Básnici na ulici
Koniec päťdesiatych a začiatok šesťdesiatych rokov bol v znamení prudkého rozmachu poézie na Slovensku, ale aj v jeho strede v Banskej Bystrici. A ak som písal o rozmachu poézie, tak nie je to tak celkom pravda. Správnejšie je hovoriť o rozmachu modernej poézie. V jednej krátkej etape tohto vývoja bola centrom práve Banská Bystrica. Teda druhým centrom, lebo prvým bola Trnava a v nej už dlhšiu dobu pútala pozornosť takzvaná „Trnavská skupina“, ktorej hovorili aj „Trnavská štvorka“.
V Banskej Bystrici sa literáti stretávali v Národnom dome a v reštaurácii Hradec. Obyčajne dvaja, traja. Málokedy ich bolo viac. Neskôr sa však centrom stretávok stala Hungária, ktorá si svoje slávne pomenovanie udržala aj napriek politickému premenovaniu, lebo to už bolo vžité a dobre sa vyslovovalo.
Pred Hungáriou bol v tých časoch ešte pomerne zachovalý kvetinový sad, alebo, ako mu hovorili, parčík s fontánou, lemovaný orgovánovým stromoradím. Hlavne na jar tu bolo radosť vysedávať a Bystričania to aj náležite využívali. Ale keď rozkvitli orgovány a ich vôňa sa šírila do blízkeho okolia, veľmi radi sa sem nasťahovali básnici. Posedávali tu dlho do noci a meditovali o tom, ako zmeniť svet. Básnici na ulici. Veční to rojkovia ktorejkoľvek doby. Málokto vtedy tušil, že práve prebieha akási tichá vzbura. Vzbura svedomia. Svojho svedomia. Veď v tých časoch im redakcie a vydavateľstvá vracali ich básne a vyžadovali od nich „pokrokovú, angažovanú tvorbu“, oslavujúcu pracujúceho človeka. Ten mal byť stredobodom pozornosti, nech to stojí, čo to stojí.
V tých časoch prišiel do Banskej Bystrice vysoký, inteligentný mladý muž. Nastúpil do zamestnania a okamžite hľadal kontakty. Vyhľadával ľudí, ako to neskoršie sám hovoril, rovnakej krvnej skupiny. Písal básne, ale nebol to básnik. Naháňal poéziu a poézia naháňala jeho. Veľmi chcel byť niekým, ale bol len ničím. Dokonale ovládal Bibliu, ale bol ateistom. Čím viac rozmýšľal, tým viac žil z cudzích myšlienok. Krvopotne týral svoj notes poznámkami, ale ten statočne odolával. Býval veľmi kritický, aby nakoniec skonštatoval: „Mea pulpa, mea!“ (Moja vina, moja!) Tento mladý muž bol Pavol Ďurovkin. Mnohí by sa boli stavili, že je to ruský emigrant.
Jedného večera, v reštaurácii Hradec, pristúpil k nemu Mikuláš Kováč: „Žalovali mi na Teba, že píšeš básne.“ „Verše,“ opravil ho tento, „k básňam to má určite veľmi ďaleko.“ A tak slovo dalo slovo a stretli sa v Hungárii. Pavol Ďurovkin práve tu, v Hungárii, býval v malej podkrovnej izbičke a tá sa stala na dlhší čas epicentrom banskobystrickej poézie. A nielen poézie. Veď sem chodili nielen básnici, hlavne Mikuláš Kováč, ale zastavili sa tu aj ďalší, služobne tráviaci čas v meste pod Urpínom. Snáď najčastejším hosťom bol Ján Stacho, v tých časoch hádam najväčšia persóna novej slovenskej modernej poézie. Ale chodili tu i spisovatelia, veľmi často Pavol Hrúz, ale i slávny bábkar Anderle. Celé to malo svoje malé tajomstvo. Pavol Ďurovkin mal výborné domáce víno zo svojej úrody z obce Ladzany, kúsok od Krupiny. A nenosil ho po litríku, ale v desaťlitrovom demižóne!
A tak, básnici na ulici v podkroví Hungárie pitvali poéziu, ako kedysi Leonardo obesencov. Ako tvoriť báseň, čo je moderna, čo je verš, čo je kostra, čo nosná myšlienka, na čo sú bodky a čiarky, čo je to rým? A na čo je? Veď toľko rýmov nemali ani v starom Ríme!
Stará Hungária má svoje tajomstvá. Škoda, že Banskobystričania o nej tak málo vedia. A žiaľ, už ani niekdajší básnici na ulici z podkrovia Hungárie nám nič viac nepovedia.
https://www.permonrevue.sk/basnici-na-ulici/UmenieŽivot v meste