Vyhlásenie Slovenského národného povstania bolo pre mnohých ľudí prekvapením, i keď zrejme v napätom období každý nejako podvedome očakával, že sa niečo také stane. Aj tak, ľudia pozorne počúvali banskobystrický rozhlas, ktorý vyzýval na národné povstanie. Ako vyzerali prvé dni povstania, sa dnes dozvedáme len zo spomienok tých, ktorí boli jeho priamymi účastníkmi. Slovenský rozhlas vo svojom archíve uchováva, o. i., aj početné výpovede účastníkov Slovenského národného povstania. Dnes pre vás vyberáme niekoľko zaujímavých spomienok od hudobného skladateľa Tibora Andrašovana.
Tibor Andrašovan sa narodil 3. apríla 1917 v Slovenskej Ľupči v rodine kováča. Už v roku 1920 sa však celá jeho rodina presťahovala do Banskej Bystrice a Tiborov otec zmenil povolanie – stal sa mäsiarom. Bol úspešný a rýchlo nadobudol značný majetok. Keď ho však roku 1928 postihla kríza, prišiel o svoje imanie, čo psychicky nezvládol a spáchal samovraždu. Mladý Andrašovan sa musel už od svojich 15-tich rokov začať živiť sám. Hrával ako klavirista po baroch, školách a zábavách. Aj napriek ťažkej situácii dokázal v roku 1937 zmaturovať a v rokoch 1937-1941 úspešne študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Popri tomto štúdiu, od roku 1940 do roku 1945, bol aj študentom Konzervatória v Bratislave.
V roku 1984 nahral krátky rozhovor s Tiborom Andrašovanom redaktor Ondrej Demo. V ňom sa dozvedáme aj to, kde zastihla správa o vypuknutí SNP Tibora Andrašovana:
„Na Sliači, kde som účinkoval v orchestri Národného divadla, ktorý tam cez leto bol. Ako kúpeľný orchester robil koncerty. Viedol ho vtedy vtedajší koncertný majster Jaroslav Láznička. Niektorí hráči sa ponáhľali rýchle do Bratislavy, nakoľko tam mali rodiny, no a ja som išiel do Banskej Bystrice, kde som sa na druhý deň hlásil v Slobodnom slovenskom vysielači, kde mi pridelili úlohu hudobného dramaturga.“
Ďalej opisuje samotné vysielanie a štúdio: „No, bolo to veľmi zaujímavé, pretože muselo byť všetko vysielané priamo. Ako vieme, magnetofónové pásy vtedy ešte neboli. Získali sme pre vysielanie gramofónové platne, ktoré jednak došli tam z prešovského rozhlasu, a jednak došli letecky z Kyjeva.“ Štúdio bolo provizórne, vybudované v škole, a aj vysielanie bolo prispôsobené aktuálnym podmienkam: „…všetko vysielanie muselo ísť naživo. Nemali sme ani magnetofónové pásy a zo začiatku sme nemali ani iný materiál, ktorý by sme mohli použiť.“ A neskôr opäť uvádza, že všetko bolo vysielané naživo:
„Všetko, speváci, ktorých som musel v mnohom sám doprevádzať , buď na klavíri, alebo aj na harmonike, ale mimo iného som zostavil z banskobystrických kaviarenských hudobníkov aj salónny orchester, pre ktorý som upravoval niektoré skladby a piesne. Aj tento orchester nám pomáhal, jednak pri vysielaní živom, ako povedzme poludňajší koncert zo salónnej hudby, ale aj ako sprievodný orchester.“
Aj program bol prispôsobený mimoriadnemu vysielaniu: „Tak do programu sme vyberali jednak ruskú a sovietsku hudbu, a jednak našu národnú hudbu. To znamená, aj českú, a čo sme mali, aj slovenskú. Pochopiteľne, že tej slovenskej hudby bolo nahranej menej, takže sme sa viacej orientovali na českú klasiku.“ A ďalej uvádza: „Práve to, že slovenskej vážnej hudby bolo málo, tak sme slovenskú časť nahradzovali hlavne tým, že sme do programu zaraďovali slovenské piesne, a to v prvom rade zbojnícke piesne, potom národné piesne, ktoré ospevovali vlasť a národ, a aj ostatné ľudové piesne, ktoré nám dopĺňali tento program. Neskôr vznikli aj partizánske piesne, a tieto sme zvlášť využívali , aby sme ich mohli éterom rozšíriť medzi vojsko.“
Je pochopiteľné, že Slobodný vysielač šíril predovšetkým povstalecké myšlienky a hudbu. Ako Tibor Andrašovan hovoril, sami prispôsobovali skladby, aby ich mohli šíriť medzi vojakmi. Išlo hlavne o sovietske piesne: „Áno, do Banskej Bystrice hneď došli dva filmy, v ktorých boli aj tieto piesne. Tieto filmy sme si dali niekoľkokrát premietnuť a prepísali sme tieto piesne jednak do nôt, a jednak aj texty, a jednak sme aj preložili tieto texty do slovenčiny, aby ich mohli spievať naši vojaci.“ Tieto piesne nielen vysielali, ale ich aj cez rozhlas nacvičovali. Neskôr začali spontánne vznikať aj vlastné partizánske pesničky: „Samozrejme. Hneď v počiatku povstania vznikli niektoré piesne, ktoré síce použili melódiu zo starých ľudových piesní, ale text bol veľmi pokrokový, partizánsky a skutočne taký, ktorý volal chlapcov do boja.“
Toľko z rozprávania Tibora Andrašovana o jeho účinkovaní v SNP. Dodajme, že po vojne pôsobil v Bratislave, kde 14. júna 2001 zomrel. Text bol prepísaný na základe archívneho záznamu Slovenského rozhlasu s označením: 0000015906301001; Rozprávanie hudobného skladateľa Tibora Andrašovana o SNP.wav. Poďakovanie patrí všetkým pracovníkom Slovenského rozhlasu.
