Veľmi zaujímavou no v súčasnosti pomerne málo známou osobnosťou vojenských dejín Banskej Bystrice je napríklad plukovník rakúsko-uhorskej armády Franz Hill (1859 – 1914). V období od 18. apríla 1912 do 29. augusta 1914, kedy padol na ruskom fronte, bol tento dôstojník veliteľom 16. vlastibraneckého (honvédskeho) pešieho pluku v Banskej Bystrici.
Franz Hill sa narodil 29. júna 1859 vo vtedajšom Prešporku (Bratislava). Pochádzal z pomerne zámožných pomerov, pričom jeho otec disponoval dostatkom finančných prostriedkov a zrejme sa nemusel živiť pravidelnou prácou. V roku 1874, teda ako pätnásťročný, začal Franz Hill študovať na kadetskej škole pechoty v Bratislave, ktorú ukončil v roku 1878 s prospechom uspokojivým. V nasledujúcich rokoch spočiatku pôsobil ako dôstojník spoločnej armády a neskôr uhorskej vlastibrany (honvédstva), pričom postupne stúpal po kariérnom rebríčku. Z celkového hodnotenia z roku 1908, v čase jeho funkčného zaradenia na pozícii veliteľa práporu v hodnosti podplukovníka, môžeme uviesť niektoré informácie. Vzhľadom na jazykové schopnosti menovaného je uvedené, že dokonalo hovorí i píše nemecky a maďarsky. Po slovensky (uvedené vo forme „tótul“ – pozn. aut.) hovorí len v nevyhnutnej miere. Ohľadom súkromných pomerov sa dozvedáme, že je ženatý. Finančné pomery má usporiadané, s finančnou zábezpekou v hodnote 40 000 korún (majetok manželky). Pri pasáži ohľadom zdravotného stav a predpokladov pre službu v poľných podmienkach je uvedené: „Vojnovej služby schopný, zdravý, pričom dáva nádej, že si ešte dlhší čas udrží schopnosť služby“. Zaujímavá je aj jeho stručná charakteristika: „Pevný, rýdzi charakter, má živý temperament, trochu prchký, s veľmi dobrou duševnými schopnosťami a chápaním. Má rozsiahle vojenské vedomosti a veľmi dobrý taktický cit. Popri schopnosti vlastnej iniciatívy je aj pracovitý, s veľmi dobrými výsledkami. Svoj prápor vycvičil a vedie veľmi dobre. Svojím istým a razantným vystupovaním dobre vplýva na ducha jednotky“. Nadriadený veliteľ pluku, ktorý toto hodnotenie vypracoval, ho zároveň odporučil na ďalšie povýšenie. S týmito hodnoteniami sa v stručných posudkoch v podstate stotožnili aj jeho ďalší nadriadení.
- mája 1911 bol podplukovník Franz Hill povýšený do hodnosti plukovníka a už o niekoľko dní – 5. mája 1911 – bol prevelený do Banskej Bystrice k 16. honvédskemu pešiemu pluku. Tu spočiatku zastával funkciu štábneho dôstojníka.
- honvédsky peší pluk vznikol v roku 1886. V čase Hillovho prevelenia bol veliteľom tohto útvaru plukovník Alfréd Weeber, pričom to bol v poradí deviaty veliteľ od konštituovania útvaru. Po prevelení do Banskej Bystrice sa musel plukovník Hill postupne oboznámiť jednak so špecifikami mesta a dispozíciami miestnej honvédskej posádky situovanej v kasárenských budovách na západnom okraji mesta. V tunajších honvédskych kasárňach bol okrem veliteľstva a náhradného práporu dislokovaný aj prápor I/16 tohto pluku. V tejto súvislosti si musel zvyknúť aj na niektoré špecifické miestne názvy lokalít, napríklad Fončorda, Horná Mičiná alebo Pršany, ktoré mali dlhodobý význam pre miestnu honvédsku posádku.
- apríla 1912 bol plukovník Hill menovaný veliteľom 16. honvédskeho pluku. Je pravdepodobné, že tak ako jeho predchodcovia prevzal aj funkciu posádkového veliteľa. Na margo pôsobenia plukovníka Hilla v Banskej Bystrici môžeme uviesť, že podľa spomienok Terézie Vansovej býval v niektorej secesnej vile situovanej pri mestskom parku. Hoci sa túto informáciu predbežne nepodarilo verifikovať, archívny dokument z roku 1918 potvrdzuje, že v tejto lokalite bývali aj iní dôstojníci tohto pluku. Počas svojho pôsobenia v meste sa stal neoddeliteľnou súčasťou miestnej mestskej spoločnosti, resp. jej honorácie.
V čase vypuknutia prvej svetovej vojny 28. júla 1914 mal Franz Hill započítanú aktívnu službu v armáde v dĺžke 38 rokov. Jeho fyzický vek bol pritom 55 rokov.
Vyhlásenie všeobecnej mobilizácie znamenalo pre veliteľa pluku výrazné zaťaženie, ktoré vyplývalo z množstva administratívy, konkrétnych príprav na bojové nasadenie ale aj tlaku civilného sektoru. Dodajme, že v Banskej Bystrici vtedy údajne panovala „veľká oduševnenosť a pohyblivý život“. Pri viacerých príležitostiach počas augusta 1914, pred odchodom na front, musel okrem iného deklarovať svoje odhodlanie a postoje. K tomu treba prirátať aj to, že zo svojej funkcie sa musel zaoberať viacerými informáciami, ktorých hodnota, ako sa neskôr ukázalo, bola pochybná alebo irelevantná.
Dopoludnia 17. augusta 1914 začal postupný transport jednotiek pluku na ruský front. V Banskej Bystrici sa pri tejto príležitosti už od rána na železničnej stanici zhromažďovalo obyvateľstvo i zástupcovia úradov, aby sa s honvédmi slávnostne rozlúčili. Príhovor mal vtedajší hlavný župan Zvolenskej župy a designovaný vládny komisár barón Lajos Kürthy. Po jeho prejave vystúpil veliteľ pluku, „…ktorý prisľúbil, že 16. honvédsky pluk s víťazstvom sa prinavráti z bojišťa“. Za veľkých ovácií zhromaždeného publika, zvukov hudby ale aj emóciami nabitých scén rozchodu s príbuznými následne odišiel poľný prápor I/16 po dvoch etapách o 9. 00 a 11. 00 na front. Popoludní ho nasledoval štáb pluku s oddielom ženistov a guľometnými oddielmi I – III.
Presun poľného pluku na front prebiehal po železničnej osi cez Zvolen – Fiľakovo – Miskolc – Sátoraljaújhely – Michalovce – Medzilaborce – Chyrów do pevnosti Przemyśl v Haliči. Počas zastávky v Sátoraljaújhely 18. augusta 1914 veliteľ pluku v prítomnosti početného publika zhromaždeného v staničnej jedálni slávnostne pripomenul narodeniny cisára a kráľa.
- augusta 1914 sa začala bitka pri Komarówe. Banskobystrický pluk sa v tento deň nezúčastnil útoku 39. honvédskej pešej divízie, ktorý sa začal už o 6. 00 ráno napriek únave mužstva z predchádzajúcich peších presunov.
- august 1914 začal v operačnom pásme 39. honvédskej divízie pomerne sľubne, nakoľko susednej 26. divízii landwehru sa darilo postupne zatláčať ruské jednotky ku Komarówu. V tejto situácii bol aj smer ďalšieho postupu 39. divízie zmenený nie na sever, ale na východ. Približne o 10. 00 ráno sa začal postup skupín „Hill“ a „Molnár“ na východ, bez práporu II/16. Postup skupiny „Hill“ bol v porovnaní s inými útvarmi košického VI. zboru natoľko rýchly, že už okolo 14. 00 táto skupina dosiahla porastom nepokrytý hrebeň kóty 265, kde dostala rozkaz zakopať sa. V ničím nekrytom teréne na hrebeni tejto kóty však skupina na seba pritiahla „pozornosť“ ruského delostrelectva. Delostrelecká paľba mala na neskúsených vojakov silný psychologický efekt. V postaveniach začal prepukať chaos, ktorý sa dôstojníkom podarilo zvládnuť len s najväčším vypätím.
Niekoľko minút po 17. 00 črepina ruského delostreleckého granátu spôsobila smrteľné zranenie hlavy plukovníka Hilla na jeho stanovišti niekoľko sto metrov juhovýchodne od kóty 280 a zároveň severozápadne od obce Rachanie. Podľa denníka pluku sa tak stalo presne o 17. 04. V blízkosti chmeľnice, kde došlo k smrteľnému zraneniu, bol padlý veliteľ aj pochovaný.
Plukovník Franz Hill sa tak stal jedným z tisícov vojakov rakúsko-uhorskej armády, ktorí padli v bitke pri Komarówe.
- októbra 1914 bolo veliteľstvom poľného pluku vydané potvrdenie o okolnostiach jeho smrti určené aj pre manželku-vdovu. Tá naďalej bývala v Banskej Bystrici a zúčastňovala sa rôznych charitatívnych podujatí, ktoré honvédsky pluk v meste organizoval.
Tragickou smrťou plukovníka Franza Hilla sa zároveň začala éra jeho posmrtného kultu, ktorý sa týkal jednak pluku, v ktorom slúžil, a jednak maďarských elít Banskej Bystrice. Jeho meno pomerne často rezonovalo pri spoločenských a charitatívnych podujatiach, ktoré boli v Banskej Bystrici počas prvej svetovej vojny zorganizované. Objavuje sa v miestnej maďarskej tlači a takisto časopise pluku, ktorý začal vychádzať v júli roku 1917.
Pri vojnovej výstave útvaru, ktorá bola slávnostne otvorená 29. júna 1918, bol popri ostatných obrazoch prezentovaný aj jeho portrét v životnej veľkosti, ktorý namaľoval zmobilizovaný rožňavský maliar Koloman Tichy.
Vznik Československej republiky v roku 1918 znamenal aj koniec kultu tohto dôstojníka. Napriek tomu jeho meno v Banskej Bystrici príležitostne rezonovalo ešte aj v 30. rokoch 20. storočia, najmä u bývalých príslušníkov spomínaného útvaru.
