Už len najstaršia generácia Bystričanov si môže pamätať na niekdajšieho známeho pravotára ako nazývali advokátov – JUDr. Imricha Peťka (písal sa Petyko). Narodil sa 26. mája 1881 v Banskej Bystrici. Jeho otec MUDr. Izák Peťko (1842 – 1926) bol v rokoch 1871 – 1919 hlavným mestským lekárom v Kremnici. Niekoľkokrát ho vo svojom diele „Päťdesiat rokov slovenského života“ spomína komorský banský a lesný lekár Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský (1824 – 1908), ktorý ho „suplentoval“ (zastupoval) pred zaujatím tohto miesta. V roku 1900 ovdovel a niekedy po penzionovaní v roku 1920 sa stal obyvateľom Banskej Bystrice, avšak Kremnické domovské právo mu podľa okresného i župného úradu nezaniklo ešte ani v roku 1925. Zomrel v roku 1926 ako 84 ročný v Banskej Bystrici, kde je aj pochovaný.
Imrich Petyko po absolvovaní ľudovej školy v Banskej Bystrici a reálneho gymnázia v Kremnici úspešne zavŕšil aj vysokoškolské štúdium v roku 1904 na Universitas Litterarum Regia Hungarica Francisco – Josephina Kolozsváriensis, čím získal titul doktora všeobecného práva. V Kolozsvári (teraz Cluj, Rumunsko) sa v roku 1906 oženil s dcérou tamojšieho umeleckého zámočníka Idou Lujzou Seemann (1885 – 1965). Po návrate do Banskej Bystrice si nechal postaviť staviteľom Ing. Viliamom Fábrym jednoposchodový rodinný dom na rohu Hornej a terajšej Komenského ulice. Z frontu prvej svetovej vojny sa vrátil duševne otrasený a musel sa vyše roka zotavovať. Po predchádzajúcom koncipientskom zácviku u niekoľkých právnikov v Kolozsvári a Banskej Bystrici, kde bol evidovaný aj v príslušných advokátskych komorách, a zložení štátnej skúšky v Budapešti si otvoril vo svojom dome vlastnú advokátsku kanceláriu. V dôsledku nižších poplatkov za právne úkony (palmáre) jeho klientela pozostávala prevažne z chudobnejších vrstiev miestnych obyvateľov vrátane obyvateľov okolitých obcí, čím nadobudol povesť advokáta chudobných.
Z manželstva sa narodilo päť detí, dve dcéry a traja synovia. Najstaršia dcéra Irena Alžbeta Estera (1907 – 1989) sa vydala za právnika do Lučenca a druhá dcéra Helena Ida Mária (1911 – 2001) sa vydala za účtovníka lesného riaditeľstva. Najstarší syn Štefan Jozef Izák (1913 – 1987) sa stal popredným právnikom v Banskej Bystrici, prostredný syn Imrich Július Ladislav (1919 – 1975) sa stal lekárom v Liptovskom Mikuláši a najmladší syn Inocent Alexander Viktor (1926 – 2000) bol elektroinžinierom.
Chýrne boli koncerty, ktoré usporadúval doma v kruhu rodinných priateľov. Ako hlboko veriaci človek sa stal funkcionárom v rímskokatolíckej cirkevnej obci. Častými hosťami jeho domu boli cirkevní hodnostári, ako napríklad prelát zaoberajúci sa astronómiou Karol Hölszky (1869 – 1957), alebo obľúbený kňaz pôsobiaci v Trubíne a neskôr v Horných Opatovciach Mons. Július Šiško (1883 – 1957). Voľné chvíle trávila rodina zväčša v záhrade na Žltých pieskoch kde bola v drevených altánkoch (krámcoch) možnosť varenia i prenocovania. Manželka Iduška ako ju zvykol oslovovať bola starostlivá gazdiná a výborná kuchárka.
Po „víťaznom februári“ 1948 súkromná advokátska kancelária JUDr. Imricha Petyka zanikla a on potom musel pracovať až do pokročilého veku na súde, pretože mu vymerali len minimálny dôchodok, ktorý nepostačoval na pokrytie domácnosti ani na údržbu domu, v ktorom bol nájom iba symbolický. V tomto dome na Hornej ulici č. 39, ktorá sa začas menovala aj ulica Viliama Širokého bývala na poschodí aj rodina jeho syna Štefana a od roku 1951 tiež rodina jeho dcéry Heleny. Neskôr na prízemie sa z Lučenca prisťahovala rodina najstaršej dcéry Ireny. Do vojny na prízemí bývala rodina Oskara Kriesera, ktorý tu viedol predajňu Telefunken. Po ich odchode predajňa zanikla a prízemný byt obsadila rodina sudcu JUDr. Dezidera Szabóa, ktorý pôsobil aj na Najvyššom súde v Prahe. Po odsťahovaní ich nahradila rodina ďalšieho právnika. Vo dvornom trakte bývala rodina Petra Lieskovského – majiteľa pojazdnej elektrickej pásovej píly, ktorou s pomocníkmi rozrezávali záujemcom metrovicu na klátiky. Jeho manželka vykonávala domovnícke práce. Do susedného bytu v dvornom trakte po Júlii Ráfikovej nasťahovali rodinu Eleméra Dózsu a po nich rodinu Golianovú. V skromnom priestore po niekdajšej predajni na prízemí bývala vdova pani Čunderlíková a do niekdajšej slúžkinej izbičky vo dvore nasťahovali mestského zametača Ivaniča. Od roku 1964 obyvateľov poschodia obohatil ešte vnuk majiteľa domu s rodinou. O obsadzovaní bytov po vojne nerozhodoval majiteľ domu, ale bytová komisia národného výboru, ktorá sa zasadzovala najmä proti „nadmernosti“ bytov pričom jej vôbec nezáležalo na hygienickej vhodnosti prideľovaných priestorov (voda, WC a pod.). Obytné priestory v spomínanom dome sa nakoniec tak zahustili, že majiteľovi domu s manželkou ostala k dispozícii už len jediná izba. Nanútenou úpravou fasády domu z príležitosti okrúhleho výročia SNP neostávalo majiteľovi domu nič iné ako zobrať si na tento účel nemalý úver. Zaujímavosťou je, že v tomto dome istý čas bývali súbežne až štyria právnici.
Nemilé prekvapenie zažili niektorí rodinní príslušníci v roku 1952 keď ich v rámci „Akcie B“ zaradili do zoznamu osôb, ktoré sú nespoľahlivé a majú byť vysťahované z Banskej Bystrice. V odôvodnení sa píše, že „celá rodina je nepriateľského zmýšľania a k dnešnému ľudovodemokratickému zriadeniu nemajú kladný postoj, keďže nemôžu už ďalej vykorisťovať pracujúcu triedu“. Týkalo sa to menovite JUDr. Štefana Peťka, jeho otca Imricha a švagra Júliusa s rodinami, ktorí spoločne obývali zmienený dom na vtedajšej ulici V. Širokého č. 39. Paradoxné na tom bolo, že práve Štefan Peťko bol účastníkom SNP v roku 1944 a po potlačení povstania bol od marca do septembra 1945 príslušníkom 1. Čs. armádneho zboru v ZSSR. Rovnako aj jeho mladší brat Imrich sa zúčastnil odboja v zahraničí. K vysťahovaniu rodiny nakoniec našťastie nedošlo
JUDr. Imrich Petyko mal silnú vôľu, v staršom veku sa odnaučil fajčiť a na sklonku života sa ešte stačil naučiť tesnopis. Bol uznávanou autoritou v kruhu právnikov a rovnako aj v domácnosti. Zomrel 6. marca 1968 ako 87 ročný v Banskej Bystrici a pochovaný je na miestnom rímskokatolíckom cintoríne. Aj takéto boli osudy ľudí v našom meste.
