História nášho regiónu je v podstate históriou baníctva. Takmer vždy však ide o vzácne kovy. Aj v Permone sme písali o ortuti v Malachove, o zlate v Harmanci a pri Ponikách, o olove pri Slovenskej Ľupči, písalo sa o striebre, o všadeprítomnom železe, no najviac sa písalo predsa len o medi. O týchto záležitostiach teda vieme pomerne
dosť. Ale nevieme takmer nič – alebo len veľmi, veľmi málo o ťažbe hnedého uhlia, napríklad pri Badíne. Z geo-logického hľadiska je badínsky kataster formovaný sopečnou činnosťou, tvorený najmä andezitmi a sopečnými vyvreninami z pôvodných stratovulkánov. Nachádzame tu však i usadeniny tufitov, ílovcov a pieskovce. Spolu s nimi vznikli aj ekonomicky významné sloje uhlia, ktoré sa v minulosti aj ťažili. Badínske uhoľné ložisko sa skladalo z dvoch slojov hnedého uhlia a lignitu, ktorý však bol málo kvalitný. Vrchný lignitový sloj bol 2,5 – 5 m hrubý
a spodný hnedouhoľný sloj 2,5 – 6,5 m. Lignit mal výhrevnosť približne 2 400 kcal/kg a obsah popola až 30 %. Uhlie bolo vyššej kvality a malo výhrevnosť 3 300 – 4 400 kcal/kg s obsahom popola do 21 % a síry do 3 %. Lokalita, kde prebiehala ťažba, sa nazývala Lokalita Baňa a je dobre identifikovateľná ešte aj dnes. História ťažby uhlia v Badíne, ale nie len tam, je oproti ťažbe rúd len popoluškou. Nezavedie nás do labyrintu mnohých desiatok storočí dozadu, aby sme híkali a žasli, aj keď sme to pod tou zemou mali už pekných pár tisícročí. No pokiaľ tu bol dostatok dreva, uhlie by aj tak nemalo šancu! Ešte na začiatku 18. storočia u nás nebola ani stopa po uhoľnom baníctve, aj
keď uhlie niekedy ležalo priamo pod nohami aj na povrchu zeme. Až v roku 1723 nadobudol účinnosť zákonný poriadok o baníctve, ktorý potvrdil, že každý banský objav prislúcha kráľovi. Paradoxom je, že celú históriu neskoršieho uhoľného baníctva na našom území podstatne ovplyvnil neznámy kováčsky mládenec, ktorý okolo roku 1750 privandroval pravdepodobne z Nemecka a usadil sa v meste Sopron. Ten už uhlie dostatočne poznal a mal s ním aj dosť skúsenosti a aj v praxi vedel dokázať prednosti použitia uhlia pri práci. Prvé zmienky o vykonaní vrtného prieskumu na uhlie pri Badíne sú z roku 1833. Rozbor uhlia tu vtedy urobil profesor banskoštiavnickej akadémie A. Wehrle. Ďalšie prieskumy vykonal v roku 1835 F. Mohs. Na základe týchto výskumov v roku 1837 boli v teréne realizované práce pre ťažbu tým spôsobom, že bola vybudovaná asi 120 m dlhá štôlňa a začali sa aj prvé ťažobné práce. Tieto práce riadila Banská správa v Španej Doline. Časť uhlia odoberala Strieborná huta v Banskej Bystrici,
menšie podniky a súkromní kováči. Časť ťažby sa využila pri výrobe vápna neďaleko bane. V roku 1839 odliala železiareň v Hronci pre baňu destilačný prístroj, v ktorom sa z uhlia vyrábal decht. V nasledujúcom roku sa postavila vetracia šachta a následne v roku 1842 sa postavila nová pec na výrobu dechtu. Podľa zachovaných informácií sa z uhlia vyrábalo asi 10 % dechtu. Ťažba však bola nerentabilná, a tak sa už v roku 1846 uvažovalo o zdemontovaní zariadenia, ale o dva roky neskôr sa ťažba obnovila pre potreby papierne v Harmanci. Znovu oživenie trvalo len krátku dobu a v roku 1854 boli bane opustené. 1. novembra 1854 nadobudol platnosť nový banský zákon o banskej slobode, o možnosti odkúpenia baní i s termínom uskutočnenia transakcie do 14 dní. Začali sa otvárať malé banské štôlne na uhlie, ako napríklad v Novej Bani v roku 1865, ktorá však bola čoskoro vyčerpaná a v roku 1870 aj zanikla. K obratu došlo po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867. Uhorsko začína budovať svoj vlastný priemysel. V roku 1871 vzniká vo Viedni na Maximilianstrasse 7 Výsadná cisárska a kráľovská železiarska a banská spoločnosť UNION, ktorá v tom istom roku zakladá vo Zvolene na sútoku Hrona a Slatiny továreň na železo a plechy. Ako dôvod pre výber umiestnenia továrne sa uvádza blízkosť železničnej stanice, dostatok vodnej energie, blízkosť zásob dreva a blízkosť uhoľných zásob v Badíne, ktoré sa dostali do správy Unionu. V tých časoch však boli vo výhľade aj ďalšie menšie banské lokality na uhlie pri Vlkanovej a pri Kováčovej. Pre zaujímavosť, v roku 1888 fabrika Union vyrábala železné a oceľové plechy v hrúbke od 1 – 40 mm, v dĺžke 10 m a šírke 2 200 mm. Správu fabriky vo Zvolene tvorili: riaditeľ František Svoboda, inžinier Manó Vogl, chemik Ottó Vogl, lekár dr. Manó Hermann. Fabrika zamestnávala 350 zamestnancov a všetci boli poistení. Pracovným ruchom znovu ožila aj baňa v Badíne v roku 1872 a po značných investíciách celkom naplno v roku 1892. Vybudovala sa železničná vlečka aj lanovka. Prišiel zlatý vek baníctva v Badíne! Popri bani ožila aj obec Badín, každým rokom stúpal počet obyvateľstva
a v roku 1910 to bolo 1420 obyvateľov. Popri baníkoch si tu našli obživu aj gazdovia vlastniaci povoz a kone. V obci bolo evidovaných 54 vozov a vyše sto koní. Baňa zamestnala každý deň 20 povozov na prevážanie uhlia k vagónom.
O ťažbe uhlia v Badíne takmer pravidelne informovali noviny A BÁNYA – Baňa. Podľa novín Besztercebánya és
vidéke z roku 1901 baňa v Badíne dobre prosperovala. V bani pracovalo 120 stálych robotníkov a denne dopravili 10
vagónov uhlia do zvolenského Unionu. Podobne tomu bolo aj o rok neskoršie, keď týždenne dopravili do Unionu 55
vagónov uhlia. V polovici roku 1903 však ťažba uhlia rapídne klesla, takže denne vyťažili len 5 vagónov uhlia.
Koniec roka 1903 bol slávnostný pre obec Badín, keď 20. decembra v evanjelickej cirkvi uvítali nové zvony. Slávnostnú reč mal Samuel Mikler a služby Božie viedol badínsky kňaz Samuel Hrivnák. V máji 1904 došlo k nešťastiu v bani, keď pri výmene podporných stĺpov veľké množstvo zeminy zavalilo jedného baníka, ktorého sa podarilo vykopať len po troch dňoch! K ďalšej tragédii došlo v bani 7. februára 1906, keď sa preborila jedna
šachta, ktorá pochovala dvoch baníkov. Medzičasom došlo k zmene názvu obce na Erdöbádony. Aj vďaka rozvoju baníctva sa obec stala vyhľadávanou a často navštevovanou zlodejmi. Aj preto tu v novembri 1906 pre bezpečnosť obyvateľov postavili filiálku žandárskej stanice. Vo výročnej správe za rok 1908 sa konštatuje, že sa vyťažilo 117 338 metrických centov uhlia, no v roku 1913 už len 102 tisíc. Hodnota jedného metráku uhlia na mieste ťažby bola 85 halierov. V bani v roku 1913 pracovalo 52 baníkov a každý týždeň bol jeden voľný deň bez ťažby. Dochádza k útlmu ťažby. Nedokáže tomu zabrániť ani banský kapitanát na čele s banským kapitánom, ktorým bol Alexander Selymesi
a jeho štáb tvorili Karol Reitzner, Ladislav Körös a Anton Škripec. V roku 1913 sa do monarchie valí 12 miliónov ton uhlia z Nemecka a viac ako 100 miliónov ton z Anglicka. To však ešte nie je všetko. Viac ako 300 miliónov ton
amerického uhlia sa nevie umiestniť na domácom trhu a zaplavuje trhy v Egypte, v Taliansku a v ostatných balkánskych štátoch. Rokom 1913 teda skončila aj zlatá éra ťažby hnedého uhlia v Badíne. Zásoby sa
postupne vyčerpávali a veľká svetová vojna, ktorej hovoríme „prvá“ premenila aj zvolenskú fabriku Union na vojenský lazaret. Po vojne fabriku Union v rokoch 1921 – 1923 demontovali a odviezli do Čiech na posilnenie českého priemyslu. A tak bola aj ťažba uhlia v Badíne v roku 1929 definitívne ukončená. Ešte počas vojny v rokoch 1942 a 1943 tu robil znovu prieskumy V. Čechovič, ale pre veľké riziko aj s možnosťou straty minerálnej vody na Sliači a v Kováčovej sa už ťažba ani len skúšobne neobnovila.
Michal Kiššimon, Richard R. Senček
Bystrický Permon 3/2013 s. 6
