[Show thumbnails]
Rok 1942.
Na priestrannom dvore veľkého domu v obci Ulmanka (dnešná Uľanka) stojí nábytok. Dopĺňajú ho hromady šatstva a bielizne. Nikto sa ale nesťahuje. To sa len všetko rozpredáva, pretože obyvatelia domu pri potoku s maštaľou,
ktorá bola kedysi bitúnkom, sú rasovo prenasledovanou rodinou. Na konci dražby im ostali len najnutnejšie veci. Snubný prsteň pani Grünovej medzi ne ale nepatril. Už ho nikdy neuvidela. Odniesol si ho banskobystrický notár, keď jej ho predtým osobne stiahol z prsta…
Pán Samuel Grün s manželkou Gizelou, rodenou Hofmanovou, vďaka viacerým dobrýmľuďom vojnu napriek svojmu, pre niektorých neželanému pôvodu, prežili. Obaja zomreli až neskoro po vojne a pochovaní sú na židovskom cintoríne na Rudlovskej ceste v Banskej Bystrici.
Mali tri deti. Vojnu prežilo len jedno z nich, syn Oskar. Celý čas vojny sa schovával spolu s matkou Gizelou a inými prenasledovanými v obci Sandberg (Piesky), neďaleko Španej Doliny, do ktorej chodievali po potraviny a nevyhnutné veci k prežitiu. Pri jednej takejto pešej ceste bola celá skupinka ľudí prekvapená maďarskou vojenskou
dislokovanou rotou na čele s maďarským kapitánom Kálayom, ktorá ich všetkých zatkla. Pani Gizela, ktorá vedela dobre po maďarsky aj nemecky, sa neočakávanej situácii nezľakla a duchaplne začala s kapitánom v jeho rodnej reči
vyjednávať. Vyjednávanie bolo úspešné. Výmenou za svoj drahý kožuch, bola aj spolu so synom prepustená na slobodu. Pán Samuel, jej manžel, vzhľadom na svoj zdravotný stav ostal v Ulmanke a schovával sa na povale
domu Štefana Chladného. Pri jednej kontrole, keď Nemci hľadali možných ukrývaných, manželia Chladní s veľkým nasadením a aj veľmi presvedčivo Nemcov od prehliadky odhovorili, inak by to pán Samuel nebol prežil. Neskôr sa ukrýval aj v obci Sásová, u rodiny Oravcovej. Zvyšné dve deti vojnu neprežili. Dcéra Juliška našla svoju smrť v
Osvienčime a druhý syn Filip bol popravený v Kremničke. Na židovskom cintoríne na Rudlovskej ceste v Banskej Bystrici majú obaja svoje symbolické hroby. Ich mená sú zapísané aj na pamätnej tabuli obetí holokaustu v Záhrade Chavivy Reikovej, v areáli Múzea SNP v Banskej Bystrici. Juliška omylom pod nesprávnym menom Rozália.
Brat Samuela Grüna, Jozef, odišiel s manželkou Bertou rod. Pigelovou do Španej Doliny a pri prechode na Baláže boli obaja zaistení nemeckým komandom, ktoré tam pátralo po ústupe povstalcov do hôr po partizánoch. Následne boli odvlečení a zastrelení na neznámom mieste. Ostali po nich dvaja synovia Karol a Laco. Karol, ktorý sa pôvodne vyučil za sústružníka a pracoval ako šofér a robotník na železnici, sa zapojil do protifašistického odboja. Ako rotmajster slovenskej armády na východnom fronte, prebehol na sovietsku stranu. Tam pôsobil v Československej vojenskej misii v Moskve. V roku 1944 absolvoval špeciálny spravodajsko-paradesantný výcvik pre prácu v tyle nepriateľa. Po výsadku na Sliači, neďaleko budovy hotela Palace z 26. na 27. júna 1944 spolu s čatárom Štefanom
Kuchárekom a ešte jedným parašutistom okamžite nadviazali kontakt s ilegálnym vojenským ústredím v Banskej Bystrici. Po presune do obce Sásová pri Banskej Bystrici, založili spravodajskú skupina Nina-Mária. V Sásovej im pomáhal miestny ilegálny komunistický odboj pod vedením Jána Rysa, ktorého pomoc spočívala v poskytnutí ubytovania i v doručovaní dôležitých správ. Okrem toho boli počas SNP v Sásovej v sále bývalého potravinárskeho družstva umiestnené aj sklady zbraní, streliva a iného technického vojenského materiálu. Potraviny ukrývali
v budove školy. Na ochranu týchto skladov bol do Sásovej premiestnený strážny oddiel povstaleckých vojakov. Aj miestni občania sa do povstania zapojili ako povstaleckí vojaci alebo partizáni. Mnohí z nich boli za to popravení v Kremničke. Spravodajská skupina Nina-Mária od polovice júla 1944 až do oslobodenia, vysielačkou umiestnenou v dome Pavla Majerského, podávala do Sovietskeho zväzu pravidelné správy. Celá spravodajská skupina Nina-Mária
bola nakoniec prezradená gestapu brutálne mučenou osobou z okruhu Karolových veľmi blízkych známych.
K zatknutiu došlo 3. 2. 1945 a následne na to Karola, ako veliteľa, naložili na transport s inými zatknutými, smerujúci do koncentračného tábora Mathausen. V tomto transporte v Melku (Rakúsko), počas náletu amerických lietadiel zahynul. Ostatní členovia spravodajskej skupiny boli prevezení do bystrickej sédrie a všetci vojnu prežili.
Karolov brat Laco, ako vojak slovenskej armády, tiež prešiel na sovietsku stranu. V ZSSR vstúpil do Československého armádneho zboru. Oslobodenia sa síce dožil, no
iróniou osudu, zahynul krátko po ňom, pri nehode motocykla. Z celej rodiny Grünovcov tak prežil len Samuel s manželkou Gizelou a synom Oskarom, ktorý sa neskôr stal otcom dvoch detí. Dcéra Rozália umrela bezdetná. Ostal len syn Vojtech, ktorým rodová línia Grünovcov pokračuje ďalej do súčasnosti…

Anna Havlíčková

Bystrický Permon 3/2020 s. 9

Zdroje:

  • výpoveď žijúceho príbuzného potomka
  • Kto bol kto v Banskej Bystrici 1250-2000 ( ŠVK Banská Bystrica, 2002)
  • Zita Janotková: Padli, aby sme my žili (Osveta, Martin 1975)
  • Voskár Július: Spomienky na židovskú rodinu Grünovcov, Bystrický
    Permon 3/2014 s.13)
  • Pecník Marcel, Sklenka Vladimír a kol.: Sásová a Rudlová (Centrum pre
    rozvoj cestovného ruchu, Banská Bystrica 2010)
  • WIKIPÉDIA
Anna Havlíčková2. svetová vojnaSNPVojnaKarol Grün,Nina-Mária,SNP
Rok 1942. Na priestrannom dvore veľkého domu v obci Ulmanka (dnešná Uľanka) stojí nábytok. Dopĺňajú ho hromady šatstva a bielizne. Nikto sa ale nesťahuje. To sa len všetko rozpredáva, pretože obyvatelia domu pri potoku s maštaľou, ktorá bola kedysi bitúnkom, sú rasovo prenasledovanou rodinou. Na konci dražby im ostali len najnutnejšie...