Po stopách predkov Cotteliovcov

V poslednom minuloročnom čísle Permonu bol článok k nedožitým 75.narodeninám banskobystrického rodáka, hudobníka Honoráta Cotteliho, teraz dopĺňame obraz rodiny Cotteliovcov zpramenných archívnych materiálov.
Najstarším Cottelim, ktorý sa stal občanom mesta Banská Bystrica 24. októbra 1795, bol kominár Karol Cotteli. O 6 rokov neskôr 16. júna 1801 bol prijatý do zväzku mesta František Cotteli, bez uvedenia povolania a miesta
narodenia. V akom vzťahu boli s Karolom Cottelim, zatiaľ nevedno. Františkov synček Honorátus, narodený vo Viedni, mal vtedy 2 roky. František Cotteli nepobudol v našom meste dlho, lebo r. 1804 sa mu opäť vo Viedni
narodila dcérka Amália. Pravdepodobne po jej narodení sa presťahoval do Temešváru, kde pracoval na pošte ako úradník. Bol nemeckej národnosti, o čom svedčí zachované vysvedčenie syna Honoráta z roku 1812, pri ukončení školskej dochádzky s vynikajúcim prospechom (prímus eminens). Honorátus i ďalší z rodiny boli zamestnancami Kráľovskej banskej a neskôr lesnej komory a ako takí boli podľa potreby presúvaní na rôzne miesta. Honorátus Cotteli (1799 – 11. júl 1882) bol dvakrát ženatý. S prvou manželkou Annou Ambigler mal 13 detí. Kde sa narodili prvé deti, nevieme, ale ďalšie tri dcéry sa narodili v Podgórze (Stredné Poľsko), nasledujúce dve dcéry vo Vieličke, kde sú soľné bane, potom dcéra Honoráta a syn Honorátus v Bochnii (medzi Krakovom a Vieličkou) a posledná dcéra zase vo Vieličke. Niekedy okolo roku 1854 sa Honorátus Cotteli – správca banskej pokladne – presťahoval do Banskej Bystrice a tu sa ako vdovec oženil s dcérou lesného majstra Andreja Kasanického a Terézie Haasovej Ottíliou, ktorá bola o 28 rokov mladšia. Ešte stihol mať s ňou deväť detí, posledné ako 69-ročný. Vekový rozdiel medzi prvým a posledným dieťaťom bol 46 rokov (presne ako u otca Jozefa Dekréta Matejovie, lenže ten mal posledné dieťa ako 76-ročný). Až od tohto druhého sobáša v roku 1854 žili Cotteliovci dlhodobo v Banskej Bystrici. Najprv bývali v Dolnej ulici č. 23 ako nájomníci v dome, ktorý do roku 1885 vlastnil župný lekár dr. Karol Málus (rodák z Brezna), po jeho smrti Robert Puschmann z obchodníckej rodiny Puschmannovcov a potom advokát Koloman Burkovský. Čitateľov môže zaujímať, že sestra Ottílie Kasanickej, Amália, sa vydala v banskobystrickom evanjelickom chráme, hoci bola katolíčka, za vtedajšieho župného tajomníka Janka Francisciho Rimavského, ktorý bol veľmi hanblivý, a tak ich zoznámeniu musel napomôcť a pri sobáši aj svedčiť jeho verný priateľ Gustáv Kazimír Zechenter Laskomerský. Janko Francisci, v prešporských nemeckých novinách označený ako „najkrajší muž Slovenska“, sa neskôr stal liptovským županom. Krásne portréty jeho i jeho manželky Amálie sa nachádzajú v stálej expozícii na hrade v Bratislave. Honorátus II. Cotteli, narodený 27. mája 1842 v Bochnii, bol zamestnancom kráľovského lesného úradu, neskôr vo funkcii lesného účtovného radcu. S prvou manželkou Petronellou Argalášovou, narodenou v Nemeckej Ľupči, mal deväť detí. Tiež sa nenarodili na jednom mieste, ale podľa toho, kde otca preložili: v Hronci, Štiavnici, Žarnovici i Banskej Bystrici. Je zaujímavé, že domovský list v Banskej Bystrici obdržal Honorátus Cotteli
až k 1. januáru 1897 (mal 55 rokov), keď bol už penzistom. Tu o niekoľko mesiacov zomrela prvá manželka. Po štvorročnom vdovstve sa v roku 1901 oženil s Paulou Apolóniou Kapustovou, mladšou od neho o 27 rokov,
a ešte mal s ňou ako 60-ročný syna Jozefa Štefana Filipa, ktorý bol otcom hudobníka Honoráta IV. a jeho sestry Kataríny. Ani on sa nenarodil v Bystrici, ale v Svalave v Rusku. Medzi deťmi Honoráta II. bol rozdiel 36 rokov,
podobne ako medzi dvadsiatimi deťmi radvanského richtára Daniela Klimu, ktorého vnučka Anna sa vydala za notára Kamila Cotteliho. Cotteliovci teda nepatrili medzi starobylé banskobystrické rody a neusadili sa v našom meste počas 30-ročnej vojny, ale natrvalo až o 200 rokov neskôr, začiatkom druhej polovice 19. storočia. Možno by sa našli o Cotteliovcoch aj ďalšie informácie z dokumentov, ktoré sú písané v nemeckom jazyku, ale nie sú zatiaľ k dispozícii v preklade.
Eva Furdiková, bystrický Permon 2017/1   s. 11