V slovenských národných dejinách druhej polovice 19. storočia významné miesto zaujíma historik, archivár, pedagóg a zakladajúci člen Matice slovenskej Pavel Križko (30. 5. 1841 Banská Bystrica – 25. 3. 1902 Kremnica). Z jeho všestrannej činnosti je však menej známa literárna aktivita. Napokon aj literárny vedec Oskár Čepan v Dejinách slovenskej literatúry (1965) zaradil Pavla Križka k menej významným autorom, ktorí – primerane skromnejšiemu talentu – zobrazili niektoré detaily života svojej doby po revolúcii 1848/49.
Počas štúdia na banskobystrickom evanjelickom gymnáziu vyrastal pod vplyvom profesora Ľudovíta Bohdana Grossmanna, ktorý oboznamoval študentov s mladou slovenskou literatúrou a všeslovanskými ideami, ktoré hlásal Ján Kollár. Grossmannov výklad a prednes Slávy dcéry prebudil v mladom Križkovi povedomie úzkeho zväzku Slovákov s ostatnými Slovanmi. Pod vplyvom Pavla Dobšinského, Augusta Horislava Škultétyho a Samuela Reussa už ako študent sa pokúšal sám čerpať z bohatých pokladov ľudových povestí a niektoré z nich literárne spracoval. Cez prázdniny a vo voľných chvíľach chodil medzi slovenský ľud a zapisoval si jeho povesti. Už roku 1858 predložil Grossmannovi povesti Čarodejná kráľovná a Traja obrovia. Dokonca z nazbieraných kratších povestí urobil zbierku pod názvom Slovenské prostonárodné povesti (zachovala sa v rukopise v Pozostalosti P. Križka, rovnako ako aj spomínané dve povesti).
Podnetom pre ďalšiu zberateľskú a literárnu činnosť bolo, keď mu Dobšinský uverejnil v Slovenských povestiach I (1858) povesť Čarodejná kráľovná a neskoršie (1861) v Sokole ďalšiu povesť Tri hrany. P. Križko sa usiloval vydať aj povesť Dievčina skala, a to v Matici slovenskej. Bola to jeho reakcia na správu, že Matica slovenská bude vydávať literárne práce. Vydanie sa síce neuskutočnilo, ale výbor MS pochválil jeho snahu a pilnosť. Pavel Križko ešte aj v 80. rokoch 19. storočia pokračoval, popri inej práci, v zbieraní ľudových povestí, z ktorých dve vyšli v zbierke Prostonárodné slovenské povesti I (1880) – konkrétne Červeň kráľ a Žltovláska, 63, 73; zoš. 3: Na Boha s kyjom, 57 – 64.
Popri zbieraní povestí začal Križko už ako študent aj samostatne literárne tvoriť. Spracoval poviedku Krivoprísažník (vyšla tlačou v B. Bystrici 1865) a venoval ju svojmu profesorovi Grossmannovi. Je to didakticky zameraná práca o intrigách podvodníka, v ktorej v krikľavých scénach periférnymi literárnymi postupmi ukázal „cnosť a ošklivil hriech“. Knižné vydanie poviedky už dobová kritika odsúdila ako „mŕtvy kapitál“, ako dielko „hlúpe, hrubé, neotesané, čo sa nevyhnutne vyhľadáva k tomu, aby dačo slovenské bolo“ (Jonáš Záborský). Kritikom poviedky bol aj Pavol Dobšinský v Pešťbudínskych vedomostiach (1865). P. Križko sa pokúšal aj o básnickú tvorbu. Aj napriek tomu, že časopis Sokol priniesol báseň Tri hrany (1861), autor sa ako básnik neuplatnil. Koncom septembra 1864 mu Viliam Pauliny-Tóth píše: „Činím dľa žiadosti Vašej. Posielam Vám všetko naspak. Z básní sú dajedny dobré, no i v najlepších jest tu i tu výraz – a to obyčajne v rýmoch –, ktorý celej ináče dobrej práci na úkor slúži. Len už teda pracujte na tej roli dedičnej, a ohláste sa častejšie.“ Križko po roku 1864 už neposiela básne do nijakých časopisov. Viac sa sústredil na písanie historických článkov, z ktorých vidieť, že začína čerpať z mestského archívu a z dejín kremnického okolia.
A tak v rukopise zostala báseň Vodná panna, povesť pohronská (1860). A v rukopise zostala aj Kázeň vo veršoch nad hrobom Ondreja Vlasa 20. 3. 1870.
Križko publikoval aj niekoľko obrázkov – „skutočných udalostí“ zo súčasného života – Židova pomsta (Domový kalendár XV, 1898), Ruhač (Stráž na Sione, 1899) Vina a pokánie (Zvláštny odtisk zo Stráže na Sione, Lipt. Sv. Mikuláš, 1900). Z pozostalých rukopisov Pavla Križku bol publikovaný „obrázok zo skutočného života v bývalom Uhorsku“ pod názvom Pán Boh sa pyšným protiví (1924). V Národnom kalendári (1900) bola uverejnená – ako sa Križko vyjadril – rozprávka z mojej mladosti pod názvom Tatár a Jano Kozár. Okrem toho je Križko autorom cestopisných poznámok Cesta do Sedmohradska (Národné noviny, 1888), v ktorých nielen dokumentárne zachytáva svoje zážitky, ale sa aj zamýšľa nad zaostalosťou priemyselnej výroby a stavia sa za technický pokrok.
P. Križko pri štúdiu historických archívnych dokumentov a v ich sprístupňovaní pre verejnosť napomáhal literatúre, najmä vystihnutím spoločenských pomerov. Bohatými znalosťami života v minulosti mohol byť podľa autorov „Dejín slovenskej literatúry“ (1965) pomocníkom spisovateľov. Pre vtedajšie zameranie slovenskej literatúry na zobrazovanie súčasnosti je príznačné, že Križko sa uplatnil najmä v spolupráci so spisovateľmi iných národov. Napríklad bol informátorom Aloisa Jiráska pri jeho trilógii „Bratrstvo“, s ktorým sa zoznámil roku 1896. V Kremnici našiel Jirásek v osobe archivára Križku úprimného priateľa a vzácneho pomocníka, ktorý bol výborne oboznámený s pramenným materiálom tohto obdobia nielen v kremnickom mestskom archíve, ale poznal aj archívny materiál ostatných banských miest na strednom Slovensku. Križku už dávno zaujímala postava a zástoj Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý ako kapitán Zvolenského zámku a veliteľ Zvolenskej župy i banských miest od roku 1442 mal intenzívne styky s Kremnicou, čo vykresľujú Križkove niektoré články z mladších rokov jeho literárnej činnosti uverejnené v časopise Sokol v rokoch 1864 – 1866: Jiskrova smluva pokoja, Dlžný úpis Jána Jiskry, Jiskra a Pankrác alebo dvaadvadsaťročný boj Slovanstva s Maďarstvom, Prímerie medzi stolicou novohradskou a hontianskou a medzi Jiskrom a banskými mestami. Pramene k tejto dobe v kremnickom archíve, ale aj v archívoch iných banských miest sú mu dostatočne známe. Tieto Križkove znalosti uľahčili prácu Jiráskovi, ktorý tým získal na písanie literárneho diela cenný materiál. Po odchode z Kremnice Križko i naďalej pomáhal Jiráskovi posielaním prepísaných listín, ktoré Jirásek nestačil preštudovať v archíve. Po vydaní prvého zväzku historického románu „Bratrství“ Križko veľmi podrobne informoval slovenskú verejnosť s obsahom i kvalitou románu a odporúčal ho do pozornosti každému Slovákovi.“ (Národné noviny, 1901) Za Križkovu pozornosť a ochotnú pomoc pri hľadaní prameňov mu Jirásek venoval druhý zväzok románu – Venovanie II. dielu Bratrství (I. české vydanie z r. 1902).
Pavol Križko z aspektu kremnických vzťahov priblížil významného predstaviteľa slovenskej literatúry Jána Kollára, ktorý vo svojej mladosti študoval v Kremnici. Najskôr ho predstavil v príspevku Listy Jána Kollára na Jozefa Hlaváča, ev. farára kremnického, a potom pri príležitosti 100. výročia Kollárovho narodenia prispel do zborníka Ján Kollár 1793 – 1852 životopisnou črtou Jána Kollára detinský vek a školárenie v Mošovciach i v Kremnici. Motívom k napísaniu príspevku o Jánovi Kollárovi boli Križkovi podnety z českého kultúrneho prostredia. P. Križko s českými kultúrnymi pracovníkmi spolupracoval veľmi intenzívne najmä posledných desať rokov života (obdobie 1890 – 1902). Dokladom tejto spolupráce je jeho korešpondencia s českým filológom prof. Dr. Františkom Pastrnkom, s ktorým sa Križko zoznámil roku 1892 na jeho ceste po Slovensku, keď F. Pastrnek vtedy osobne navštívil Križku v Kremnici.
O Križkovom vzťahu k literatúre a vôbec k umeniu svedčia aj jeho stretnutia so spisovateľmi, napr. na besedy o národných a iných záležitostiach chodil k nemu v Kremnici sused a priateľ, lekár a spisovateľ Dr. Gustáv Zechenter-Laskomerský, s ktorým Križko absolvoval aj túry poznávania runových nápisov. Zechenter o tom zanechal svedectvo vo svojom diele Päťdesiat rokov slovenského života II .
