Tradícia odvodzuje pôvod rodiny Betlenovcov od sestry sv. Štefana (998 – 1037). Hoci nepatril k zástupcom vysokej šľachty, vyrastal na dvore sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoriho. Pätnásťročný vstúpil do armády sedmohradských kniežat, bojujúcich za nezávislosť kniežatstva od cisára a Osmanskej ríše, čo mu vynieslo hrad a panstvo Hunedoara Štefana Bočkaja. Po Bočkajovej smrti pokračoval vo vojenskej kariére v blízkosti Gabriela Bátoriho, synovca Alžbety Bátoriovej z Čachtíc. Potom ako knieža hľadal cestu zmierenia s uhorským kráľom Matejom II., zorganizoval Betlen proti Bátorimu sprisahanie (1611). S pomocou Osmanskej ríše si kliesnil cestu na vrchol. Najprv v roku 1613 Bátoriho zavraždili jeho vlastní vojaci, a potom do vedenia Sedmohradska nastúpil Betlen. O dva roky (1615) podpísal s Matejom II. dohodu o spojenectve,
o spoločnom vedení boja proti Turkom. Po roku však začal prvé vojenské ťaženie proti svojmu spojencovi útokom na východné Slovensko. Tridsaťročná vojna umožnila Betlenovi zapojiť sa otvorene do boja proti
Habsburgovcom pod náboženskými zástavami. Prvá vojenská výprava začala v roku 1619. Tridsaťtisícová armáda koncom augusta obsadila východné Slovensko. 20. 9. 1619 sa zišiel v Košiciach Uhorský snem, ktorý zvolil Betlena za správcu krajiny. Pri tomto ťažení Betlenove vojská vedené Jurajom Rákoczim zajali troch jezuitov, kňazov Štefana Pongráca, Melichera Grodeckého a kanonika Mareka Križina, ktorých nútili vzdať sa svojej viery. Keď nepomohlo prehováranie, pristúpili vojaci k mučeniu na škripci, páleniu fakľami, sekaním šabľami a lámaním prstov. Grodeckého a Križina po krutom mučení sťali a polomŕtveho Pongráca spolu s popravenými hodili do odpadovej jamy – žumpy. Pongrác zomrel až po dvadsiatich hodinách. Nakoniec ich tajne pochovali. O šesť mesiacov neskôr usporiadal Betlen na počesť návštevy palatína Forgáča
slávnostnú večeru v Košiciach. Kronikári mesta pritom zaznamenali, že Betlen požiadal palatínovu manželku Katarínu, rodenú Palfiovú, o prvý tanec. Súhlasila pod podmienkou, že Betlen vydá pozostatky umučených kňazov. Mestský kat ukázal tajný hrob kňazov a pritom poznamenal: „V mučení som majster,
ale to, čo hajdúsi, by som nedokázal“. V roku 1905 pápež Pius X. vyhlásil košických mučeníkov za blahoslavených a pápež Ján Pavol II. 11. 2. 1995 v Košiciach vyhlásil umučených kňazov za svätých a vysvätil kostol postavený na ich počesť. 14. 10. 1619 obsadil Betlen Bratislavu. Uhorský palatín Žigmund Forgáč mu odovzdal kľúče od mesta a kráľovské insígnie vrátane svätoštefanskej koruny. Na sneme v Bratislave
(november 1619 – február 1620) vyhlásil náboženskú slobodu pre všetko obyvateľstvo Uhorska, nechal sa zvoliť za knieža – gubernátora Uhorska a zástupcovia českých, moravských, sliezskych, rakúskych a uhorských stavov podpísali zmluvu o spojenectve. Ešte v novembri 1619 začal spolu s vojskami českých a moravských stavov obliehať Viedeň. Obliehanie musel prerušiť pre útok cisárskych vojsk vedených Jurajom
Drugethom na východnom Slovensku. Vypočítavá uhorská šľachta od Betlena na bratislavskom sneme žiadala potvrdenie stavovských práv a legalizáciu nadobudnutého majetku od katolíckej cirkvi. Cisárovi vyslanci ponúkali Betlenovi premeniť predbežné prímerie na trvalý mier, ktorý sa mal podpísať na ďalšom
sneme zvolanom Betlenom do Banskej Bystrice. Na tomto sneme (jún – august 1620) uhorské stavy detronizovali habsburgovcov a zvolili Gabriela Betlena za uhorského kráľa, ktorý sa nenechal korunovať, hoci mal kráľovskú korunu pri sebe. Jeho pomoc v počte 3 000 mužov dorazila na Bielu Horu po prehratej bitke. To sa Betlenovi vypomstilo. Cisárske vojská po Bielej Hore začali obsadzovať západné Slovensko, čím
donútili Betlena rokovať o mieri v Mikulove 31. 12. 1621. Ich obsahom bola vzájomná pomoc v boji proti Turkom, udelenie titulu ríšskeho kniežaťa Betlenovi a nadobudnutie siedmich žúp v Uhorsku, vrátenie kráľovských insígnií, obsadených hradov a pevností v Uhorsku cisárovi. Politickým cieľom Betlena bola nezávislosť Sedmohradska a ovládnutie Uhorska. Tieto ambície mohli splniť len Habsburgovci, preto po smrti prvej manželky Zuzany Karoliovej (porodila mu dvoch synov a jednu dcéru) požiadal Betlen Ferdinanda II. o ruku jeho dcéry Cecílie Renáty. Cisár však protestantského kalvína ako zaťa rázne odmietol. Druhou manželkou sa stala Karolína Brandeburská a švédsky kráľ Gustáv Adolf sa stal Betlenovým švagrom. Druhá Betlenova výprava proti habsburgovcom začala 23. 8. 1623. Na podnet Osmanskej ríše 15 tisícová armáda podporovaná tureckými jednotkami sa dostala až na Moravu, kde vyplienila okolie Brna, Olomouca a Nového Jičína. Potom pokračovala v rabovaní v Trnave a jej okolí. Úspechy cisárskych vojsk viedli Betlena k obnoveniu mierových rokovaní vo Viedni (8. 5. 1624), ktoré obnovili Mikulovské závery.
Tretia výprava z 25. 8. 1626 bola opäť súčasťou tridsaťročnej vojny. A opakoval sa scenár druhej výpravy. Pätnásťtisícový zbor Betlenových hajdúchov, podporovaný tureckými jednotkami, dorazil na západné Slovensko a bez stretu s cisárskymi vojskami sa podpísal 20. 12. 1626 Bratislavský mier, ktorý sa svojimi podmienkami neodlišuje od predchádzajúceho (ešte v októbri 1620 musel potlačiť vzburu tureckých vojsk, ktoré odmietali v zime bojovať po Betlenovom boku). Počas príprav na pokračovanie odboja proti habsburgovcom po boku koalície v tridsaťročnej vojne Gabriel Betlen 15. novembra v Alba Júlii vo veku 49 rokov zomrel. Obdobie vlády Gabriela Betlena 1613 – 1629 býva označované ako „zlatý vek Sedmohradska“. V hlavnom meste Alba Júlia dal Betlen postaviť nový vladársky palác, založil akadémiu, na ktorú pozýval učiteľov z celého Uhorska, pritom vlastných študentov posielal na protestantské univerzity v Holandsku, Anglicku a Nemecku. Otváral nové bane, podporoval priemysel, obchod, stal sa mecénom umenia. Zvláštnej pozornosti sa tešili u neho protestanti kalvínskeho vyznania a evanjelickej cirkvi ausburgského vyznania. Jeho moc sa opierala o stálu žoldniersku armádu. Uhorská protestantská šľachta ho podporovala len potiaľ, pokiaľ obhajoval jej politické záujmy. Už 2. februára 1630 darované majetky Gabrielom Betlenom vyhlásil Uhorský snem na podnet Ferdinanda II. za neplatné.
Jozef Ďuriančik
Bystrický Permon 3/2013 s. 5
