Krásne prírodné prostredie blízkeho i vzdialenejšieho okolia Banskej Bystrice lákalo od nepamäti k potulkám a poznávaniu. Tí, ktorí si tento región zamilovali, právom ho nazývajú perlou Pohronia. Pre ideálne podmienky na turistiku a lyžovanie aj Slovenským Davosom. Od začiatku dvadsiateho storočia tu postupne budovali útulne, chaty aj ohrievareň. Ich spracovanú históriu už poznáme. Pozrime sa trochu bližšie na človeka, ktorý časť svojho života venoval práve týmto chatám. Štefan „Piko“ Wágner – chatár, kuchár, správca, vlekár aj turistický vodca.
Narodil sa 24. 4. 1928 v rodine pekárskeho majstra, rodičom Wágnerovcom, Štefanovi a Zuzane (rod. Petránovej). Príroda rodného kraja ho vždy lákala. O to viac, že v okolitých lesoch sa v čase jeho detstva rodila turistika. Bolo tam veselo a rušno. Keď bol vo veku, že mohol s bratmi a kamarátmi behať voľne po lesoch, všetky chaty už slúžili návštevníkom a turistom a niektoré lákadlá boli priam na dohľad. Od dávnych čias Vartovka strážila Radvaň a široké okolie strážila drevená vyhliadka s útulňou na Panskom dieli. Banská Bystrica sa v 30. rokoch 20. storočia stala centrom lyžiarskych športov na Slovensku. Chalani si tu rýchlo našli svoje vzory – nestora a elegána bystrického lyžovania Jána Ružinského a pre bratov osobitého a charizmatického bonvivána Pavla Nováka. Štefan sa spolu s dvoma staršími bratmi Julom (*1922) a Vladom (*1926) túlal po okolitých horách. Bol to ich druhý domov. Svoje skúsenosti, znalosti terénu a prírodných podmienok, dobrú orientáciu a lyžiarske schopnosti využili dokonale v čase SNP. Keď sa po vojne Štefan postavil na vlastné nohy, stal sa od 1. 8. 1954 zamestnancom národného podniku cestovného ruchu Turista a chatárom v Chate nad Králikmi. Navštevovali ju turisti a organizovali sa tu školenia pre zamestnancov rôznych podnikov z blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Práve v tejto chate mu padla do oka mladá účastníčka školenia Hedviga. Nenechal nič na náhodu. Konal, i keď v poslednej chvíli.
Keď autobus odvážal preškolených pracovníkov domov, naskočil na svoje lyže a s vetrom aj autobusom opreteky sa snažil pomôcť svojmu osudu. Bol dobrý lyžiar, a tak to zvládol priam kaskadérsky. Využil terénnu vlnu a skokom popred autobus ho zastavil. Ako to dopadlo? V januári 1956 nastúpil ako chatár do Chaty na Poľane. Nie však sám, ale spolu so svojou Hedvigou, vtedy ešte Pulišovou. Keď svoj nový domov – Chatu na Poľane – kvôli sobášu na chvíľu opustili, zastupoval ich Štefanov brat Vlado. Bolo aj také obdobie, že založili svoje obrúčky, aby mali za čo nakúpiť potraviny, ak chceli udržať prevádzku chaty. Pri menších prácach či opravách prišli pomôcť aj rodinní príslušníci. Vynášku materiálu do chaty si zabezpečovali sami, takže bol Štefan aj nosičom. Bolo to najkrajšie obdobie ich života. Jeho prínosom bolo aj to, že znovu obnovil celoročnú prevádzku tejto chaty. Popritom sa rád zhostil aj funkcie turistického vodcu. Jeho obľúbené hory boli Vysoké Tatry. Počas jednej z túr pri oddychu to rozbalil priam horalsky naplno. Chlieb, slaninka, klobáska a iné dobrôtky. „Štefane, to ti nebude těžko? My sme zvyklí na keksík a čajíček“, nevychádzali z údivu českí turisti, ktorých práve sprevádzal.
Príjem chatára nestačil pre potreby mladej rozrastajúcej sa rodiny. Od roku 1957 hľadal iné možnosti zabezpečenia. Vietor ho zavial do krásneho česko-saského Švajčiarska, ale Radvančanovi to nedalo, láska k domovu ho priviedla späť. Dňa 18. 4. 1966 sa stal profesionálnym členom (zamestnancom) Telovýchovnej jednoty Lokomotíva Banská Bystrica. V tomto období v Banskej doline pod obcou Špania Dolina, na severnom svahu Panského dielu, postavili turisti 1000 m dlhý lyžiarsky vlek s údolnou stanicou a ubytovňou Lokoklub. Štefan Wágner chytil príležitosť „za pačesy“ a od 5. 12. 1968 mal v rukách aj osvedčenie na obsluhu lyžiarskych vlekov a osobných lanoviek. Nastúpil do Lokoklubu ako vlekár, chatár i kuchár. V chate sa okrem športovania organizovali aj obľúbené tancovačky a zábavy pre verejnosť. Roboty pre chatára bolo neúrekom. Lokoklub bol v tej dobe aj zázemím pre tých, ktorí budovali chatovú základňu v sedle Šachtička pod Panským dielom. Toto dielo zostalo, žiaľ, nedokončené, pretože politické orgány rozhodli inak. Od roku 1964 „lokomotiváci“ začali organizovať zimný prechod Partizánskou republikou a práve v roku 1968 a 1973 bol záver tohto prechodu v údolnej stanici lyžiarskeho vleku Lokoklub.
Štefan Wágner zostal zamestnancom TJ Lokomotíva do roku 1973. Následne v rokoch 1974 – 1980 sa jeho novým zamestnávateľom stal podnik Reštaurácie a jedálne Banská Bystrica. V službách tohto podniku sa vrátil do Chaty nad Králikmi ako vlekár. Prevádzku lyžiarskych vlekov riadil postupne pri Chate nad Tajovom, Chate Alpina na Žltých pieskoch v B. Bystrici a na lyžiarskom vleku Bystrá pri Bystrianskej jaskyni. Ako člen odboru turistiky TJ Lokomotíva sa zapojil do výstavby 200 m dlhého lyžiarskeho vleku za panelovým bytovým domom č. 5315 na Triede Hradca Králové. Počas prác, ktoré sa začali 14. 10. 1977, vykonával aj technický dozor. Po roku 1980 prešiel do podniku zariadení cestovného ruchu Javorina. V rámci toho pracoval v Cechovej reštaurácii – Bystričanom notoricky známej vinárni „Šestka“ a pre štamgastov už od dávnych čias to bola „Sladká diera“. Vďaka jeho skúsenostiam s chatami ho ešte na určitý čas odvelili do Horského hotela Boboty vo Vrátnej doline v Malej Fatre. 
Keďže miloval svoj kraj i chatárčenie, spolu s bratom Vladom si postavili spoločnú rodinnú chatu pod Suchým vrchom a v apríli 1968 začal budovať ďalšiu, pre svoju vlastnú rodinu. Tá bola doslova „zašitá“ v príjemnom tajomnom údolí jedného z ramien historickej riečky Udurna. Oficiálny názov tohto miesta je Hliny, časť Menčiarovo. My, jeho deti, sme ho pomenovali romantickejšie a výstižnejšie – Stratené údolie.
Čaro tohto obdobia sa už vytratilo. Niektoré chaty zanikli, opustil nás aj chatár Piko (†3. 4. 2007), ale spomienky neupadnú do zabudnutia aj vďaka tomuto článku. Zároveň sa doplnia zaujímavé fakty k povojnovej histórii chát v okolí „Perly Pohronia“.
