Banskobystrický Edison
„Po nás prídu mnohí, mladší, aj lepší, lenže málokedy prídu prví“.
Autorom tejto do budúcna siahajúcej myšlienky je banskobystrický rodák Ing. Karol Dillnberger, (6. júna 1912 – 11. augusta 1996).
Málokto zo súčasníkov v meste pod Urpínom vie, že ich rodák bol medzinárodne uznávaným odborníkom, vynálezcom a priekopníkom vysielania televízie na Slovensku. Pod jeho menom je registrovaných vyše 40 patentov, viacero odborných knižných publikácií, stovky odborných článkov, recenzií a posudkov z oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Je nositeľom Zlatej medaily, najvyššieho vyznamenania svetoznámej nemeckej firmy Bosch. Počas vyše 60-ročnej profesionálnej činnosti na Slovensku i v zahraničí Ing. Karol Dillnberger popri vedeckej práci na SAV významnou mierou prispel k výchove generácií absolventov štúdia elektrotechniky na SVŠT a tv technikov.
Karol Dillnberger pochádza z dvoch starých banskobystrických rodov. Dillnbergerovci patrili medzi spoluzakladateľov mesta Banská Bystrica. Je to stará evanjelická rodina, ktorá bola pri zakladaní tamojšieho evanjelického cirkevného zboru, v ktorom mali svoje pevné a trvalé miesto. Svedčia o tom nápisy v banskobystrickom chráme Božom, ako aj nápisy na pomníkoch na bystrickom evanjelickom cintoríne. Otec Eugen bol úradník, a jeho otec Emil Dillnberger bol lekár a v tom čase popredný hygienik v c.-k. monarchii.
Detstvo, mladosť a najdlhšia časť Karolovej podnikateľskej činnosti sú úzko späté s Beniczkého domom– nachádzajúcom sa na baskobystrickom hlavnom námestí. S vyznamenaním absolvoval štúdium rádio-inžinierstva na Vysokom technickom učení v Brne. Popri elektrotechnike ovládal jemnú mechaniku, výrobnú technológiu, aj spracovanie umelých hmôt. Mal študentský orchester, s ktorým si zarábal na štúdium, odborné knihy a prístroje pre svoje experimentovanie. Ovládal 6 hudobných nástrojov a ako prvý priniesol do mesta pod Urpínom alt saxofon zn. Köhler. Členom jeho hudobnej kapely PIPUKA JAZZ, s ktorou počas prázdnin vystupoval v Banskej Bystrici i na širokom okolí, bol aj neskorší popredný slovenský hudobný skladateľ Tibor Andrašovan a plastický chirurg Štefan Demjen.
Jeho zameranie na slaboprúdovú elektrotechniku sa datuje na rok 1930. Už v tomto roku s profesorom Šafránkom na Karlovej univerzite v Prahe absolvoval prednáškové turné po veľkých mestách v Československu, zameranými a prevádzanými experimentami na rodiacou sa televíziu v Európe. Na Slovensku to boli Banská Bystrica, Bratislava, Košice a Žilina. Po ukončení štúdia pôsobil na Slovensku, kde v Československom rozhlase zastával vedúcu pozíciu na úseku technickej kontroly všetkých rozhlasových vysielačov na území Slovenska. Poznatky z tejto oblasti si rozširoval na zahraničných cestách v Nemecku a Holandsku /1938/, v Taliansku /1941/. Pri pobytoch v zahraničí bola jeho prednosťou tá skutočnosť, že ovládal 7 cudzích rečí.
Ako prvý na Slovensku experimentoval s možnosťami príjmu vzdialených televíznych vysielaní z Paríža a Moskvy v rokoch 1946/47. Prvý takýto príjem na vlastnoručne zhotovenom technickom zariadení sa mu podaril 6. júna 1947 v Banskej Bystrici. Zo zariadení prinesených zo študijnej cesty z USA v tomto istom roku skonštruoval prvú snímaciu aparatúru tv programov na Slovensku. V apríli 1950 na Sliači verejne predviedol zariadenie na príjem televízie. V roku 1955, teda ešte pred riadnym vysielaním televízie na Slovensku, Ing. K.Dillnberger predstavil verejnosti prvé malé televízne štúdio s vysielaním v Technickom múzeu v Košiciach.
Počas vojny odmietal pracovať pre vojenské účely a vo svojej firme IDEIX vyrábal krátkovlnné vysielače a prijímače vlastnej konštrukcie pre civilnú protilietadlovú obranu /CPO/. Bol technickým vedúcim Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici. V roku 1945 sa oženil s Annou Muránskou, s ktorou mal tri dcéry: Yvonnu, Sylviu a Júliu. V r.1951 bol prinútený aj s celou rodinou, vrátane svojej matky a jej dvoch sestier vyprázdniť Beniczkého dom na námestí a v rámci zlopovestnej “akcie B“ boli presídlení do provizórneho malého príbytku k svokrovcom v Lučatíne. Jeho firmu IDEIX, ktorá mala sídlo v dvornom trakte rodného domu, mocnári vtedajšieho totalitného režimu „znárodnili“.
Z Lučatína sa presťahovali v 52. roku na dnešnú Dukliansku ulicu v Bratislave
, kde v 1-izbovom byte bývala celá 5-členná rodina. Spoluvytváral vedenie výskumného pracoviska pre elektrotechniku na Slovenskej akadémii vied v Bratislave. Na SAV vykonával činnosti v oblasti izotopickej spektrometrie v Geologickom ústave Dionýza Štúra v Bratislave, ako aj vo Farmakologickom ústave SAV. V rokoch 1959-1963 založil a viedol centrálny výskum prijímacej televíznej techniky na Slovensku. Ako vedecký pracovník SAV upozornil na seba svojimi priekopníckymi prácami v elektrotechnike a najmä televízii. Jemu možno ďakovať, že tv vysielač v Bratislave bol postavený na správnom mieste na Kamzíku, a nie v strede mesta. Bol súčasne technickým komisárom a správca vysielača v Banskej Bystrici a podliehali mu technicky všetky vysielače na Slovensku. Viedol technickú skúšobňu Rozhlasu a Rádiokomunikácií, kde bol vedúcim výstavby televízie. Aj v lekárskej elektronike mal úspechy: Zhotovil mnohé lekárske prístroje umožňujúce nové liečebné terapie. Bol po celom svete známy ako úspešný rádioamatér, vyhrával medzinárodné súťaže, bol prvým Európanom počúvaným v USA na pásme 5 metrov, mal prvú otáčavú smerovú anténu, atď. Pôsobenie v tomto stredisku vyústilo v bohatú prednáškovú a publikačnú činnosť, ako na území Slovenska, tak aj v zahraničí. Výsledky svojej výskumnej činnosti publikoval v periodikách v NSR a USA.
V 60- tych rokoch m.s. bol Ing.K. Dillnberger pre slobodumilovných obyvateľov Bratislavy a okolia najvyhľadávanejším odborníkom z oblasti televízie. On jediný poznal tajomstvo, ako umožniť príjem programov viedenskej televízie v Bratislave a na časti západného Slovenska. Svojím pričinením takto umožnil prísun informácií zo slobodného sveta, ktorých výsledkom bol aj začiatok obrodného procesu na jar r. 1968. V rokoch 1967 – 1977 presídlil do NSR, kde pôsobil ako výskumný inžinier u firmy Bosch v obore káblová televízia a spoločné antény. V tomto období podal vyše 300 patentových prihlášok, z ktorých viaceré firma využila, za čo mu bolo udelené najvyššie ocenenie „zlatá medaila“ tejto firmy. Aj počas posledných rokov svojho života, ktoré strávil v Bratislave, bol stále plný nových ideí a neúnavného, ba často priam fanatického pracovného zanietenia. Na výstave v SNM v Bratislave v roku 2011 pod názvom Majstri ducha, osobnosti vedy a techniky na Slovensku, bol, hoci už po jeho smrti, poctený jemu venovaným samostatným panelom, dokumentujúcim jeho celoživotné dielo.
https://www.permonrevue.sk/banskobystricky-edison/https://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2015/10/photo4-1024x686.jpghttps://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2015/10/photo4-300x300.jpgOsobnosti histórie