Z pocitu uctiť si predkov vznikla knižná publikácia Kvitnúť zas budú kvety, ktorou deti evanjelického a. v. farára Daniela Kováča a jeho manželky pripomínajú ono najpodstatnejšie – súručenstvo rodiny, krásne ľudské vzťahy, ale aj chvíle, keď rodinu život poomínal.
Publikácia patrí do literatúry faktu a sústreďuje dôležité dokumenty, poznámky, rodokmene, spomienky a verše, aby sa ich všetci členovia rozvetvenej rodiny mohli dotýkať, aby ich všetci mohli „vlastniť“. Takto sa ono duchovné dedičstvo dostáva k vnukom a pravnukom a stáva sa nástrojom identity. „Mať kdesi korene. Byť niečí…“ povedané Milanom Rúfusom. Je dobré vedieť, kam patríme, odkiaľ pochádzame.
Človek v istom bode svojho života, možno práve vtedy, keď sa rodičia odoberú do nenávratna, pátra po tom, čo znamenali pre druhých, odkrýva tajomstvo ich pôsobenia i údelu, nazerá do trinástych komnát súkromných archívov. Nachádza v nich poklady – rukou písané poznámky, stužkou zaviazané listy, fotografie, doklady, listiny. Tieto bývajú zvyčajne odpoveďami na nevyslovené otázky, časťou mozaiky, ktorú správne dokáže poskladať iba rodina a najbližší.
Mnohokrát sa zdá, že knižka zostavená z takýchto jedinečností, primárne určená iba členom rodiny, nie je určená pre širšiu čitateľskú verejnosť. Že je rodinným pamätníkom, rodovým erbom, amuletom. Takýto pocit mali aj Zora Vesterová, Milena Strážovcová, Marta Klepetková, Daniel, Dušan a Vladimír Kováčovci, keď vydali v súkromnom náklade sto očíslovaných exemplárov knihu Kvitnúť zas budú kvety. Život a dielo Daniela Kováča a Bohumily Dobrovolnej (2012). Pravdou však je, že aj táto publikácia je dokumentom doby, prináša etnografickú sondu do života rodiny evanjelického farára a jeho manželky, odkrýva ich žitie v priestore a čase, odhaľuje život v konkrétnych spoločensko-politických pomeroch i historických súvislostiach. Čerpá z písomne zachovaných záznamov, zo spomienok a výpovedí detí, ktoré s emocionálnym rozmerom konfrontujú svojich rodičov s domácim dianím i situáciou v spoločnosti.
Leitmotívom knihy je ono luteránske: „Proti svedomiu neradno konať“. S hĺbkou viery bola tejto myšlienke oddaná aj zbožná a charakterovo vyhranená učiteľka Bohumila Dobrovolná, ktorú si evanjelický farár Daniel Kováč zobral za manželku. Milujúca a láskavá matka šiestich detí, rozvážna a oddaná svojmu mužovi, vždy mu stála po boku a znášala s ním všetky úskalia, ktoré mu život nadelil. Daniel Kováč totiž zastával pozíciu prednostu evanjelickej vojenskej duchovnej správy na Ministerstve národnej obrany v Bratislave. Vedomý si, že je štátnym zamestnancom, vždy konal v súlade so svojím svedomím a vždy pomáhal tomu, kto pomoc potreboval, oponentov vtedajšieho nacistického režimu nevynímajúc. Zato sa ocitol vo väzení. Po návrate ho preložili do Banskej Bystrice, v ktorej vrcholili prípravy na povstanie. Keď odišiel do hôr, bol naňho vyhlásený zatykač a vypísaná odmena za jeho chytenie. Radosť z oslobodenia i z toho, že vojnu všetci prežili, netrvala dlho. Za účasť v SNP vtedajší politici Daniela Kováča „odmenili“ opäť väzbou. Po rôznych intervenciách sa podarilo vynesený verdikt zmeniť a rodina sa opäť stretla.
Ľudsky prívetivá knižka, pri čítaní spomienok a príhod ktorej je človeku detsky huncútsky (s pestvami malých), ustráchane mrazivo (pri domových prehliadkach gestapom, keď ukrývali prenasledovaných, medzi nimi aj vlastného otca), dobrotivo vľúdne (z korešpondencie s rodinou a priateľmi) a nadovšetko obdivne. Možno totiž iba žasnúť nad všadeprítomnou a vždy prítomnou láskou, ktorou živili manželia Kováčovci svoje deti a pozornosťou a žičlivosťou obdarúvali svojich priateľov a známych. Keďže obaja mali dar básnenia, zostali tieto žičenia uchované vo veršoch a možno v nich obdivovať vedomostný rozmer, básnickú iskru a dar dávania. Zvlášť zaujmú básne Daniela Kováča, ktoré pripravil ku konkrétnej príležitosti (a ako farár ich mal nemálo) a k rôznym situáciám, dokonca vo veršoch vybavoval aj svoju korešpondenciu. Prejavoval sa v nich ako poeta natus a ponúkal široký obsah, pričom nielen veľa pojal, ale aj mnoho zovrel.
Banská Bystrica bola pre Kováčovcov pôsobiskom, mestom väzenia, príbytkom, hniezdom, hradom prepevným. Zamilovali si toto mesto a narodili sa im v ňom deti – hrdí Banskobystričania. Dnes týmto deťom už spomienkami obeleli vlasy, ale v knihe ožíva Banská Bystrica ako mesto ich čarovného detstva a mladosti a sprítomňuje tak čitateľom výnimočnosti jednotlivých historických udalostí, priestorov a situácií. Priestor Banskej Bystrice za evanjelickým kostolom je aj miestom posledného odpočinku manželov Kováčovcov. To podstatné, čo evanjelický farár Daniel Kováč a jeho manželka, učiteľka Bohumila Kováčová, vykonali, žije v ich deťoch, vnukoch, pravnukoch, ktorí môžu svoje priezvisko vyslovovať s náležitou hrdosťou.
Ak manželia Kováčovci viedli svoje deti k nasledovaniu Hospodina, knižka, ktorú tieto deti vydali na pamiatku svojich rodičov, je návodom evanjelického postoja voči sebe samému, voči rodine, voči blížnym, voči spoločnosti, voči národu, voči svetu.
Kvitnúť zas budú kvety – publikácia, zahŕňajúca malé dejiny jednej rodiny, čo dala spoločnosti jedinečné deti, ktoré svojou múdrosťou, húževnatosťou a nasledovaniahodným progresom ovplyvňujú dianie vo sférach, poľudšťujúcich a odobrujúcich svet „veľkých dejín“.
Slavomíra Očenášová-Štrbová
Záujemcovia si môžu knihu požičať v ŠVK v Banskej Bystrici a v LHM ŠVK. Prístupná je i na internete: sk.wikipedia.org/wiki/Daniel_Kováč.
Text pod foto:
Dom Kováčovcov na Komenského ulici v Banskej Bystrici, na ktorom je umiestená pamätná tabuľa
