Rieka Hron v Banskej Bystrici odjakživa spestrovala ľuďom život. Sem-tam niečo priniesla, ale najčastejšie odniesla. Stávalo sa, že aj ľudské životy. A ľudia ju predsa mali radi. Takú, aká bola. Do určitej doby. Potom sa tok rieky musel regulovať, ba aj prekladať. Prednosť dostala výstavba hlavnej železničnej stanice na novom mieste. Prvá hlavná železničná stanica bola v priestoroch, kde je dnes Mestský úrad. A tu v tesnej blízkosti sa kľukatil aj majestátny Hron. Bol posunutý na dnešné stanovište. Poniže, oproti dnešnej Národnej ulici, stál komplex budov vaňových parných kúpeľov a kina Praha a Partizán. Hovorili im aj „malé“ a „veľké“ kino. Boli to veľmi frekventované
miesta a Bystričania sem radi chodili. V roku 1958 však museli byť asanované. A tu sa začína príbeh ako z najhoršej rozprávky. Robotníkom pri búracích prácach v priestoroch kina zrazu vypadla celá, nie príliš veľká stena. Keď nazreli do otvoru, takmer onemeli. Žiadne poklady, žiadne bohatstvo. Priestor bol plný spisov. Archív, ale
akýsi nový! A prečo bol zamurovaný? Tajná záhada. Čo a prečo? Záhada sa oprášila a vysvitlo, že tieto tajné spisy nikdy nemali uzrieť svetlo sveta! Skrývali v sebe hrôzu a strach z posledných mesiacov druhej svetovej vojny. Mali na večné časy zamlčať všetky zverstvá, ktoré spáchali gardisti a tí druhí…
Zhodou okolností práve v roku 1958 prebiehal proces s členmi Pohotovostných orgánov Hlinkovej gardy (POHG) v Bratislave. Títo boli z Považskej Bystrice a prvú hromadnú vraždu vykonali v Nemeckej 3. decembra 1944 a poslednú 11. januára 1945. Všetci boli povýšení a dostali odmenu 400 – 600 Ks. V Bratislave boli 18. apríla odsúdení
na trest smrti: Leon Bunta, Mikuláš Spišiak, Ján Knapek, Jozef Rojko a Ľudovít Laco. Ďalších pätnásť členov bolo odsúdených na viac ako 20 rokov väzenia a ostatní členovia na 13 rokov. Veliteľ Jozef Nemsila utiekol do zahraničia a zostal nepotrestaný! Druhý proces prebiehal v Banskej Bystrici. Kronika mesta Banská Bystrica 1958 o tomto procese pre budúce generácie zanechala nič nehovoriace svedectvo. Citujem: „Zločiny POHG. V 12. týždni t. r.
sa zoznamujeme s podrobnosťami ohavných činov POHG. Teraz v tomto procese sa súdilo pred senátom Krajského súdu najhorších 12 zločincov. Zasadanie senátu bolo v Národnom dome. Proces trval 5 dní, od 22. apríla. Rozsudok vyniesli 26. apríla 1958.“
Ďalšou špeciálnou jednotkou na západnom Slovensku bola Abwehrgruppe 218 – známa pod krycím menom Edelweiss alebo Krapfgruppe Edelweiss. Bola to nemecká protipartizánska jednotka pôsobiaca počas 2. svetovej vojny na území Slovenska. Od septembra 1944 do apríla 1945 podnikla viac ako päťdesiat akcií, hlavne proti partizánom, pri ktorých prišlo o život okolo 300 ľudí a 600 bolo uväznených. Jednotka mala vrchné veliteľstvo vo Viedni a na Slovensku mala sídlo v Kremnici. Edelweiss (z nem. – plesnivec) mala 300 členov a jej veliteľom bol SS – Sturmbannführer (z nem. – major) Erwein von Thun-Hohenstein. Jednotka Edelweiss tu nebola
osamotená, mala tu aj bratskú organizáciu „Jozef“. Edelweiss sa neskladala z gardistov, ako by sme si to mysleli,
ale bola to veľmi pestrá zmes národností, ktorej výcvik viedol major Thun, pochádzajúci zo Sliezska. Oddiel sa formoval pre svoju budúcu protipartizánsku činnosť v Krasňanoch pri Varíne. Oddiel sa skladal z relatívne malých, ale veľmi dobre vyzbrojených skupín: – oddiel nemecký – 50 mužov – oddiel bývalých partizánov – 25 mužov – oddiel ruských kozákov – 50 mužov – oddiel kaukazských moslimov – 50 mužov – oddiel slovenský – 131 mužov, ktorého veliteľom bol od polovice decembra 1944 do 20. apríla 1945, stotník Ladislav Nižňanský. Aby mohol byť oddiel zaradený do zostavy, musel sa najprv osvedčiť v boji. Ten slovenský sa osvedčil v bojoch na Počúvadle a v bojoch na trase Jabloňov-Nová Baňa. Neskoršie zajali dve styčné misie západných spojencov OSS v Nízkych Tatrách. 7. februára 1945 príslušníci slovenského oddielu jednotky, pod velením kapitána Ladislava Nižňanského v lese Kameň pri obci Kšinná prepadli 3 bunkre, kde sa skrývali židia. Všetkých 18 ľudí obrali o cennosti a potom povraždili. Dňa 27. februára 1945 prepadli obec Cetuna, kde bol štáb partizánskeho oddielu „Hurban 2“ a veliteľom tu bol Miloš Uher. Do obce prišli preoblečení za partizánov. Niekedy boli preoblečení za ruských parašutistov, ruských partizánov, alebo sa vydávali za vojenských zbehov. Dokonca informácie získavali aj tak, že pomáhali roľníkom na poli, akože chcú sa tu dočkať konca vojny. Slovenský oddiel bol však najhorlivejší pri prepade obcí Kľak a Ostrý
Grúň. Za túto akciu boli desiati členovia oddielu vyznamenaní. Do vápenky v Nemeckej si prišli zastrieľať na živé terče aj tí, čo práve mali službu niekde na inom stanovišti! Nie všetci príslušníci oddielu však znášali túto zverskú prácu. Za psychickú labilitu boli z oddielu Abwehrgruppe 218 vyradení až sedemdesiati bojovníci pre duševnú krízu! Pod tlakom Červenej armády ako front ustupoval na západ, sa aj jednotka Edelweiss snažila dostať k Američanom, ale už v oblasti Olomouca sa rozpadla. Aj major Thun padol do sovietskeho zajatia 9. mája 1945 a 12. februára 1946 bol v maďarskom Soproni popravený! Aj mnohoročná odborná analýza činnosti jednotky Edelweiss potvrdzuje, že jej akcie proti partizánom mali takmer stopercentnú úspešnosť, a pritom ich vlastné straty boli takmer nulové! To svedčí nielen o perfektnej príprave, ale aj o vynikajúcej znalosti pomerov. A tie jednoznačne hovoria o tom, že nachádzali pomoc u miestneho obyvateľstva. Udávanie vždy bola odborná špecialita tohto národa.
Zamurované tajné spisy sa stali svedectvom. Študovali sa niekoľko rokov. Nakoniec sa proces s protipartizánskou jednotkou Edelweiss začal na Krajskom súde v Banskej Bystrici, 12. novembra 1962 so skupinou štrnástich najaktívnejších obžalovaných. Proces prebiehal desať dní. Obžalobu predniesol prokurátor Krajskej prokuratúry, promovaný právnik Martin Kováč. Vraždy, krádeže, podpaľačstvo, vojenská zrada. Všetko dokázané svedkami i priznaním. Súd vyniesol tieto tresty: Ladislav Nižňanský – trest smrti v neprítomnosti. Oldřich Vystavěl, Viliam
Štulc, Ján Stančok a Ernest Capko na trest odňatia slobody 15 rokov. Ladislav Ruszo na 14 rokov. Ján Holbus a Martin Lajda na 13 a pol roka. Martin Kaniok a Milan Vričan na 12 rokov. František Kán na 11 rokov. Bartolomej Gurský na 10 rokov. Ján Repaský na 8 rokov a Ján Hudák na 5 rokov.
Aspoň jeden profil: Milan Vričan. Bol z Harmanca. Ako osemnásťročný chlapec bol príslušníkom partizánskej brigády kpt. Jána Nálepku, keď pri Novákoch bol v dome zajatý. Mal si vybrať, byť ihneď zastrelený alebo ísť k Edelweiss. Čo robiť? Po siedmich týždňoch zbehol a koniec vojny vyčkal v horách. Po fronte sa stratil v labyrinte ostravských baní. Jeho otec bol desiatky rokov mojím spolupracovníkom v harmaneckých papierňach. Bol z toho veľmi nešťastný. Okrem mňa s ním takmer nik nekomunikoval.
Michal Kiššimon, Bystrický Permon 2/2017 s. 1-2
