František Bobeth ako nový majiteľ papierne a papiernický majster pochádzajúci z papiernickej rodiny, zaviedol výrobu nových druhov papiera s vysokou kvalitou. Aj on, rovnako ako Mindt, zastával v mestskej
správe rôzne funkcie. Papiernickí majstri bývali spoločnosťou vnímaný veľmi významne. To, že bol František Bobeth inšpektorom váh a mier v Slovenskej Ľupči, potvrdzuje záznam jeho návrhu na trest pre Andreja Fleischera za používanie falošných váh. O Bobethovej mimoriadnej hospodárskej zdatnosti svedčí zo strany mesta iniciatíva zvýšenia daní uvalených na majstra a to vo výške 16 zlatých. Okrem toho, podľa zvyku dohôd medzi mestom a predchádzajúcimi papiernickými majstrami, odovzdával okrem toho František Bobeth ročne
mestu 4 hárky papiera gratis. Zvyšné množstvo pre svoje potreby od neho mesto vykupovalo. Cena papiera, aj vzhľadom na jeho vysokú kvalitu v roku 1754, veľmi stúpla. Z 5 na 8 zlatých za kus. Už za jeho života pracovali v papierni ako tovariši jeho dvaja synovia, Kristián a František ml. Po smrti Františka Bobetha (pravdepo-dobne v roku 1776) zdedil papiereň jeho mladší syn František a vdova po Mindtovi sa vydala za Leopolda Murmana, tiež papiernického majstra. K definitívnemu rozdeleniu pozostalosti došlo až v roku 1777 na žiadosť spomenutého Leopolda Murmana a to na základe jemu dodanej deputácie s výzvou urobiť poriadok v Bobethovej pozostalosti. Matka Františka Bobetha ml. ako hlavného dediča dlho nežila a jej majetok zdedený po prvom manželovi sa rozdelil definitívne medzi jej deti a druhého manžela Leopolda Murmana. Od vykonania pozostalosti po nebohej, došlo k výraznému úpadku majetku Bobethovcov, lebo František ml. nedokázal tak dobre hospodáriť ako jeho otec. Za niekoľko rokov sa dostal na mizinu. Vďaka dlhom, do
ktorých upadol hneď po prevzatí papierne, nakoniec o papiereň prišiel. Tá bola v roku 1780 daná najprv do zálohy. Veriteľom sa stala Anna Liptaiová. František Bobeth ml. v nej ostal pracovať, avšak financovanie výroby pre vzala veriteľka. Dlhy mal aj voči bratovi Kristiánovi, od ktorého kupoval handry a neplnil si svoje povinnosti ani voči mestu. Papiere ním vyrábané boli síce zo začiatku pekné biele, dobre utvorené a jemne vypracované, čo svedčilo, že boli vyrobené z veľmi kvalitných handár. Niesli priesvitku polmesiaca. Postupne začal výrobu papiera zanedbávať. Ten bol tmavý, hrubý a drsný. V tej dobe používal priesvitku dvojhlavého orla. Pokles kvality Bobethových papierov sa ale netýkal len jeho výroby a nemožno ju odvodzovať len od dlhov, kvôli ktorým si pravdepodobne nemohol dovoliť nakupovať už kvalitné biele handry. Týmto trendom sa v tej dobe vyznačovali všetky papierne na území Slovenska. František Bobeth ml. bol dlžný aj magistrátu mesta Slovenská Ľupča vo forme nezaplatených daní, dlžôb v hostinci, či platieb za drevo. Ani v jednom prípade na urgencie nereagoval. Nakoniec zložila, podľa záznamov, za neho dlžobu jeho svokra Mária Vokáčová, čím papiereň zachránila. Dlžoba mestu mu bola vyrátaná na mesačné splátky, no neplatil ani tie a v papierni robil naďalej nové dlhy. Poznáme len jednu jeho priesvitku s postavou divého muža, inak sa dá predpokladať, že formy svojho otca používal len zozačiatku a po ich zodratí, vyrábal papier už bez priesvitiek. Vo svojej produkcii mal aj tzv. „flusspapier“ papier pijavý, ktorý sa vyrábal bez glejenia. Papiereň nakoniec spustla, drevené zariadenie zhnilo a rozpadlo sa. V roku 1792 sa o výrobni papiera píše už len ako o „spustnutej bobethovskej papierni“. Avšak t. č. stála neďaleko nej ešte aj iná papiereň, ktorú postavil papiernický majster Pavol Hallery, ktorý podľa záznamov kúpil na jej stavbu pozemok od kráľovskej komory v
roku 1788. Na stavbu dostal povolenie s ročnou daňou 30 zlatých a 2 hárky papiera gratis. S výrobou papiera začal v roku 1789. Pavol Hallery bol do svojho príchodu do Slovenskej Ľupče nájomníkom papierne
v Michale pri Partizánskej Ľupči. Podľa protokolov mesta Slovenská Ľupča však pri stavbe papierne na Ľupčianskej ceste bol už obyvateľom Slovenskej Ľupče, rovnako ako jeho rodina. Vďaka vysokej kvalite jeho
papierov, sa Kráľovská komora stala jeho hlavným odberateľom. Konkuroval dokonca aj iným papierňam a to aj napriek tomu, že v oblasti papiernictva došlo v 18. stor. k veľkým zmenám, ktorými bolo vynájdenie a zavedenie papiernického stroja. Ten vedel papier vyrábať v podobe dlhého pásu, čo viedlo k jeho masovej
výrobe. Rozšírenie kníhtlačiarstva zvyšovalo dopyt po papieri, a tým vzrastal aj dopyt po surovinách, z
ktorých bol vyrábaný. V Európe sa papier vyrábal predovšetkým z ľanových handár, no ich kvalita sa v tej dobe už nedala zabezpečiť a tak sa začali používať aj menej kvalitné. To spôsobilo zníženie jeho kvality a menila sa aj
jeho farba, pretože handry bolo nutné kvôli ich nedostatku miešať s farebnými. Papier sa tak stával nielen hrubý a drsný, ale naberal aj tmavú sivú farbu. Bol veľmi trváci, podobne ako dnes bavlnený, z ktorého sa vyrábajú bankovky. Halleryho papiernická činnosť napriek spriemyselňovaniu odvetvia, bola veľmi bohatá a vyrábal veľa druhov papiera. Z priesvitiek sa mu zachovalo 15, s rôznou tematikou. Sú však robené hrubo a s kazmi. Výnimkou sú len portrétne priesvitky, vyznačujúce sa jemnosťou a remeselnou zručnosťou. Používal rôzne symboly: jeleňa, polmesiac, korunku, poštovú trúbu, uhorský znak s korunkou, srdce, z ktorého vyrastá strom, či hradnú bránu. Veľkorozmerný papier značil, pre papierne obvyklým textom REGEST, chybne prevedeným ako REGIST. Kvalitné papiere s portrétnymi priesvitkami vyrábal až na sklonku kariéry,
možno ako vzdor voči zavádzaniu papiernických strojov. Posledné roky viedla papiereň jeho manželka.
Správy o vzhľade Halleryho papierne nemáme, ale zo zápisov archivára Samuela Cambela, bola postavená z kameňa, ktorý ostal na rumovisku bývalého pavlínskeho kláštora. Ten stál pôvodne na mieste oproti Halleryho papierni, na ľavej strane Ľupčianky a za reformačných bojov bol spustošený. Ostali po ňom len základy. K tejto, pôvodne mohutnej budove, patril za čias jej slávy, aj veľký kostol. V mestských protokoloch toho o Hallerym veľa nie je, ale o jeho rodine sú v matrike rozsiahle informácie. Vieme tak, že mal mladšieho brata Jána, ktorý papiernikom nebol. Bol dva krát ženatý. Prvá manželka sa volala Zuzana a zomrela ako 48 ročná. Keď mal 50 rokov, oženil sa druhý krát a vzal si 18 ročnú Máriu. Tá ho však po 11 rokoch manželstva
opustila a zanechala mu v opatere dve deti. Syna Karola a dcéru Máriu. Z matriky je zrejmé, že s Hallerym žili v spoločnej domácnosti ešte aj jeho rodičia. Hallery, ako papiernický majster, bol v Slovenskej Ľupči veľmi
váženým občanom s rôznymi funkciami v mestskej správe. S obľubou ho pozývali ako svedka na svadby, alebo za krstného otca svojim deťom. Po jeho smrti v r. 1812 prevzal po ňom papiereň jeho syn Karol.
koniec 2. časti
Zdroje:
Anna Havlíčková, BYSTRICKÝ PERMON 4/2022 str. 12
Viliam Decker: Dve papierne v Slovenskej Ľupči (Matica Slovenská,
Martin 1958)
Anna Havlíčková: Priesvitky (vodotlač) ako ochranná značka papiernikov
(https://chanele6020.wordpress.com/2014/12/23/priesvitky/ )
