Štefan Moyses – Karol Kuzmány, ich miesto v histórii Banskej Bystrice, 1.časť

Pamätná tabuľa Štefana Moysesa

Dôležitým špecifickým znakom identity a kultúry európskych etnických či národných spoločenstiev je základný dorozumievací prostriedok, jazyk. Ani v dnešnom modernom svete nemožno vymazať historickú skutočnosť, že klasické, ale i tie novodobé národy na teritóriu matky Európy, až na nepatrné výnimky, vznikali a historicky sa vyvíjali na tradíciách kresťanskej duchovnej kultúry. Tá sa síce u nich, aspoň z aspektu liturgie, spravidla udomácňovala prostredníctvom starovekých klasických, univerzálnych, pritom už neživých jazykov. Naši slovienski predkovia v podmienkach Veľkej Moravy tvorili prvé etnické spoločenstvo v Európe, ku ktorému nová duchovná kultúra, založená na kresťanskom učení, prichádza už v 9. storočí
spoločne s liturgiou, dokonca vedno s písmom, v živom a ľudu zrozumiteľnom jazyku. Vďačiť za to možno byzantskej misii solúnskych bratov Konštantína–Cyrila a Metoda, ktorí k nám prišli pred 1150 rokmi, t. j. v
roku 863, na pozvanie veľkomoravského kniežaťa Rastislava. Zložité okolnosti ďalšieho historického vývoja zabránili udomácneniu sa tohto jazyka v duchovnom alebo občianskom živote na našom území, hoci sa
pritom stal, vedno s upraveným písmom, dôležitým zjednocovacím kultúrnym prvkom alebo prostriedkom, nielen pri pokresťančovaní, ale tiež pri formovaní slovanských národov juhovýchodnej a východnej časti Európy. Napriek pribúdajúcim stáročiam od čias byzantskej misie, nejeden z predstaviteľov slovenského kultúrno-duchovného života siahol po kultúrnom dedičstve, prvými nositeľmi ktorého na našom území bola dvojica solúnskych bratov, v kresťanskom svete uznávaných dnes za svätcov. Cyrilometodské tradície majú v mnohom svoje osobitné miesto aj pri formovaní sa novodobého slovenského národa. Nie náhodou na počesť tisícročného jubilea tejto udalosti bola 4. augusta 1863 v Turčianskom Svätom Martine založená prvá vrcholná kultúrno-spoločenská inštitúcia Slovákov – Matica slovenská. Nemalý podiel na tom majú jej poprední zakladatelia a prví hlavní predstavitelia Štefan Moyses a Karol Kuzmány, mená ktorých sa hlboko
vryli nielen všeobecne do dejín Slovákov, ale sú osobitne späté i s mestom Banská Bystrica. Jubilejný rok dvoch uvedených udalostí z dejín národnej kultúry považujeme za vhodný, aby sme na stránkach nášho časopisu venovali spomienke na život a dielo dvojice tých, čo vyorali nemalú brázdu národa na roli dedičnej, podstatná časť ktorej sa viaže práve k tomuto mestu.
PhDr. Štefan Moyses (Mojžiš, Moyzes) sa narodil 24. októbra 1797 v roľníckej rodine vo Veselom pri Piešťanoch. Otca i matku stratil v útlom veku, pričom ho náhradní rodičia, ako mimoriadne nadaného chlapca, dali študovať. Gymnázium, a potom štúdium na bohosloveckom seminári, ukončil v Trnave v roku 1815, následne pokračoval v štúdiách teológie na ústrednom seminári v Pešti, a potom v Ostrihome. V roku 1829 získal titul doktora filozofie na Filozofickej fakulte univerzity v Pešti. Hoci vyšiel z trnavského bernolákovského prostredia, pod vplyvom J. Kollára, M. Hamuljaka, P. J. Šafárika sa neskôr vzdal bernolákovčiny a stal sa prívržencom idey československej národnej a jazykovej jednoty a slovanskej vzájomnosti. Bol členom krúžku slovenskej národno-obrodeneckej inteligencie v Pešti a Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Vysvätený za kňaza, od roku 1821 pôsobil v kňazských službách v Szentendre, Bzovíku, Tesárskych Mlyňanoch, Tölgyesi , v rokoch 1828 – 1829 ako slovenský kazateľ v Pešti. V rokoch 1829 – 1847 pôsobil ako profesor filozofie a gréčtiny na Kráľovskej akadémii v chorvátskom Záhrebe. Tu sa stal v r. 1842 spoluzakladateľom a členom Matice ilýrskej (chorvátskej). V r. 1847 sa stal kanonikom, súčasne ho záhrebská kapitula zvolila za svojho zástupcu záhrebskej kapituly na Uhorskom sneme v Bratislave, neskôr sa stal jeho poslancom za chorvátsku národnú stranu. Tu sa stal roku 1848 zároveň podporovateľom návrhov Ľudovíta Štúra, na opätovné zavedenie materinského jazyka na základných školách a pri bohoslužbách i niektorých ďalších jeho požiadaviek. V r. 1848 – 1849 bol cisárskym dôverníkom  za Chorvátsko vo Viedni. Vďaka svojej aktivite, zásluhám a schopnostiam si čoskoro
získal náklonnosť mladého panovníka Františka Jozefa I. Ten dňa 5. septembra 1850 Štefana Moyzesa vymenoval za diecézneho biskupa Banskobystrickej diecézy. V Chorvátsku, v meste Záhreb, ostal Slovák a Slovan Štefan Moyses po 21-ročnom pobyte zapísaný ako významná osobnosť. Banskobystrický biskupský prestol zaujal 23. júla 1851, po potvrdení pápežom Piom IX. a po vysvätení arcibiskupom J. Scitovským. Za svoje prvotné sídlo si vybral letnú biskupskú rezidenciu vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom). Nevedno, či tak urobil z opatrnosti voči banskobystrickému prostrediu, v ktorom sa dovtedy časť predstaviteľov mesta
a regiónu nežičlivo stavala voči slovakizujúcim snahám, pričom tiež banskobystrická biskupská rezidencia bola za bývalého biskupa J. Rudňanského jedným z hlavných centier maďarizácie, ostro zameraným
proti Viedni. Popri konsolidácii zanedbanej diecézy, najmä dôsledkami revolučných rokov, zjednocovaní duchovenstva, zabezpečovaní neobsadených farností, veľkú pozornosť venoval rozvoju školstva a presadzovaniu slovenského charakteru stredných škôl v slovenskom prostredí. Podporoval jednak kňazský seminár v Banskej Bystrici, ale organizačne i materiálne tiež kráľovské katolícke gymnázium v meste, pričom má hlavný podiel na jeho poslovenčení. Ako známa autorita, zaslúžil sa (najmä príhovorom na najvyšších postoch) o úradné povýšenie školy z nižšieho štvorročného na osemročné c. k. štátne vyššie gymnázium, k čomu došlo (vedno so zvýšením platov riaditeľa a profesorov) na základe rozhodnutia cisára a výnosu ministerstva osvety úradným listom z 20. septembra 1854. V čase, keď Moyses prišiel na Slovensko, viedenská vláda urobila Slovákom určitý ústupok v tom, že sa na školách v slovenskom prostredí mohlo vyučovať aj v slovenskom jazyku. Poradcom pre záležitosti uhorských Slovanov vo Viedni bol známy odporca štúrovskej slovenčiny Ján Kollár. A tak aj Š. M., ako prívrženec kollárovskej idey československej národnej a jazykovej vzájomnosti, bol za jeden spisovný jazyk československý či tzv. staroslovenčinu. Išlo vlastne o slovakizovanú češtinu, ktorá sa presadzovala vo výučbe, osobitne na stredných školách. V 50. rokoch 19. st. sa staroslovenčina ako predmet vyučovala aj na niektorých ďalších gymnáziách v slovenskom prostredí, pritom banskobystrické c. k. gymnázium bolo vlastne jedinou slovenskou strednou školou v Uhorsku, pretože sa tu v tomto jazyku aj vyučovalo. Pričinením sa biskupa dalo mesto postaviť pre gymnázium honosnú budovu, dokončenú r. 1858 (dnes Nám. Š. Moysesa č. 14, oproti tržnici). Na vlastné útraty poslal študovať dvoch mladých, nadaných učiteľov na univerzitu, aby mohli získať diplom stredoškolského profesora. Vzhľadom na nedostatok slovenských vyučujúcich, na gymnázium prichádzali českí profesori, a pretože neboli slovenské učebnice, prinášali pre žiakov tiež české učebnice. Dostatočne zrástli so slovenským prostredím, mali pochopenie pre slovenských žiakov, získali si náklonnosť obyvateľstva, materiálne podstatne prispeli k budovaniu žiackej i profesorskej knižnice či školských kabinetov. Š. M. od svojho príchodu zároveň presadzoval v jazyku československom tiež publikovanie. V roku 1852 obnovil a sám finančne podporoval vydávanie časopisu Cyrill a Method, ktorý venoval pozornosť predovšetkým školstvu a výchove. Časopis vychádzal v Banskej Bystrici, prvých päť rokov v staroslovenčine, v ďalšom období prechádza na publikačnú formu upravenej štúrovskej spisovnej slovenčiny, ku ktorej napokon postupne prešiel aj sám vydavateľ, Š. M. Sám bol potom známy svojou publicitou v štúrovčine. Tlačou mu napr. vyšli viaceré kázne a prejavy, ako aj kniha Myšlienky o záhradníctve vôbec a štepárstve zvlášť. Uvedomujúc si, že kvalita vzdelávania žiakov závisí od kvalifikovaných učiteľov, Š. M. sa usiloval o vybudovanie učiteľskej prípravky. Aby k tomuto kroku pritiahol predstaviteľov mesta, sám vložil na tento účel do mestskej kasy tisíc zlatých fl. Na jeho neustále naliehanie banskobystrická učiteľská preparandia bola otvorená začiatkom
školského roku 1856 – 1857. Aby školu mohli navštevovať aj študenti zo vzdialenejších sídel, za podpory priaznivcov školy, profesorov i vlastnými prostriedkami, dal vybudovať pri gymnáziu alumneum, kde mali žiaci gymnázia i preparandie zabezpečenú stravu a cezpoľní tiež ubytovanie.

Októbrovým diplomom z 20. 10. 1860 panovník udelil Uhorsku osobitné práva, ktoré maďarské vládne kruhy vzápätí využili na opätovné maďarizačné ťaženie voči právam nemaďarských národností, čo malo
osobitný dopad v školskom prostredí. V banskobystrických podmienkach stál na čele maďarizačného prúdu, zloženého najmä z príslušníkov maďarskej šľachty, časti inteligencie a podnikateľov, zmaďarizovaných už v období pred r. 1849, opätovne zvolený župan, barón Anton Radvanský a neskorší hlavný župný notár, Béla Grűnwald. Na r. k. gymnáziu toto ťaženie pocítili r. 1861 ako prví 12 českí profesori, ktorí museli školu a mesto opustiť. Od 1. septembra 1861 na škole ostal z nich len jeden, ktorý ovládal maďarčinu a zo slovenských tiež jeden profesor a jeden katechét. Nahradili ich mladí maďarskí profesori a gymnázium v centre diecézy bolo pomaďarčené. Tento krok, vedno s postupujúcou maďarizáciou aj na ostatných školách v čisto slovenskej banskobystrickej diecéze, politické prenasledovanie a úradné šikanovanie aktívnych kňazov oboch konfesií, zmobilizovali sily a schopnosti biskupa Štefana Moysesa a vtiahliho do víru slovenského národnopo-litického pohybu vtedajšej doby. Keď sa zo strany maďarských politických predstaviteľov v roku
1861 Slovákom nedostalo odpovede na Martinské memorandum, zorganizovali slovenskí národnopolitickí aktivisti deputáciu na viedenský panovnícky dvor, ktorá mala memorandové požiadavky predostrieť cisárovi. Nebolo náhodou, že na jej čele na audiencii u Františka Jozefa I. dňa 12. decembra 1861 stál Štefan Moyses. Vo svojej pamätnej reči, okrem predloženia memorandových požiadaviek, výstižne charakterizoval pomery a postavenie Slovákov v Uhorsku po Októbrovom diplome. Cisár väčšiu časť požiadaviek Slovákov, prednesených Moysesom, posunul na vyriešenie maďarskej vláde a požiadavke opätovného poslovenčenia banskobystrického gymnázia vyhovel, vďaka čomu biskup túto otázku dokázal v krátkom čase realizovať. Panovník súhlasil tiež s požiadavkou založenia Matice slovenskej, na ktorú prispel sumou 1000 zl. Po ročnej prestávke sa od septembra 1862 na gymnáziu slovenčina (teraz v štúrovskej podobe) stala vyučovacou rečou, maďarčina a nemčina sa stali pomocnými jazykmi. Tak mohol kolektív profesorov školy, na čele s riaditeľom Martinom Čulenom, spolu s ďalšími slovenskými učebnými zariadeniami, nasledovných päť rokov majoritne vtláčať pečať celkovému kultúrno-spoločenskému životu v meste a regióne. Pod vplyvom nových politických pomerov sa tak v banskobystrických podmienkach v 1. polovici 60. rokov výraznejšie kryštalizuje slovenský národnopolitický prúd. Predstavovali ho príslušníci početnej národne uvedomelej inteligencie, časť podnikateľov, vedno s rozhľadenejšími roľníkmi okolitých obcí. Reprezentanti tohto prúdu v zápase
o národnopolitickú identitu dokázali nájsť spoločnú reč, bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť. Príkladom v tomto smere slúžili predovšetkým predstavitelia dvoch dominujúcich cirkví, banskobystrický rímskokatolícky diecézny biskup Štefan Moyses a hlavný predstaviteľ patentuálnej časti slovenskej evanjelickej cirkvi a. v., superintendent (hodnosť biskupa! ), Karol Kuzmány s pôvodným sídlom v
Banskej Bystrici. Nebolo určite náhodné, že si po vytvorení Matice slovenskej v T. Sv. Martine, 4. augusta 1863 novozvolený predseda jej stáleho výboru Š. Moyses vybral za prvého podpredsedu práve K. Kuzmányho. Národná jednota takto aj symbolicky zvíťazila nad konfesijnou rozpoltenosťou Slovákov. Vďaka aktivite slovenského vlasteneckého prúdu Banská Bystrica ako sídlo Zvolenskej župy, bola v tomto
čase významným politickým, hospodárskym i národným centrom. Úprava vzťahov medzi východnou a západnou časťou habsburskej monarchie z roku 1867, známa ako rakúsko-uhorské vyrovnanie, pritom
s realizáciou nových opatrení v miestnych podmienkach, zasadili rozhodujúci úder slovenskému národno-politickému ako aj kultúrno-spoločenskému pohybu, prezentovanému Moysesom a Kuzmánym. Priniesli zásadné zmeny menovite v ďalšej orientácii duchovnej a školskej oblasti. Z banskobystrického štátneho r. k. gymnázia bol už v marci roku zavedenia dualizmu zo školy odstránený riaditeľ M. Čulen, po ňom ďalší slovenskí profesori a gymnázium bolo opäť, teraz definitívne, pomaďarčené. Podobne to bolo s učiteľskou preparandiou, ktorá tiež potom jestvovala ako maďarský vzdelávací ústav, do roku 1874. Nastal koniec aj snahám biskupa Š. Moysesa zriadiť v Banskej Bystrici aj slovenské dievčenské výchovno-vzdelávacie zariadenie, na založenie ktorého sa mu podarilo dokonca získať od štedrých sponzorov vyše
30 000 zlatých. Zmena politických pomerov, k čomu sa pridružila vážna choroba a napokon smrť, mu nedožičili dožiť sa tejto školy. Zomrel náhle vo veku necelých 72 rokov, 5. júla 1869, t. j. práve v deň, ktorý rímsky pápež na jeho vlastnú žiadosť zasvätil pamiatke slovanských vierozvestov, dnešných kresťanských svätcov, Cyrila a Metoda.

Prof. PhDr. Pavol Martuliak, CSc. , Bystrický Permon 4/2013

pokračovanie v 2.časti (BP 1/2014)

 (Príspevok rozdelený redakciou)