publikované: Bystrický Permon 3/2022, str. 16
Papier, spolu s technológiou výroby, pochádzajúcou z Číny a Indie, priniesli do Európy Arabi v 12. storočí. Jeho výroba sa začala naplno až v 15. stor. v Uhorsku a na území dnešného Slovenska až v jeho druhej
polovici. Spočiatku sa dovážal z Talianska a Francúzska a preto bol veľ mi vzácny. Prvá zmienka o papieri vyrobenom na Slovensku pochádza z roku 1530 z Levoče a jeho prvá historicky doložená výroba je v Tepličke na Spiši v roku 1613. Papierne sa zakladali spravidla na šľachtických majetkoch, alebo ich zakladali papiernickí majstri, ktorí nemuseli mať šľachtický titul, ale im bolo udelené cisársko-kráľovské privilégium papierenskej výroby. Boli to vodné toky s mnohými prítokmi a dostatkom vody po celý rok, ktoré sa v 16. storočí stali objektom záujmu pre papiernických majstrov na zakladanie výrobní papiera.
Ani údolie Hrona nebolo výnimkou. Na potoku Ľupčianka, na Ľupčianskej ceste, vznikla prvá papiereň na Pohroní. Dlhé stáročia bola pod vplyvom Ľupčianskeho hradu, na úpätí ktorého sa nachádzala. Išlo o ručnú výrobňu papiera. Každý papier bol v takejto výrobni označený tzv. priesvitkou. Bola to ochranná známka výrobcu papiera v podobe vodoznaku. Priesvitky vymysleli európski papierníci. Do sita, na ktoré sa liala papierovina, sa upevnil obrazec z tenkého mosadzného drôtu, znázorňujúci rôzne tvary, ktoré mohli byť
značkami samotných papierní, alebo papiernických majstrov, či zemepánov. Niekedy označovali tiež kvalitu papiera, jeho hrúbku, veľkosť a pod. Obrazec z drôtika sa o sito prišil inými tenkými drôtikmi upevnenými o rám (dnes sa drôt pájkuje). Naliata papierovina tak získala v mieste obrazca stenčenie, ktoré potom proti svetlu pôsobilo priesvitným dojmom (od toho názov “priesvitka”) a obrazec sa tým zviditeľnil. V období zavedenia strojovej výroby papiera (19. stor.) začali priesvitky slúžiť okrem značky výrobcu aj ako dôkaz pravosti listín, alebo ako spôsob ich datovania. Bolo to možné vďaka tomu, že v určitých rokoch boli
používané charakteristické kresby, vďaka ktorým je potom listiny možné správne vročiť. Termín “priesvitka” sa používa spisovne len v slovenčine a češtine. V jazyku anglickom znie termín “Watermark” a v nemeckom “Wasserzeichen” – z čoho vznikol u nás používaný nesprávny termín “vodoznak”. V medzinárodnom jazyku sa
používa termín “filigrán” – odvodený od francúzskeho slova “šperk”. Obrazy na priesvitkách boli podmienené tomu, či chceli papiernickí majstri položiť dôraz na miesto výroby papiera alebo inú činnosť. 
Prvý doložený záznam o papierni na Ľupčianskej ceste je zo 4. júla 1697. Ide o záznam sporu medzi papiernickým učňom Danielom Schmidtom a žalujúcou slúžkou Máriou Švecovou, ktorý bol po rokoch súdnych naťahovačiek ukončený vynesením trestu pre Daniela Schmidta v podobe zaplatenia odškodného vo výške 66 toliarov. Daniel Schmidt sa t. č. učil u papiernického majstra Tomáša Šulkoviča. Tomu sa rozsudok nepáčil a slovne napadol ľupčianskeho richtára, na čo tento podal na Šulkoviča žalobu. O pár rokov neskôr je Tomáš Šulkovič, spomínaný už ako majiteľ papierne do ktorej magistrát mesta Slovenská Ľupča 10. júla 1702, vyslal komisiu za účelom zistenia pozostalosti po majstrovi. Z toho sa dá usúdiť, že Tomáš Šulkovič zomrel začiatkom mesiaca jún. O jeho rodine protokoly mesta neudávajú žiadne podrobnosti, s výnimkou toho, že bola početná. Zo zaevidovaného inventára papierne bolo zrejmé, že vyrábal tri druhy papiera. Zachovala sa len
jedna jeho priesvitka, ktorá stvárňovala skákajúceho jeleňa, symbol, ktorý sa stal pre papiernických majstrov z Ľupčianskej cesty veľmi obľúbený. Zachovalé papiere Tomáša Šulkoviča nevykazujú úplnú belosť, v priehľade vidieť hrčky a nerovnomerné vrstvenie. Sú preto radené medzi nekvalitné ručne vyrábané papiere.
O ďalšom papiernickom majstrovi Kosohnwšeckom sa dozvedáme z protokolov mesta Slovenská Ľupča rovnako tak kvôli sťažnosti, ktorú uvalil papiernický majster na nožiara Piačeka, z roku 1706. Tie isté záznamy
uvádzajú aj Kosohnwšeckého pôsobnosť na Ľupčianskej ceste, čo nás vedie k predpokladu, že to bol on, kto nahradil vo funkcii zosnulého papiernického majstra Tomáša Šulkoviča. V roku 1708 už máme túto papiereň priamo dosvedčenú záznamami o pozemkoch mešťanov Dianisku, Humenského a Balkoviča, o ktorých sa píše, že ležia pri papierni. Podobné záznamy možno nájsť aj v súpise pozemkov z roku 1711, kedy bol papiernickým majstrom v uvedenej papierni uvádzaný už Juraj Sixtus Mindt. O ňom máme správ viac. Jeden zo záznamov,
hovoriaci o jeho kúpe domu, potvrdzuje jeho papiernickú pozíciu a dosvedčuje jeho poctivé platenie daní. Záznamy okrem toho vykazujú aj jeho drobné spory s mešťanmi alebo pastiermi. Okrem papierne je Mindt uvádzaný aj ako majiteľ „lúk a zemí“. Uvádzanie iných vlastníkov pôdy a lúk v bezprostrednej blízkosti Mindtových majetkov svedčí o tom, že bol v Ľupči známou osobnosťou. Zo záznamov z rokov 1738 a 1739 sa dozvedáme aj o nie práve najlepšej kvalite papiera. Odberatelia sa sťažujú na rozpíjanie atramentu, čo je s naj
väčšou pravdepodobnosťou dôsledok jeho nedostatočného glejenia počas výroby. Podľa dochovaných správ zastával Mindt v mestskom magistráte rôzne významné funkcie. Bol napríklad prísažným, ale aj kurátorom. V listinnom materiáli mesta Slovenská Ľupča sa zachovalo osem jeho priesvitiek, zväčša s postavou jeleňa. Sú
medzi nimi len drobné rozdiely z dôvodu bežného opotrebovania drôtovej formy, ktorá sa pri výrobe papiera veľmi namáha, pretože sa s ňou pracuje pod tlakom. Väčšina zachovaných papierov od Juraja Sixsta Mindta je v dobrej až nadpriemernej kvalite. Po smrti zanechal majster papiereň svojmu synovi Jánovi, no podľa záznamov krátko nato prevzala papiereň jeho matka Žofia Mindtová. Reálne prešla papiereň do synových rúk až v roku 1745, o čom svedčí záznam v mestských protokoloch zo dňa 30. apríla 1745. Ide o zápis zmluvy uzavretej medzi matkou a jej deťmi, ktorej súčasťou je aj odovzdanie papierne synovi Jánovi, ktorý je poverený podelením aj ostatných súrodencov. Ján Mindt dňa 27. júla 1749 z neznámych dôvodov túto papiereň pre
dal Františkovi Bobethovi za 600 zlatých. Predajná zmluva sa súčasne zmieňuje aj o druhej papierni, ktorá pravdepodobne stála na ľavej strane potoka Ľupčianka. Z toho sa dá tiež predpokladať, že bola postavená ešte za života Juraja Sixsta Mindta.
Anna Havlíčková
ZDROJE:
Michal Uher a kol.: Chemický priemysel v zrkadle dejín Slovensku, Celulózový a papierenský priemysel na Slovensku, 5. zv. (Spektrum, Bratislava 2018)
Viliam Decker: Dve papierne v Slovenskej Ľupči (Matica Slovenská, Martin 1958)
Anna Havlíčková: Priesvitky (vodotlač) ako ochranná značka papiernikov (https://chanele6020.wordpress.com/2014/12/23/priesvitky/ )
