboval prózou dačo napísať? Aj v próze píšuc môžeš sedieť na Pegasovi.“ Spočiatku Somolického poézia vzbudila až nezaslúžený obdiv, pretože kritici v ňom videli najmä nového slovenského básnika. Neskoršie prešla sitom prísnejších umeleckých kritérií. Básniko-vou poéziou prenikali pocity, ktoré ho sprevádzali v osobnom živote – osamelosť, smútok, sklamanie, nedostatok lásky. Sympatické je však ich sociálne ladenie. Zbierka básní Na svite (Ružomberok, 1898) bola nadšene prijatá, básnik však svoj talent v nasledujúcom období nerozvil do takej hĺbky, aby sa dostal na čelné miesto v našom pí-
somníctve, zostal v tieni velikánov. Do literárnych časopisov rozposielal aj časti cyklu básní Z hôr, samostatne nikdy nevyšiel. Vypomáhal si aj mravoučnými prozaickým knižkami – S kroka na krok, Chodil po pánoch, Striga, Čertove kúsky, Repozícia a i, v ktorých pranieroval ľudské nedostatky. Nedosiahli však vyššiu úroveň. Izidor Žiak Somolický
sa zapísal do povedomia Banskobystričanov, vážili si ho ako inteligentného človeka, ktorý okrem iného ovládal niekoľko jazykov, samozrejme aj maďarčinu. Hoci celým svojím životom presviedčal o svojom národnom uvedo-mení, nebol nepriateľom iných národov, ani maďarského. Dokumentuje to aj fakt, že ho vyhľadávali mnohí inteli-genti tzv. uhorskej orientácie, medzi nimi aj Emil a Ludvik Podhradskí. Mali ho úprimne radi a ctili si ho pre nez-mieriteľnosť v obrane Slovákov i ako nadaného básnika. Obaja žili istý čas v Banskej Bystrici ako vyšší úradníci a Žiaka navštevovali u jeho zamestnávateľa pre jeho dobre vybavenú knižnicu. Bratia ho požiadali o revíziu svojich prekladov Sládkovičovej Maríny do maďarčiny a Petöfiho veršov do slovenčiny. Na uvedených prekladoch mal
Somolický nemalý podiel, čo bolo náležite uvedené v tlači. Somolický nezabudol ani na študentské schôdzky v Bo-ttovom byte. Ako dospelý rád podporoval slovenských študentov. V roku 1911 si v meste založili spolok Mor ho! na čele s Jánom Filipčom, zopakoval sa však scenár zo Somolického mladosti. Po prezradení bol Ján Filipča obvinený z vlastizrady a vylúčený zo všetkých stredných škôl v Uhorsku! Pred začiatkom prvej svetovej vojny roku 1914 sa So-molický nechtiac stal aktérom politického škandálu v meste. Incident bol vyvolaný listom Alberta Mamateja, pred-sedu Amerického slovenského spolku, v záležitosti financovania slovenského alumnátu (t.j. ústavu pre výchovu kňažského dorastu). List obdržali Dr. Thurzo, J. Vansa a Žiak Somolický, mohli ho však ako podozrivú zásielku otvoriť iba v prítomnosti polície. Povrávalo sa totiž o zneužití finančného príspevku na pomoc Srbom, z čoho vyp-
lývalo, že zapredali vlasť. Menovaní boli eskortovaní na slúžnovský úrad a odtiaľ na políciu. Ich byty boli následne
prehľadané a sledované. Keď sa dosvedčila ich nevina, boli prepustení. Na sklonku života chorľavel a 25. januára
1918 v opatere Andreja Hanzlíka ako 55-ročný zomrel. Svojou osobnou drámou a jej lyrickým sebavyjadrením
naznačil jednu z možných ciest poézie prechodného obdobia medzi Hviezdoslavom a Kraskom. Pochovaný bol na banskobystrickom katolíckom cintoríne. Na jeho pamiatku predstavitelia MO Matice slovenskej odhalili roku 1943 pamätnú tabuľu na dome č. 8 v Lazovnej ulici, kde býval a pracoval u svojho dobrodincu A. Hanzlíka. Väčšia časť jeho pozostalosti sa nachádza v zbierkovom fonde SNK v Martine, ale aj ŠVK – Literárne a hudobné múzeum v B.Bystrici vlastní niekoľko zaujímavých zbierkových predmetov, z ktorých čerpá obrazová príloha príspevku.
Jana Borguľová
Bystrický Permon 1/2013 s. 8
