Papierne na území Slovenskej Ľupče, 3. časť

V roku 1841 je v záznamoch ako majiteľ papierne na Ľupčianskej ceste uvádzaný už papiernický majster Alojz
Grineus, krstný syn Pavla Halleryho. Hovorí o tom záznam sporu z mestských protokolov, medzi ním a árendátorom mestského mlynu, Gabrielom Zochom, kvôli vodnému právu. Ďalším záznamom o majstrovi je žaloba cisársko-kráľovskej komory z roku 1851 pre neznámu dlžobu. V tom istom roku je vedený tiež zápis predaja záhrady Alojzom Grineusom svojmu bratovi. Za utŕžené peniaze kúpil Grineus drevo na opravu papierne. Jeho hospodárska situácia sa oproti tomu výrazne zhoršovala, čo vyvrcholilo v roku 1859, kedy magistrát ustanovil jeho manželku Eleonóru za správkyňu papierne. Alojz Grineus v roku 1864 zomrel ako 45-ročný. Grineus bol v Ľupči posledný majster, ktorý vyrábal papier ručným načieraním do papierovej hmoty, zvanej papierovina, na sito, bez použitia stroja na výrobu hárkov. Papierovina (alebo papierová kaša) sa vyrábala tak, že sa handry drvili v stupách s drevenými kladivami s kovovými pätkami a poháňanými vodným kolesom. Takto vyrobená hmota sa nanášala na rámové sito. Po zalisovaní a vytlačení prebytočnej tekutiny vznikol list papiera, ktorý sa sušil podobne ako bielizeň. Manželka Eleonóra (dcéra papiernického majstra Františka Peťku) zomrela až ako 83-ročná. Mali spolu osem detí, z toho dvoch synov, ktorí ale zomreli veľmi mladí, preto dala Eleonóra papiereň na predaj. Niekoľko rokov o ňu nebol záujem, no v roku 1870 ju kúpil gróf Thurzo ako veno manželke Eugena Španiola, vyučeného v papiernictve. Nakoľko sa zachovala len jedna
jeho priesvitka, je možné, že vyrábal papier bez nich. Kvalita jeho papiera bola veľmi zlá. Papiere boli tmavé, hrubé, drsné, preto sa zle na ne písalo. Nakoniec vyrábal už len baliaci papier a papier na výrobu papierových vreciek. Presný rok prevzatia papierne Eugenom Španiolom nie je známy. Predpokladá sa, že to bolo v roku 1870. V papierňach v Harmanci kúpil vyradený holander (stroj na zomletie handár), trhač handár a lepenkový stroj, čím ručnú výrobu zmenil na strojovú. Holandre boli v Harmaneckej papierni pôvodne štyri, s výkonom 500 – 700 kg suroviny denne už v roku 1830. Názov slova holander je odvodený od štátu jeho pôvodu Holandsko. Na Slovensko ho priviezli prví Nemci a tvoril medzistupeň medzi ručnou a strojovou výrobou papiera. Eugen Španiola prevádzkoval výrobu spôsobom ukladania vrstvy vlákien na okrúhlom valcovitom site, odkiaľ bola papierovina (papierová kaša) prenesená na plsť, na tzv. formátový valec. Keď bolo vrstiev papieroviny už dosť, celý hárok sa sňal prerezaním na drážke valca ostrým dreveným klinom a zalisoval, aby sa
zbavil prebytočnej vody, ktorá z neho zalisovaním vytiekla. Tak vznikol veľký hárok papiera. Výhodou bolo, že sa papier glejil už v holandri a nemusel sa vysušený nanovo močiť vo zvieracom gleji. Papier vyrábal Španiola vo formátoch 90 x 100 cm, 110 x 100 cm a 125 x 100 cm. Sušil ho primitívne, rovnako ako sa suší aj ručný papier – na pôjde, visiac na žinkách ako bielizeň. Jeho papier tiež nebol vhodný na tlač, ani na písanie. Používal sa len ako baliaci, na výrobu vrecák a na balenie homôl cukru. V papierni sa vyrábal papier až do I. svetovej vojny. Papiereň úplne zanikla v roku 1920, nakoľko nemohla konkurovať vyspelému papiernickému priemyslu. V tichosti zanikla a bola zbúraná, ako mnohé iné papierne na území Slovenska. V prvej polovici
19. stor. pracovalo na Slovensku asi 70 ručných papierní, čo tvorilo až 85% všetkých papierní v Uhorsku.
V čase spustnutia papierne za Františka Bobetha ml., vznikla len 2 km od Slovenskej Ľupče, papiereň v Driekyni. Ležala v údolí za Hronom, na pozemkoch patriacich Slovenskej Ľupči. Založil ju Ján Haras, rodák zo Slovenskej Ľupče. Svedčí o nej len niekoľko papierov a jedna priesvitka. Zachované papiere jeho výroby sú síce mäkké, no hrubé a drsné. Ján Haras zriadil papiereň za vypožičané peniaze, ktoré nevládal vrátiť. Na nátlak veriteľov nedokázal papiereň riadne prevádzkovať a tak mestský magistrát, na žiadosť jedného z veriteľov, papiereň v roku 1790 zabavil a odovzdal hlavnému veriteľovi Jakubovi Peťkovi s povinnosťou vyplatiť ostatných veriteľov. Ten po dlhých peripetiách nakoniec súhlasil, no nakoľko nebol papiernickým majstrom, na odborné vedenie papierne si najal Tomáša Hoffmanna. Ten viedol papiereň niekoľko rokov. Jeho rodina je v matrikách evidovaná od 16. stor. ako rodina mlynárov. Všetci jej členovia zastávali v správe mesta významné funkcie. V čase prevzatia papierne, bol Jakub Peťko inšpektorom mier a váh a árendátorom výčapu vína. Prevzatím papierne jeho vážnosť stúpla a lepšila sa aj jeho hospodárska úroveň. Jeho manželka bola zavraždená v r. 1802 Annou Russkovou, ktorá bola za tento čin v r. 1804 popravená. Jakub Peťko zomrel ako 52-ročný v roku 1803. Z manželstva pochádzalo 5 detí. Syn František Xaver po smrti otca papiereň prevzal a ostal v nej aj pracovať ako papiernický majster. Majiteľom papierne bol až do svojej smrti v r. 1844. Mal 20 zamestnancov, sluhov, slúžky a kočišov. Funkciu zastával dobre, v meste bol rovnako vážený ako jeho otec a po jeho vzore zastával tiež významné funkcie. Okrem papierne vlastnil aj rozsiahle poľnohospodárstvo s košiarmi, predával víno a bol nájomcom mestského mlynu. Svoj papier si predával sám, inak sa predaju papiera venovali lekárnici, alebo obchodníci s orientálnym tovarom, napríklad korením. Podľa záznamov v mestských protokoloch, jeho dobrý hospodársky stav bol dôvodom, že sa na neho mnohí v meste obracali o finančné
pôžičky. Žiadostiam rád vyhovel, no tiež sa aj súdil, v prípadoch, keď mu pôžičky nevracali načas. Papier chodil predávať až do Pešti. Niekoľkokrát sa pokúšal získať spoločníka, pretože sa nestíhal venovať papierni, nakoľko mal množstvo iných obchodných záujmov. Papiereň nakoniec prenajal papiernickému majstrovi
Antonovi Braunerovi, s ktorým mal ale dosť sporov a tak prenájom trval len rok. Za ten čas vyrábal Brauner papiere vo veľmi dobrej kvalite avšak sivej farby. Po zrušení nájomnej zmluvy pravdepodobne zo Slovenskej Ľupče odišiel, pretože o jeho rodine už v matrike žiadne záznamy nie sú.
František Xaver Peťko mal 13 detí a umrel ako 63 ročný. V závete nebola zmienka, žeby mal dlhy a jeho majetok v hodnote 25 000 zl. bol na vtedajšie pomery úctyhodný. Po jeho smrti spravovala papiereň jeho manželka, kým sa jeho 19 ročný syn nevyučil za papiernického majstra. Nato, v roku 1848 papiereň prevzal
a v tom istom roku sa stal aj mešťanom a rok na to bol zvolený za senátora mesta a za sirotského otca. Keď v roku 1849 obsadilo Slovenskú Ľupču ruské vojsko, magistrát mesta ho vymenoval za
splnomocnenca pre styk s ruskou armádou. Papiereň len veľmi ťažko udržiaval v prevádzke. Jeho finančná situácia sa mu z dôvodu dlhov z nezaplatených poplatkov za drevo, potrebné na rekonštrukciu papierne, veľmi zhoršila. Tá bola nakoniec v roku 1858 v Banskej Bystrici verejne licitovaná. Kúpil ju Ján Maštalirc so
svojim strýkom Alojzom Grineusom, majiteľom už spomínanej papierne na Ľupčianskej ceste. Ján Maštalirc bol bohatý obchodník vlastniaci hostinec, obchody, domy a pozemky. Pochádzal zo Slovenskej Ľupče, otec z Čierneho Balogu, kde pracoval ako horár. Ján Maštalirc chodil do školy v Banskej Bystrici a Kremnici a po skončení školy ho otec poslal do učenia za obchodníka do Lučenca. Tam získal výučný list a následne si dva
roky odpracoval ako obchodný pomocník. V roku 1849 sa vrátil do Slovenskej Ľupči, kde pomáhal otcovi s obchodom. Keď ho v roku 1849 odviedli k honvédom, vykúpil sa za 40 zlatých a otec namiesto neho poslal za vojaka paholka, ktorý u nich slúžil. Po návrate viedol Ján Maštalirc obchod sám. Obchodoval so železom, papierom, tabakovými výrobkami, bryndzou, vínom a miešaným tovarom. V roku 1858 kúpil od Antona
Peťku papiereň za 800 zlatých a v roku 1860 ju prevzal do vlastnej správy a začal v nej vyrábať papier. Ako suroviny používal handry a odpadový papier z papierne v Harmanci. Papier vyrábal v zlej kvalite, nevhodný na písanie. Bol pokladníkom mesta a mal na starosti aj vyberanie daní. V roku 1867 výrobu v papierni ukončil a už nikdy neobnovil. Potom nejaký čas slúžila budova papierne ako obytná. Ján Maštalirc umrel v roku 1904 v papierni u Eugena Španiolu, kde bol na návšteve. Bol otcom 9 detí. Jeho syn pracoval v papierni v Harmanci, rovnako aj synovi synovia.
Anna Senčeková
Pramene a literatúra
DECKER, Wiliam. Dve papierne v Slovenskej Ľupči Martin : Ma
tica Slovenská, 1958.
HAVLÍČKOVÁ, Anna. Prvé papierne v Európe a na Sloven
sku. Dostupné na internete: www.chanele6020.wordpress.
com/2014/12/23/prve-papierne-v-europe-a-na-slovensku/
UHER. Michal a kol. Chemický priemysel v zrkadle dejín Sloven
sku : Celulózový a papierenský priemysel na Slovensku, 5. zv.