publikované : Bystrický Permon 3/2019, str. 10-11
Miesto, ako ktorékoľvek iné. Prechádzame popri ňom a ani len netušíme, že ukrýva ťažké osudy z dejín našej Bystrice. Keď prídeme bližšie, náletové dreviny odkryjú vysoký múr pod evanjelickým cintorínom, do ktorého útrob sa dá nazrieť i vojsť. Pôvodne boli súčasťou obrovského objektu s rozsiahlymi podzemnými priestormi veľkej pivnice. A práve tá zohrala v tomto príbehu počas vojny kľúčovú úlohu.
Bolestná história banskobystrického obchodníka Jána Vanču sa do pamäti múrov mesta začala zapisovať v roku 1944. Ján Vančo vlastnil na Rázusovej ulici štvorpodlažný pavlačový dom, v susedstve ktorého, v blízkosti hate potoka Bystrica, stáli aj zbytky chátrajúceho mlyna. Keď som sa na tento mlyn pýtala starších Bystričanov, bezradne krčili ramenami. A predsa staré listiny, dokumenty, archívy, knihy a nakoniec aj výpovede očitých svedkov prehovorili a odkryli smutné tajomstvo.
Ján Vančo nebol len obyčajným obchodníkom so zmiešaným tovarom. Bol to človek s mimoriadne vlasteneckým duchom, ktorý neváhal riskovať vlastný život i životy svojich najbližších v boji proti nacizmu a záchranu svojich krajanov.
Po vyhlásení SNP neváhal s podporou povstalcov. Udržiavajúc kontakty s evanjelickou cirkvou (sám bol evanjelik) sa angažoval v rôznych podporných aktivitách. Finančne prispieval na účet v Národnej banke, zriadený za účelom podpory povstania, podporoval tiež priamo materiálne partizánsky oddiel Pomstiteľ, vedený Morozovom. K tomuto oddielu sa pripojila aj skupinka pracovníkov Slobodného slovenského vysielača, pod vedením Jána Balaďu, ktorá po presune do hôr pod Jeleniu skalu, sa stala aj vydavateľom povstaleckého časopisu Mor ho! Vančo im posielal potraviny, lieky, deky a všetko potrebné. Obchodník zašiel vo svojej pomoci až tak ďaleko, že neváhal ukrývať, práve v spomenutých pivničných priestoroch niekdajšieho mlynu, Nemcami hľadaných ťažko ranených povstalcov a židovských spoluobčanov z Vyhní i Novák a ich okolia. Veľmi tým riskoval, pretože po obsadení Bystrice Nemcami, 27. októbra 1944, bolo už ukrývanie rasovo prenasledovaných ľudí, krajne nebezpečné. Nemeckí okupanti pod velením obersturmführera Kurta Deffnera, začali okamžite zatýkať zajatých povstaleckých vojakov, partizánov. Zbytky pivníc Vančovho mlyna – súčasný stav civilov obvinenhých z podpory povstalcov a rasovo prenasledovaných občanov židovského a rómskeho pôvodu. Razie robili takmer denne. Sicherheitdienst (SD) chodili od domu k domu a ľudí zaisťovali po desiatkach. Bystrica, už beztak takmer ľudoprázdna, strácala obyvateľa za obyvateľom. Zatýkalo sa aj na ulici, v obchodoch, v kine…
Všetkých zaistených zhromažďovali v budove bystrickej sedrie (dnes budova Krajského súdu), ktorá sa stala väznicou gestapa. Pozostávala z dvoch častí. Mužskej dvojposchodovej, v ktorej väznili civilov, dôstojníkov, žandárov, príslušníkov paradesantnej brigády, vojakov i partizánov a ženskej, kde boli okrem žien väznení aj občania židovského a rómskeho pôvodu. Tam boli podmienky najotrasnejšie. V celách bolo umiestnených až sto väznených, takže museli stáť, spali na novinách, veľa väzňov bolo ranených a chorých.
Do týchto hrozných pod mienok sa dostala aj Vančova rodina po predchádzajúcom udaní jedného člena polo vojenskej teroristickej organizácie nemeckých nacistov Freiwilligeschutzstaffel (FS), ktorú tvorili dobrovoľní členovia z radov nemeckej menšiny na Slovensku. FS úzko spolupracovala so Sicherheitdienst. Udavač bol náhodným svedkom, keď jeden z ukrývaných potajme vyšiel podvečer z úkrytu sa trochu prejsť a okamžite ho šiel nahlásiť do centra gestapa, ktoré sídlilo na Striebornom námestí. Bolo to podvečer 6.11. 1944. Vanča zaistili ešte v ten večer, keď zatváral svoj obchod na prízemí domu príslušníci SD. Vyšetrovaný bol veľmi brutálne na Skuteckého ulici v sídle Eisetzkommanada 14, v budove stojacej vedľa súčasného Divadla na rázcestí. Na druhý deň ráno, v skorých raných hodinách, bola zaistená aj jeho ťažko chorá manželka a neskôr aj dvaja dospelí synovia Pavel a Ján, ktorí sa o zatknutí rodičov dozvedeli od susedky, po návrate domov. Niektorí ukrývaní Židia stihli z úkrytu újsť, jedny z prameňov hovoria, že aj dvaja ranení povstalci boli ešte pred spomínanými udalosťami prevezení, iné, že boli zaistení spolu so zvyšnými šiestimi židovskými občanmi, ktorí ostali v úkryte. Všetci zaistení ukrývaní aj celá Vančova rodina boli nakoniec exemplárne popravení v Kremničke, kde sa od 5. 11. 1944 v niekoľkých vlnách konali fyzické likvidácie väzňov z preplnenej sedrie. Popravy vykonávali nacistická jednotka Einsatzkomanndo 14, pod velením Kurta Deffnera v spolupráci so slovenskými pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy (POHG), Sicherheitspolizei (SIPO) a Sicherheitdienst (SD) Za miesto popráv boli ironicky vybraté povstalecké protitankové zákopy v obci Kremnička, pôvodne vykopané na obranu mesta. Vančova rodina bola popravená 19. decembra 1944 v lokalite Vyšný Potok. Po niekoľkohodinovej streľbe a odchode katanov z miesta činu, sa niektorí miestni obyvatelia išli pozrieť na miesto niekoľkohodinovej streľby a našli jamu s masovým hrobom postrieľaných ľudí. Neďaleko dohorievalo šatstvo s osobnými vecami popravených. Exhumácia popravených po skončení vojny v roku 1945, bola pre všetkých zúčastnených otrasným zážitkom. Vančova rodina bola identifikovaná na základe nájdených dokladov ako aj vtedajším študentom medicíny a členom exhumačnej komisie L. Nábělkom, pôvodne rovnako väzneným. Po exhumácii boli všetci štyria prevezení na evanjelický cintorín v Banskej Bystrici, kde snívajú svoj večný sen o slobode mesta a Slovenska, dodnes.
Najväčšou obeťou je obeť zbytočná. Vančova obeť bola veľká. Bol to obrovský čin veľkého človeka, na ktorého sa zabudlo, tak ako sa zabúda aj na ostatné vojnové udalosti. Oživenie pamäte na jeho činy je nutné, aby sa udalosti v Bystrici obsadenej nacistami, radené medzi najväčšie vojnové zločiny na Slovensku, už nikdy v budúcnosti nezopakovali. Kto z nás, keby sa situácia predsa len zopakovala, by išiel vo Vančových stopách? Kto z nás by bol ochotný tak obrovky riskovať?
Určite je lepšie sa nikdy nemusieť o tom presvedčiť. …preto nesmieme zabudnúť…
Anna Havlíčková,
Literatúra:
Kto bol kto v histórii Banskej Bystrice 1255-2000 (ŠVK, 2002)
D. Baranová: Pred bránami pekla (Vidas 1996)
M. Pecník, V. Luptáková a kol.: Kremnička, miesto života i pamäti (Agentúra MP. SNZ a PressGroup BB 2014)
B. Chňoupek: Lámanie pečatí (Smena 1984)
MY Bystrica, I. Fajčíková: Vojnový úkryt nahradilo smetisko (5.nov. 2013)
výpovede očitých miestnych svedkov
