SAMI HEIN – Zrkadlo života malého podnikateľa

             Faktúra Samiho Heina z roku 1876

Ešte stále žije medzi nami dosť ľudí, ktorí majú falošné predsudky o Židoch. Ich históriu skutočne pozná len málokto. Stále je dosť tých, ktorí sú presvedčení, že Židov z ich prastarej vlasti rozprášili po celom svete
preto, že vydali na smrť a ukrižovali Ježiša Krista. No nie je tomu tak! Podľa ich viery Mesiáš ešte len príde! Na začiatku Nového veku povstali Židia proti rímskej okupačnej nadvláde a keďže to nebolo po prvýkrát, rímsky cisár rozhodol poslať ich do všetkých kútov sveta. Do Uhorska bola prvá veľká vlna Židov nasmerovaná za vlády Andreja I. Bola to cesta plná utrpenia stáročiami, krajinami, zákonmi, prispôsobovaním, zachovávaním si svojej viery, kultúry a zvyklostí. Aj v našej krajine mali napríklad do banských miest, ako aj do miest, kde bolo sídlo biskupa, vstup zakázaný po celé stáročia! Po zrušení tohto nezmyselného zákona sa aj v Banskej Bystrici objavili okolo roku 1850 a ihneď začali podnikať v činnostiach, ktoré im zákon nezakazoval. 16. – 17. apríla 1868 sa uskutočnilo v „Neusohl“ sčítanie hebrejského obyvateľstva (Izraelitov). 26. apríla 1868 sčítací komisár Johan Malli zosumarizoval počet hebrejského obyvateľstva v Banskej Bystrici na 201 Židov. Medzi nimi i rodiny Hein. Podľa sčítacieho protokolu žili rodiny Hein takto: číslo domu 19 – Sami Hein, narodený v roku 1834, výroba špiritusu a obchod, manželka Mária a dcéra Sidónia. V dome číslo 31 Hein Salamon, narodený v roku 1809 – a dcéra Hermina, vlastnili krčmu. V dome číslo 187 Hein Joseph, narodený v roku 1802, s manželkou Annou a synmi Maximilianom
a Salamonom, vlastnili krčmu. Joseph Hein bol v roku 1868 aj vo výbore obce židovskej. Nachádzame tu ešte aj podpis Adolfa Heina, ktorý vlastnil hotel vo Zvolene. V ďalšej časti príspevku nás však už bude zaujímať len jeden z nich – Sami Hein.
Sami Hein bol podnikateľ ako vystrihnutý z rozprávky. Podnikal, ako to vtedy bolo bežným zvykom, vo viacerých rovinách. Ak by skrachoval v jednom, ešte stále by ho držali nad vodou tie ďalšie. Jednoducho povedané, mal obchodného ducha a tomu podriadil všetko. Bol veľmi ctižiadostivý a cieľavedomý, k čomu ho však nútila aj veľká konkurencia a prežitie bolo otázkou každého dňa. Každú zlatku a potom i korunu niekoľkokrát, otočil aby mu
priniesla úspech. Veď peniaze robia peniaze! Ani verejného života v meste sa príliš nezúčastňoval, ba ani vlastných akcií organizovaných Obcou židovskou nie, kým niečo vo svojej brandži neznamenal. Skromne sa držal hesla: Nestačí mať len tvrdý biely golier, musí mať celú košeľu! Už v roku 1913 prevádzkoval pílu v Ulmanke, a to do roku 1920, keď sa z nej stala „Industria“ a jej majiteľom sa stal pán Späth. V Radvani prevádzkoval Sami Hein na začiatku dvadsiateho storočia parnú pílu. Komplex píly a drevoskladu s hospodárskymi budovami s ťažnými koňmi
bol pomerne rozsiahly, takže musel zamestnávať aj denného strážnika. O vybavení podniku sa dozvedám zo zápisníc z prehliadky závodu Zdravotnou komisiou. Na konci decembra 1913 sa vo výkaze uvádzalo: 30 zamestnancov,
pracovisko je dobre vetrané, osvetlenie elektrikou, je čisto, voda je z mestského vodovodu, kúri sa drevom, má tri WC, umývadlá a sprchy nie sú. Pracovná doba robotníkov, a to aj mladistvých, je od šiestej do šiestej hodiny. V noci sa nepracuje. Pracovné prestávky sú pol hodina ráno a jedna hodina na obed. Proti prachu sa bránia postrekovaním vodou. Hnacie remene a motory sú kryté. Skrinka prvej pomoci je v dobrom stave. Robotníci sú poistení pre prípad úrazu. Nebezpečenstvo požiaru je však stálou hrozbou. V pohotovosti je stále jedna hasičská striekačka a jeden hydrant. Číslo telefónu je 115. Centrálna kancelária je v Budapešti. V polovici roku 1914 podnik vykazoval už len 14 robotníkov. Ostatní museli narukovať do vojny. Po viac rokov odoberal Sami Hein drevo pre svoj podnik zmluvne z Riečky. Stávali sa aj nepríjemné veci, ako napr. 23. októbra 1913, keď v jednej maštali v areáli podniku spáchal samovraždu obesením denný strážnik – 66 ročný Pavel Natán. Obchodník s drevom Sami Hein sa teda mal čo
obracať. Zo začiatku bol členom Obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave a volebné právo mal v meste Banská Bystrica, kde v roku 1875 platil daň – 40 zlatých a 60 grajciarov. Sami Hein, ako aj mnohí ďalší jeho súkmeňovci, začínal s maličkým obchodíkom, v ktorom bolo možné kúpiť všetko potrebné pre domácnosť. Toto ho však časom neuspokojovalo a zariadil si pálenicu. Výroba liehu bola ako zlatá baňa, bola to však sezónna záležitosť, a preto jej venoval zvýšenú pozornosť. Už sa nedozvieme prečo, ale k tejto činnosti si stále pozýval do služby ľudí z Oravy. A tak teda v pálenici stretávame Oravčanov, ako Ignác Garey, Ignác Ferteg, Ondro Ferteg, Jano Kuda, Jano Kuda
mladší a Ondro Jasenovec. Zachovali sa nám aj ich pracovné zmluvy, alebo ako je to niekde uvedené „služebná knižka“, v ktorej sú uvedené všetky práva, ale hlavne povinnosti. Tu je jedna z nich: „Zlužebna kniška pre Ignaca Garey z Orawi, kterí prišgov do zlužby 4ho Novembra 872 ge powini tu bit kim palit budem, ma Mesacne
zgednané Sesnast Rímskich t.g. 16. A kazdí Tízden dostane zmojho Sucheho Masa Dva funti, aneb gedon funt Solenini, a dostane Dva razi surovej kapusti, a gesli z krz geho zameškanja Skodu bi mal, ge povini winahradit, a misí pozor dat abi z mojho Rjadu nist nezhinulo, na kterwo pre lepšu istotu ge powini si vzdicki u mna nehat aspon
gedon Mesačni Lwon za kavuciu. Sami Hein.“ V dobovom ponímaní sa písmeno „g“ čítalo ako „j“ a Lwon znamenal zálohu. To však ešte nebolo všetko. Boli tu ešte aj ďalší zamestnanci z Oravy, konkrétne z Valaskej Dubovej, zjednaní pre prácu v pálenici: Jano Kočnik, Pavel Zajac a Pavel Gregor. Tí však pre zlé zaobchádzanie zo služby ušli domov. Sami Hein požiadal úrady, aby mu zbehov vrátili do práce, čo sa aj stalo 6. januára 1873, na čom mal veľkú
zásluhu banskobystrický mestský kapitán Ľudovít Chovan, ktorý inak Samiho Heina zo srdca nenávidel! Samiho to však stálo poplatok 15 zlatých. Že si to však vyinkasoval, o tom nemusíme pochybovať. Sami Hein bol rozporuplná
osoba. Mal neustále problémy s predpismi mesta, ale i s dodržiavaním zákonov. Mal právo na pálenie liehu, ale nemal právo na jeho predaj, a preto mal sústavne do činenia s mestským kapitánom Ľudovítom Chovanom, ktorý mu často vypálený lieh rekviroval, o čom máme aj niekoľko krásnych zápisov v podobe „Rechnung“ (účet). Chovan ako kapitán bežne písal zápisnice v troch jazykoch – maďarčine, slovenčine a v nemčine. Hodnota liehu, ktorý prepadol v prospech mesta, dosahovala za niekoľko rokov nevídané sumy. Sami Hein bol teda často v súdnom spore, kde sa snažil dokazovať, že mu kapitán sústavne škodí. Súdne spory však mal aj v Budapešti, aj v Košiciach, aj v Banskej Štiavnici, často cez ďalšie osoby. Rekord však dosiahol na prelome rokov 1874 – 1875, keď v krátkom časovom úseku viedol naraz 160 – slovom stošesťdesiat súdnych sporov! V Banskej Bystrici v tých časoch vychádzali noviny Die Warte im Norden (Vartovka pri Hrone – trochu divný preklad?), ktoré sa obžalobami zaoberali. Pritom
raz venoval v roku 1911 aj 10 korún na mládežnícku organizáciu Obchodnej školy. Po smrti mestského kapitána Chovana sa kapitánova vdova stále hlásila o podiel z exekúcií Samiho Heina. Sami Hein patril do židovskej komunity a tí neboli práve v obľube spoluobčanov, lebo boli medzi sebou solidárni, pomáhali si, neodpúšťali
pôžičky ani úroky a navyše mali jednu veľmi zlú vlastnosť – nepili! A to sa v našich sférach neodpúšťa! Sami Hein bol vo svojej dobe výraznou postavou banskobystrickej podnikateľskej sféry. Vojnové udalosti však poznačili aj jeho aktivity a po rozpade monarchie sa snažil uchytiť v Budapešti. Posledná stopa po ňom je z roku 1922, keď mu bolo vydané Svedectvo chudoby.
Michal Kiššimon

Bystrický Permon 3/2013 s. 12