KEĎ AKCIA „B“ ROZHODOVALA O OSUDE ĽUDÍ
Krátko po skončení druhej svetovej vojny sa začali v „oslobodenej“ republike diať divné veci. Ľudia síce boli radi, že vojna sa už skončila, ale to ešte nevedeli, čo všetko ich čaká. Prvá bola výmena peňazí, ale na to si už akosi zvykli. Prišli súdne procesy a tie trvali na pokračovanie aj niekoľko rokov. Kde-kto zvažoval emigráciu, no nevedel sa včas rozhodnúť. A sľubovalo sa a vyspevovalo o demokracii, ako si budeme sami vládnuť, až sme tejto dezilúzii hlboko a z presvedčenia začali veriť. Prečo nie, vtedy sme ešte takmer všetci boli veriaci. Potom prišli rôzne akcie. Taká
najznámejšia, najpertraktovanejšia a najviac vykričaná bola „AKCIA B.“ Akcia B nebola len taká hocijaká akcia. Riadili ju primitívni akcionári s ľudskými osudmi. Pamätníci vymierajú a mladí ani nevedia, čo to bolo.
Na Akcii B bolo najzaujímavejšie práve to písmeno „B“ – znamenalo na tú dobu čarovné slovo: B Y T Y.
Absolútny nedostatok bytov, ako sa tomu vtedy hovorilo, malo vyriešiť požehnanie vlády zákonom č. 138/48, na násilné vysťahovanie, hlavne z väčších, teda krajských miest. Tento návrh podal Alexej Čepička, čerstvý zať Klementa Gottwalda a neskorší minister národnej obrany. Skutočným cieľom bolo zabrániť tomu, aby v mestách zostala bývať vyššia a stredná vrstva inteligencie, podnikatelia, obchodníci, právnici, ktorá by mohla mať vplyv na zmýšľanie masového proletariátu. Tým skrytým cieľom však bola tá skutočnosť, že za každú cenu bolo potrebné
upevniť štátnu moc a pre jej pešiakov aj ich rodiny museli byť vytvorené podmienky na bývanie. A keďže sa byty delili podľa tabuliek vybavenia do kategórií A, B, C a D, proletársky zmýšľajúci súdruhovia z výroby sa dostali len do tej poslednej kategórie, lebo tie ostatné boli vyhradené pre straníckych aparátčikov, dôstojníkov armády a bezpečnosti. Súdruhovia mali patent na rozum, a teda na všetko. Aj na riešenie bytovej otázky.
Akcia B prebiehala v rokoch 1949 – 1954. Dozvuky má ešte aj dnes. Jednotný národný výbor v Banskej Bystrici bol zavalený prácou. Boli to stovky žiadostí o pridelenie bytov, ktoré neboli, žiadosti o zrušenie vysťahovania, informácie, zdôvodňovania, exekúcie, lekárske potvrdenia, prídelový systém, úzka súčinnosť so Zborom národnej bezpečnosti. A boli tu tabuľky so zoznamom vysťahovaných, každý deň sa aktualizovali a prerábali, a tak vznikli zoznamy ako:
Zoznam penzistov, ktorí majú byť vysťahovaní z Banskej Bystrice. V evidencii bolo 14 rodín. Zoznam farárov, ktorí budú vysťahovaní z Banskej Bystrice. Boli to traja ľudia. Zoznam osôb navrhnutých na vysťahovanie z Banskej Bystrice, ktorí sú členmi KSČ – 9 rodín. Zoznam osôb politicky nespoľahlivých, ktorí majú byť vysťahovaní z Banskej Bystrice. Táto skupina bola najpočetnejšia a bolo v nej evidovaných okolo 170 rodín. Boli to pre Bystričanov všetko známe mená ako napríklad: Flache Július, Gender Ján, Göllner Brunó, Jasovský Karol, Klimo Mikuláš, Lossonczyi Zoltán, Novák Pavol, Čaučík Emil, Flittnerová Anlujzia, Fried Pavol, Hudoba Ján, Kachnič Ján, Keme Oskár, Klimo Július – Ján, Mensatoris Július, Nábělek, Burkovský, Peťkovci, Rosenauer Ľudovít, Slabeycius Július, Furdíkovci a mnohí ďalší a ďalší. Čo rodina, to smutný osud. Bolo aj tak, že sa celá rodina nedostala spolu na jedno miesto, ale po rozdelení boli aj sto kilometrov od seba. A nevieme prečo, ale všetci ani v zoznamoch nie sú. Napríklad továrnik Pavol Ruttkay, ktorý sa musel vysťahovať na Španiu Dolinu. Niektorí čelili vážnemu obvineniu z vlastizrady, ako napríklad Lossonczyi Zoltán, ktorý pred Vianocami rozdával svojim priateľom a známym sviečky zelenej farby. A zelená farba je predsa jedna z farieb maďarskej trikolóry! A to bol ešte aj členom komunistickej strany. Mimochodom, komunisti museli byť najprv vylúčení zo strany, až potom ich bolo možné vysťahovať! Strana totiž musela zostať čistá ako ľalia. A príslušnosť k Demokratickej strane bol zločin číslo jeden. Zaujímavé boli rozhodnutia o penzistoch. Veď už všetci boli penzisti. Nepochopiteľné bolo obvinenie napríklad Vladislava Sarnavku. Medzi iným sa mu kládlo za vinu aj to, že sa narodil v Sarajeve, a tým podporoval nenávidený Titov režim. A boli aj odstrašujúce prípady, ako napríklad Ján Hudoba, Ján Saktor a Ladislav Češík, ktorí nielenže
sa museli vysťahovať, ale dostali aj zákaz návratu do mesta Banská Bystrica. A pri vysťahovaní sa odohrávali aj scénky hodné filmu. Tak sa odmietol vysťahovať Ľudovít Králik, Vajanského ulica č. 13. Ignoroval všetky termíny na vyprázdnenie bytu. Aj preto mu na 4. júla 1952 prišlo „Predvolanie strany“. Ručne písaná poznámka jasne prezrádza duševné rozpoloženie zúfalého človeka: „Za žiadnych okolností nechce ísť a že vezme sekeru a zabije, kto mu do cesty príde. So sekerou ich bude čakať a každého zabije, kto príde….“ A bolo tu ešte niečo. Vysťahovanie na vidiek do dedín nebolo len tak automatické. Nesmeli to byť obce, s ktorými sa už vtedy počítalo do územného plánu veľkej Banskej Bystrice. Boli to obce, odkiaľ boli už vysťahovaní Nemci, Maďari, kulaci a iné protištátne živly. Ponuka bytov:
jedna izba + jedna kuchyňa.
Slúži však ku cti vtedajším zamestnávateľom, odborárom, ale aj komunistickej strane, že sa snažili svojich zamestnancov zastať a brániť ich. Písali odvolania, udeľovali čestné uznania a diplomy najlepších pracovníkov a argumentovali ich výbornou pracovnou morálkou. Všetkým bolo jasné, že celá Akcia B je jeden veľký humbuk.
Ešte v polovici roku 1953, po Gottwaldovej smrti, koloval zoznam voľných bytov v kraji Banská Bystrica. Voľné byty boli evidované v obciach:
Ľubietová, Medzibrod, Lovinobaňa, Čabradský Vrbovok, Cerovo, Jesenské, Drňa, Kováčovce – Peťov, Veľké Zlievce, Očová, Hajnáčka, Hodejov, Veľké Dravce, Nová Ves, Širakov, Kosihovce, Dolné Plachtince, Nenince, Kľačno,
Jesenské, Číž, Selce, Riečka, Donovaly, Valkovo – Poltár.
Ani nie po polroku po vysťahovaní prúdila korešpondencia smerom na KNV (Krajský národný výbor) v Banskej Bystrici. Žiadosti o zrušenie pobytu, žiadosti o možnosť návratu, sťažnosti na bezprávie. Ktorýsi múdry právnik
pošepkal, aby kópie adresovali aj na prezidentskú kanceláriu. Nastalo nečakané oživenie v sále. Prezidentská kancelária bola natoľko zavalená touto agendou, že prezident Zápotocký celú Akciu B zastavil a prehlásil, že
nesplnila účel. Nebola to prvá, ale ani posledná obrovská blamáž strany. V ďalších rokoch, 1968, 1989, aj neskoršie, boli snahy odčiniť krivdy finančnou kompenzáciou. Ale dá sa to? Dá sa len jedno – ustrážiť, aby sa už hlupáci nikdy nedostali k moci.
Michal Kiššimon, Bystrický Permon 2017/1 s. 12