Nech by sme dali vojne akýkoľvek prívlastok, nikdy sa nám nepodarí zachytiť všetky útrapy, ktoré aj ten najmenší konflikt prinesie. Často pri pomyslení na ťažké obdobia v dejinách ľudí sa nám pred očami vybavia najmä vojaci a ich trápenia, či smrť. Ale vojna je omnoho väčší ničiteľ. Ničí rodiny a po mestách rozvláča smútok. Banskú Bystricu prvá svetová vojna viac-menej obišla. Síce u nás nehoreli domy a nevybuchovali bomby, ale smrť si cestu do mesta našla a, žiaľ, zavítala aj na tie najvyššie miesta – do rodiny obľúbeného banskobystrického richtára a mešťanostu Gyulu Csesznáka.
Richtár Gyula Csesznák mal 3 deti. Najstarší syn sa volal Gejza, lenže nedožil sa ani jedného roka. Gyula bol druhorodeným synom. Narodil sa 2. augusta 1896 v Banskej Bystrici. Posledným z trojice bratov bol Lajos. Základné štúdiá a gymnázium absolvoval Gyula v Banskej Bystrici. Po ich ukončení sa rozhodol vydať sa na vojenskú kariéru a odišiel študovať do Budapešti na Vojenskú kráľovskú akadémiu Ľudovíka (Magyar Királyi Honvéd Ludovika Akadémia). Zo záveru kadetského obdobia jeho života sa nám zachovala osobná korešpondencia, ktorá, i keď len mierne, predsa dovoľuje nahliadnuť do života mladého vojaka.
V piatok 19. decembra 1913 boli z Budapešti odoslané dve pohľadnice s krátkymi textami. Obidve boli adresované otcovi a začínajú slovami „Kedves Apuska!“ – „Drahý otecko!“ , čo naznačuje Gyulov blízky a úctivý vzťah so svojím otcom. Na prvej pohľadnici oznamuje, že už vie, kedy mu na škole končia prednášky a kedy bude môcť vycestovať z Budapešti do Banskej Bystrice na sviatky. Záber je skupinovou fotografiou kadetov pri jazere.
Na druhej pohľadnici, Gyula žiada otca o peniaze na fotografie, ktoré dal vyhotoviť. Ide pravdepodobne o fotografiu v kadetskej uniforme. Sám píše, že keď počul cenu tých 12 fotografií, skoro odpadol – 54 korún. Pritom obrázok bol len o niečo väčší než poštová karta. Zredukoval preto počet fotografií na 6, no i tak žiadal otca o zaslanie 15 korún. Spomínané kadetské fotografie sa zachovali. Na druhej strane pohľadnice je fotografia, ktorá zachytáva kadetskú skupinu v triede. Ide o zaujímavý pohľad medzi študentov v neformálnej pozícii.
Ďalšia zachovaná pohľadnica je z februára 1914. Adresovaná je bratovi Lajosovi a predstavuje reakciu na skorší list od svojho brata. Tento list však zatiaľ nie je známy, ako i ďalšia predpokladaná korešpondencia, o ktorej sa Gyula v závere zmieňuje. Z textu je možné vybadať priateľský vzťah medzi bratmi. Gyula svojho brata aj jemne podpichuje, keď sa pýta na istú slečnu „S“, „…že či jej ešte dvorí, alebo ho už azda iná zaujíma“. Druhá strana pohľadnice zachytáva kadetov v hrubých sivých uniformách, spolu s ich veliteľom a zástavou.
Posledné fotografie, ktoré sú zatiaľ k dispozícii, zachytávajú slávnostné vyradenie kadetov. Podľa datovania na fotografii ide o 15. marec 1915. Vidno na nej početnú skupinu mladých vojakov zoradených v dvojstupe a v polkruhu. Fotografie z vyradenia sú tri, jedna zachytáva samotný akt prísahy – vojakov so zdvihnutými prstami. Tretia fotografia zobrazuje veliteľov akadémie. Pri tejto príležitosti si mladý poručík nechal vyhotoviť ešte jednu, pravdepodobne poslednú slávnostnú fotografiu. Čo robil Gyula Csesznák po prísahe, presne nevieme. Je pravdepodobné, že odcestoval k svojej posádke a zároveň rodine do Banskej Bystrice, ale tu sa dlho nezdržal, lebo už čoskoro sa objavuje na ruskom fronte. Žiaľ, tieto informácie sú posledné, ktoré o ňom zatiaľ máme, pretože ako rýchlo odcestoval na front, tak rýchlo si ho tam našla smrť.
Z 9. júna 1915 sa zachoval lístok poľnej pošty, v ktorom János Kupesok, jeho spolubojovník, opisuje okolnosti jeho úmrtia. Sám Kupesok bol zranený (nevieme, či pri tej istej bitke alebo neskôr), i preto odkaz napísal až neskôr. Udalosti sa odohrali 27. mája, keď c. k. armáda podnikla útok východne od Radimna (Poľsko), na vyvýšeninu, ktorá bola východne od obce Kalników (Poľsko). Útok sa však nepodaril, pretože časť vojska ušla a nebolo možné udržať poriadok. Avšak časť armády, ktorej velil stotník Mattos, držala pozície. Stotník požiadal poručíka
Csesznáka o pomoc, a ten „ako ozajstný hrdina na čele svojich vojakov“ prišiel. Kupesok ďalej píše, že Csesznák bol asi len 10 krokov od neho, keď ho zasiahla „do čela“ nepriateľská strela „dum-dum“ (ide o trieštivé strely s oslabeným plášťom, alebo navŕtaným otvorom, aby lepšie potrhali tkanivo a spôsobili krvácanie). Ihneď stratil vedomie a asi po 5 minútach zomrel. Čo sa dialo neskôr, opísať nevie.
Zachoval sa ešte jeden lístok poľnej pošty z 15. júna 1915 od kamaráta Dezsideriusa Holzmana, ktorý píše povzbudzujúci list rodine. Uvádzam úryvok voľného prekladu: „…že Váš syn a môj dobrý priateľ padol za svoju vlasť, za našu peknú maďarskú vlasť, ako hrdina.“ Rodina uchováva aj ďalšie tri vzácne fotografie, ktoré sú z pohrebu. Na jednej je zachytený hrobár, ktorý kope jamu, na druhej je hrob s dvomi vojakmi (obe fotografie sú slabšie rozpoznateľné) a na poslednej je pri hrobe Gyulu Csezsnáka zachytený podplukovník Janos Mestitz, vtedajší
veliteľ Banskobystrickej honvédskej posádky. Ostatky Gyula Csesznáka v Kalnikówe neostali dlho. Dnes sú uložené v rodinnej hrobke na Banskobystrickom evanjelickom cintoríne. Príspevok bol publikovaný na základe podkladov z Poštového múzea.
