Druhá svetová vojna očami detí

Vojnové udalosti vnímajú inak starí ľudia, inak dospelí a inak deti rôzneho veku, hoci sa dotýkajú všetkých a všetkých ovplyvňujú aj keď rôznou mierou.
Mňa zastihla vojna v predškolskom veku a na mojom osude sa odrazila hlavne v tom, že po vypuknutí SNP v auguste 1944 ostali brány škôl zatvorené a ja som nemohla nastúpiť do prvej triedy. Podarilo sa to až po skončení vojny a tak môj prvý rok vzdelávania trval iba 6 týždňov.
Samotnú vojnu a jej priebeh sme my deti vnímali skôr cez ustarostené tváre našich rodičov, ich častejšie rozhovory v cudzích jazykoch a častejšom počúvaní rádia. Až po 60 tich rokoch sa mi dostal do ruky otcov denník z vojnových rokov, kde som našla zápisky z vojny, o postupe nemeckých a ruských vojsk, vstupe Japonska do vojny, stúpaní cien potravín, aj o bitke pri Stalingrade, kde sa „Rusi hodne vzopreli, Nemcov pohnaly od Stalingradu, od Volgy“, zaznamenal aj Teheránsku konferenciu, ale „čo tam uvarili presne nikto nevie, len jedno je isté čo chcú, Nemcov zničiť“. My deti sme vojnové udalosti vnímali skôr až na konci vojny, keď sa blížil front, ktorý bol vlastne ukončením vojnových udalostí v našom meste. S rodičmi a súrodencami sme bývali na Hronskom predmestí v dome vojenských stážistov. Otcovia rodín pripravovali núdzové priestory na spanie a varenie v pivničných priestoroch. Tie mali nahradiť kryty aj počas bombardovania. Cennejšie veci ako šijacie stroje, doklady, vkladné knižky, ukryli rodičia medzi narúbané drevo, navrch dali foršne a spanie pre deti bolo hotové. Našej mamke presťahovali z bytu do chodby v pivnici „šezlón“ a otec ostal spávať v byte/aj s jednou sliepkou v kuchyni, ktorá hádam zo strachu znášala v tom čase denne jedno vajce/. Ešte pred presťahovaním do úkrytu v pivnici sme sa my deti z príprav na „vojnu“ tešili, lebo sme si na piecke/klubovke/ v pivnici pri hrách mohli variť čaj a zemiaky v šupe. Pamätám si na prechod jednotlivých vojsk cez Banskú Bystricu a zvláštnosti, ktoré ich sprevádzali. Maďari vozili so sebou bicykle, ktoré niekde zobrali a potom ich zase darovali/jeden nechali aj u nás/, šijacie stroje a dokonca aj kravy. Boli prajní, lebo keď videli nás deti, darovali nám mlieko, čo bola vtedy vzácnosť. Rumuni, zrejme vyhladnutí a neschopní si zadovážiť dostatok potravy inou cestou hodili do Hrona pod Mäsiarskou baštou granát, pobité ryby vylovili a doniesli ich mojej mamke aj s obrovskou rajnicou, aby ich pripravila. Pred oslobodením sovietskou armádou si v našom dome na chodbe najvyššieho poschodia urobili Nemci guľometné hniezdo. Ešte večer 24.marca boli v dome. Jeden z nich sedel s nami deťmi na schodoch v pivnici a s veľmi smutnou tvárou nám ukazoval obrázky svojich detí, o ktorých ani nevedel, či sú ešte živé. Mal vo vrecku ping-pongovú loptičku a bol schopný sa s ňou s nami hrať, hoci vedel, že nasledujúci deň môže byť jeho posledný. Zavčas rána 25. marca nás zobudilo silné búchanie na vchodové dvere. To bolo prvé stretnutie s ruskými vojakmi. Otec skoro doplatil životom na to, že ako najstarší v dome vchodové dvere na noc zamykal, čo sa prichádzajúcim ruským vojakom nepáčilo. Pamätám si na mladého kapitána z Taškentu, ktorý mal dobrú výchovu, lebo za všetko ďakoval, o všetko prosil a veľmi sa hanbil za svojho „pucáka“, ktorý v dome ukradol šatstvo a niekoľko hodiniek. No na rozkaz kapitána musel ukradnuté veci vrátiť.
Po oslobodení mesta sme sa presťahovali z pivnice do bytu a život sa pomaly vracal do starých koľají. Ťažkosti boli samozrejme s obstarávaním potravy, hlavne mlieka, chleba, mäsa. Most cez Hron pod Mäsiarskou baštou bol vyhodený do vzduchu, železničný most tak isto, bolo ťažko sa niekde a k niečomu dostať. Hlavné však bolo, že nikomu z najbližších sa nič nestalo, všetci sme boli živí a zdraví. Nie každý mal však také šťastie . V rozbombardovaných záhradách mesta ostalo množstvo munície, niekde aj nevybuchnutej. Na prítomnosť takejto nevybuchnutej míny v záhrade Turzovho domu/dnes budova Stredoslovenského múzea/ doplatil životom mladý chlapec Dušan Kostelecký, keď sa spolu s „úkrytovými kamarátmi“, po skončení bojov vybrali na prieskum okolia. Upozornení domovníčkou, že v záhrade je nevybuchnutá mína, predsa si ju išli zblízka obzrieť. Mali smolu, lebo rumunský poddôstojník, ktorý tade prechádzal, hoci upozornený s pohŕdaním kopol do niečoho, čo vyzeralo ako krabička od sardiniek a trafil priamo do rozbušky. Jediná črepina priamo do srdca pripravila o život Dušana Kosteleckého, množstvo ďalších črepín sa zarylo do tela syna lekárnika Gőllnera, 13 ročného Bruna. Mal šťastie, že všetky minuli životne dôležité orgány, čo sa javilo ako zázrak a on sa po viacerých operačných zákrokoch a dlhej rekonvalescencii mohol vrátiť do školských lavíc. No poslednú črepinu mu vybrali až po desiatkach rokov.
Koniec vojny slávnostne vyhlásili z balkóna vojenského veliteľstva na nábreží Hrona. Bola som tam s otcom a hoci som celkom nemohla chápať dôležitosť takej chvíle, do konca života si ju budem pamätať.