V dejinách sa striedajú obdobia pokoja a rozvoja s obdobiami vojen, chorôb a ľudského nešťastia. V 17. a 18. storočí zasiahli územie dnešného Slovenska protihabsburské stavovské povstania. Nevyhla sa im ani Zvolenská stolica a slobodné a kráľovské banské mestá. Vodcovia povstaní Štefan Bocskay, Gabriel Bethlen, Juraj I. Rákóczi či František II. Rákóczi sa usilovali zmocniť Zvolena a zámku pre jeho dôležitú polohu, ako aj neďalekých stredoslovenských banských miest pre ich bohatstvo. Po potlačení Wesselényiho sprisahania r. 1670 bolo zrejmé, že onedlho dôjde k ďalšiemu odboju. Osudu Banskej Bystrice a banských miest v období Thökölyho povstania (1678-1683) je venovaný nasledujúci príspevok. Richtár Ján Burmeister dňa 22. 9. 1678
oboznámil mestskú radu Banskej Bystrice o vpáde rebelov na Liptov a Oravu a o blížiacich sa vojnových
udalostiach. Podobné správy prinášali aj utečenci, najmä katolícki kňazi. V hlavách obyvateľov mesta,
majetných i nemajetných, katolíkov i protestantov, Nemcov, Slovákov či Maďarov museli v tom čase víriť ťažké myšlienky. V minulosti si už veľa vytrpeli, tak od povstalcov ako aj od cisárskych vojakov – osloboditeľov. Rozhodnutie bolo predovšetkým na mestskej rade. Na zhromaždení sa mešťania rozhodli pre zachovanie vernosti kráľovi a pre obranu mesta. Spoliehali sa aj na cisárskych vojakov umiestnených v meste. Členovia cechov sa mali v príhodnú chvíľu ozbrojiť a obsadiť zverené miesta na hradbách a baštách. Začiatkom októbra 1678 prenikli do mesta prvé chýry o postupe kurucov údolím Hrona. K Zvolenu pritiahla od Bojníc niekoľkotisícová armáda malkontentov na čele s Imrichom Thökölym, kežmarským grófom. Súčasťou jeho vojska boli poľské a francúzske oddiely. Ešte pred obliehaním Zvolena poslal Thököly písomnú výzvu banskobystrickej mestskej rade, aby mu vzdala hold. Dňa 5. 10. 1678, po predchádzajúcej dohode s Kremnicou, predstavitelia mesta, komory a miestnej šľachty poverili delegáciu, ktorá dňa 6. 10. 1678 navštívila Thökölyho v tábore pri Zvolene. Mesto Zvolen a hrad kuruci zakrátko dobyli. Časť zajatých vojakov z
posádky hradu bola začlenená do víťazného vojska. Cisársky veliteľ padol do zajatia. Pod vplyvom týchto udalostí sa Banská Bystrica rozhodla pre kapituláciu a odchod nemeckej posádky. Boli dohodnuté a spísané podmienky kapitulácie. Kurucom sa podobne poddali aj ďalšie banské mestá. V snahe uchrániť sa pred
dôsledkami radšej prijali výzvu Thökölyho a poslali deputáciu s výkupným. Imrich Thököly si uvedomoval, že povstanie bolo len v začiatkoch a potreboval posily a hlavne peniaze od stolíc a miest na ďalšie ťaženie. Ideály
povstania a odpor voči katolicizmu a Viedni lákali pod jeho zástavy čoraz viac šľachty, zemianstva
a poddaného ľudu. Vodca povstania požiadal oinsurekciu šľachty Zvolenskej župy. Štefan Ghéczy z Hronseku sa stal Thökölyho splnomocnencom a bystrickým kapitánom. Na stranu kurucov sa pridal aj jeho brat Žigmund. Za zvolenského kapitána bol vymenovaný Michal Földváry. Dňa 30. 10. 1678 Thököly osobitne požiadal Banskú Bystricu o ozbrojencov. Povstalecké vojsko potom smerovalo ku Kremnici. Kuruci obsadili Bzovík, Šášov, Revište a ďalšie hrady. Radosť z počiatočných úspechov neskalila ani porážka od cisárskych vojsk generálov Würmba a Dünewaldta v bitke pri Svätom Kríži dňa 9. novembra. Po uzavretí prímeria kurucké vojsko odtiahlo a prezimovalo vo východných stoliciach. Banské okolie sa ocitlo v rukách labancov. Víťazní cisárski generáli sa s časťou vojska načas ubytovali v Banskej Bystrici. Po ďalších ťaženiach sa
povstalci zmocnili takmer celého Horného Uhorska. V nasledujúcom roku 1679 bolo dočasné prímerie. Zvolen a banské mestá si od bezprostrednej prítomnosti povstalcov oddýchli aj v roku 1680. Prebiehajúca vojna mala pre krajinu neblahé dôsledky. Na mestá a obce doľahla bieda a požiadavky zo strany vojsk. Mnohým Thökölyho prívržencom zase po čase začalo prekážať čoraz tesnejšie spojenectvo s Turkami, odvekými nepriateľmi kresťanstva. Pribúdali roztržky a chamtivosť kuruckých veliteľov. Niektoré oddiely vojakov sa navyše dopúšťali násilností a rabovania v mierumilovných mestečkách a dedinách. Nenadarmo sa o kurucoch hovorilo, že mnohí z nich nechali Boha za Tisou. Mestá prechádzali z moci kurucov do moci labancov.
Banské mestá sa viackrát radili o spoločnom postupe. Značne utrpeli remeslá a obchod. Kraj navyše postihol mor, pričom zomrelo mnoho ľudí. Značné škody v tomto čase utrpela bystrická jezuitská rezidencia.
Thökölymu sa z vojenského hľadiska darilo aj roku 1682. Obsadil Košice a Fiľakovo, kde prijal od Turkov athnáme. Cisárske vojsko pred ním ustúpilo. Vojská kurucov v septembri 1682 obsadili Vígľaš, Zvolen, Bystricu, Štiavnicu i Kremnicu. Oddiely cisárskeho generála Capraru odtiahli. Po ťažení a porážke Turkov pri Viedni roku 1683 začalo Thökölyho opúšťať šťastie. Cisárske vojská postupne obsadzovali dôležité pevnosti a mestá. Viaceré hrady boli zbúrané, aby už nemohli slúžiť na odpor proti panovníkovi. Knieža Thököly ešte dňa 25. 5. 1683 vydáva pre obyvateľov Banskej Bystrice a úradníkov komory Zvolenčanov novú ochrannú listinu, datovanú v Serenči. Podobnú listinu od Thökölyho obdržali aj Zvolenčania. Jeho moc však slabla každým
dňom. Začiatkom roku 1684 mešťania v Banskej Bystrici zložili prísahu vernosti cisársko-kráľovskému Veličenstvu Leopoldovi I. a súčasne splnomocnili vyslanca, aby potvrdil platnosť prísahy a zložil slávnostný
sľub vernosti pred osobitnou komisiou v Prešporku. Podobne učinili aj ostatné banské mestá a Zvolen. Banské mestá a komora odoslali ozbrojencov a špaňodolinských baníkov na obliehanie Budína. Po potlačení povstania nastalo kruté účtovanie. Čoskoro aj k bystrickým mešťanom prenikli neradostné správy. V Prešove, jednej
z bášt povstania, zasadol tribunál, ktorý po krutom mučení odsúdil viacerých šľachticov a mešťanov na stratu života a majetku. Vinných aj nevinných, medzi nimi tiež Juraja Radvánskeho z Radvane a bývalého zvolenského podžupana Juraja Bezegha. V krajine sa šíril strach, nikto si nemohol byť istý životom či majetkom. Cisár po príhovore vplyvných osôb vydal nariadenie, ktorým udelil milosť viacerým bývalým Thökölyho stúpencom. Evanjelikom boli odňaté kostoly a školy. Na základe uznesenia šopronského
snemu mohli navštevovať bohoslužby len v kostoloch vHronseku a Ostrej Lúke. Mesto Banská Bystrica ešte niekoľko rokov po páde povstania znášalo veľkú záťaž súvisiacu s vojenskými dodávkami a ubytovaním vojska.
Po porážke povstania Imrich Thököly opúšťa Horné Uhorsko. Ako vazal Osmanskej ríše sa zúčastňuje ďalších bojov. Zvyšok svojho života prežil s manželkou Helenou Zrínskou v ďalekom exile, kde r. 1705 zomiera.
Radoslav Mandalík
Bystrický Permon, 1/2016, s. 4
Literatúra:
Bánik, J.: Slobodné a kráľovské mesto Zvolen (Historicko- topografický
opis). Turč. Sv. Martin 1891.
Dangl, V.: Slovensko vo víre stavovských povstaní. Bratislava, SPN 1986.
Jurkovič, E.: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Banská Bystrica
2005.
