Dňa 7. apríla 1388 sa konala v Banskej Štiavnici zakladajúca schôdza Zväzu stredoslovenských banských miest, ktorý mal za úlohu hľadať spoločné riešenia problémov banských miest. Zväz tvorili mestá Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec a Ľubietová. V roku 1453 vstúpilo do tohto spoločenstva banských miest mesto Banská Belá, čím sa ustálil počet členov na sedem.
Slobodné kráľovské banské mesto Banská Bystrica
Mesto, ktoré je už od dávnej minulosti spojené s baníctvom, a v ktorom platilo a platí „Za živa v Bystrici po smrti v nebi“. Baníctvo mu prinieslo nielen obrovské bohatstvo, ale aj niekoľko prívlastkov v podobe „Banská“ Bystrica, resp. medené mesto, čo sa odzrkadlilo aj v prísloví „Zlatá Kremnica, strieborná Štiavnica, medená Bystrica.“ Mesto, ktoré bolo ešte na prelome 19. – 20. storočia považované za jedno z najkrajších v Uhorsku, mesto, ktoré za prvej Česko-slovenskej republiky bolo označované ako „Perla Slovenska“ . V Čechách sa o ňom ešte v roku v 1920 vyjadrovali nasledovne:
„Nejkrásnejším slovenským městem podle pořekadla „Za živa v Bystrici po smrti v nebi“, je Baňská Bystřice; je nejen krásně položena v půvabné kotlině, ale také najvýstavnějším městem na Slovensku. K rozkvětu Baňské Bystřice přispělo bohatství dolů a četné výsady a statky, jimiž město obdaroval král Belo IV. Bohatí mešťané opevnili město hradbami a příkopy (hlavně proti Turkům), vystavěli krásné gotické kostoly a zakládali školy, takže Baňská Bystřice byla již v 18. – 19. století důležitým kulturním střediskem. Pod záštitou šlechetného biskupa Štefana Moyzesa působili na bystřických školách uvědomelí Slováci a vychádzely tam slovenské časopisy; tehdy byla Bystřice městem slovenským.“
Za všetkým týmto stáli bohaté náleziská medenej a striebornej rudy. S ťažbou medenej rudy sa v tejto oblasti stretávame už pred približne 3.500 rokmi v dobe bronzovej na lokalite Piesky, ktoré sú dnes súčasťou Španej Doliny. Množstvo kamenných mlatov na drvenie rudy a nálezy kamenných sekeromlatov, bronzových sekeriek, čakanov, mečov dokladajú európsky význam tohto regiónu už v pravekej dobe.
V roku 1255 udelil uhorský kráľ Belo IV. nemeckým hosťom z osady Bystrica privilégiá, ktoré urobili neskôr z tejto osady významné kráľovské slobodné banské mesto. Na čele týchto hostí, ktorí prišli do Bystrice predovšetkým z Durínska a Saska, stáli Sasi, ktorí sa vyznali v baníckej činnosti a pozdvihli tunajšiu banícku činnosť tak, že kráľ Belo IV. udelil v roku 1263 za zásluhy pri budovaní baní na striebro prvému banskobystrickému richtárovi obrovské územie dnešných Seliec, Šalkovej a Balážov. Teda nie meď, ale striebro bolo v tejto dobe hlavným kovom. Popri ňom sa však dolovala aj medená ruda, ktorá sa v 14. storočí spracúvala v hutách a vyvážala sa až do Benátok a odtiaľ napríklad až na trhy do Damašku v dnešnej Sýrii.
V stredoveku a v novoveku sa ťažilo okolo Banskej Bystrice všade, len nie v samotnom meste. Najstaršou hlavnou stredovekou ťažobnou oblasťou boli Staré Hory, čo znamená Staré bane. „Legenda uvádza, že práve tu boli otvorené prvé strieborno-medené bane Horitar a Haliar v roku 1006. Keď tieto bane prekvitali, bola v roku 1251 objavená ruda aj v lokalite Španej Doliny, a že rudu mal objaviť medveď.“ Jedná sa o starobylú povesť, ktorá je dokladom dlhodobej baníckej činnosti v tomto kraji. Bystrica totiž na rozdiel od Kremnice a Banskej Štiavnice nevznikla ako banská osada, ale má staršie počiatky. Bystrica vznikla na hradskej ceste zo Zvolenského hradu na Ľupčiansky hrad a bola prechodovým mestom medzi Zvolenom a Liptovom.
Zachované písomné pramene spomínajú Staré Hory po prvýkrát v roku 1517, Španiu Dolinu v roku 1526 a Piesky sa spomínajú už v roku 1458. Medzi najvýznamnejších ťažiarov v Banskej Bystrici patrili rodiny richtára Ondreja, Karlovci, Rosenbergerovci, Jungovci, Vít Mühlstein, Michal Königsberg, Kollmannovci, Ján Thurzo. Práve Ján Thurzo s Jakubom Fuggerom vytvorili Thurzovsko-fugerrovskú obchodnú spoločnosť s Banskobystrickým mediarskym podnikom, ktorá obmedzila banícke podnikanie jednotlivým banskobystrickým rodinám. V tejto dobe nastal rozvoj baníctva, kedy sa zakladali nové, resp. prestavovali staré huty v Tajove, Starých Horách, Moštenici a v ďalších osadách. Výstavba nových hút súvisela s dostatkom dreva pre ich činnosť v týchto oblastiach. Od roku 1546 baníctvo a banícku ťažbu v Banskej Bystrici zabezpečovala Banská komora, ktorá mala sídlo v unikátnom a starobylom Dolnom (Komorskom) dome na námestí (dom bol asanovaný na začiatku 20. storočia). Na konci 19. storočia došlo k zastaveniu ťažby a baníctvo v Banskej Bystrici a aj na jej okolí už doznievalo. V roku 1954 došlo k čiastočnému oživeniu baníckej prevádzky v Španej Doline prostredníctvom spracúvania rúd zo zvyškov vyťažených banských háld vybudovaním závodu priamo v Španej Doline. Ukončenie činnosti tohto závodu v roku 1990 znamenal aj definitívny koniec baníctva. Napriek tomu zostalo baníctvo v Banskej Bystrici zachované všade okolo nás, dokonca aj v samotnom názve mesta.
