Po roku 1916 k nám dochádzali ruskí vojnoví zajatci z východného frontu. Úrady boli touto novou skutočnosťou zaskočené, lebo nič podobné dosiaľ nepoznali a ani spoločnosť, ani štátna moc neboli na takúto alternatívu pripravené. Ministerstvá horúčkovito pripravovali zákony, inštrukcie, príkazy, zákazy, nariadenia. Bola podpísaná akási dohoda v Haagu, ktorá udávala aké také usmernenie v súvislosti s prácou a zaopatrením s vojnovými zajatcami.
Bola to zložitá záležitosť, už aj preto, že množstvo ruských vojnových zajatcov prinieslo so sebou aj množstvo chorôb, často chytľavých, ktoré si vyžadovali karanténu.
Do toho všetkého prišla kuriózna situácia, že medzi časom Rusko a Ukrajina vystúpili z vojny a ich vojaci ktorí k nám boli deportovaní ako vojnový zajatci nepriateľského štátu zrazu stratili tento štatút. Vojnovými zajatcami síce zostali aj naďalej, no keďže už neboli zo štátu ktorý proti nám bojuje, mali zvláštny štatút s miernejším zaobchádzaním.
Ministerstvo obrany v roku 1918 vydalo smernicu, ktorá v tridsiatich bodoch informovala o tom, na čo majú vojnoví zajatci nárok, za akých podmienok, zdôraznila ich práva a povinnosti ako aj dala inštrukcie zamestnávateľom. Treba zdôrazniť však tú skutočnosť, že zajatcov podniky len veľmi neradi zamestnávali, lebo mali s tým mnoho problémov. Najväčším problémom bolo zabezpečenie kvalitnej stravy, ktorej nemali dostatok ani pre svojich kmeňových zamestnancov. Bo
l absolútny nedostatok základných potravín ako zemiaky, fazuľa, hrach, šošovica, proso, soľ a iné. K tomu bol absolútny nedostatok petroleja. Všetko bolo na prídel. Obrovské problémy boli s ubytovaním, o nejakej hygiene sa nedalo hovoriť.
Ministerská smernica prikazovala vyplácať mzdy zajatcom v poľnohospodárstve minimálne 1 korunu na deň a v ostatných odvetviach minimálne 2 koruny na deň. Zajatci mali nárok na takú pracovnú dobu, odpočinok, deň voľna ako aj kmeňový zamestnanci. Mnohí z nich nemali záujem vrátiť sa domov. Na všetko bolo treba pamätať a pritom k hromadnej výmene ruských zajatcov za austrijcov , ako zajatcom Rakúsko – Uhorska hovorili, došlo postupne až v rokoch 1921 – 1923.
Nepoznáme presný počet ruských zajatcov v okolí Banskej Bystrice.
V našom najbližšom okolí podľa hlásenia radvanského obvodného notára v roku 1920 bol v samotnej Radvani v poľnohospodárstve zamestnaný len jediný zajatec na majetku Antona Radvanskýho
a ten bol prevelený ešte pred prevratom z Ostrihomského zajateckého tábora. Bol ním Ambrus Kulbinsky / na obrázku/, ktorý pochádzal z dediny Kučuk – Lambat, z okresu Odesa, gubernia Tauričeska, újezd Jaltinski, s bližším určením Alušta v Rusku.
Najviac ruských zajatcov bolo umiestnených v Harmaneckých papierňach, kde mali nahradiť narukované pracovné sily na front. Bolo ich tu celkom 165 a 5 strážnikov a 2 administratívne sily.
V mestských lesoch v Ulmanke a v Harmanci na zdravotný stav zajatcov pracujúcich ako rubači v roku 1917 dohliadal Dr. Vojtech Ormoš. Za každú prehliadku zinkasoval 56 korún a 40 halierov. Podľa hlásenia z Harmanca zo dňa 17. septembra 1918 pracuje v lesoch 20 ruských vojnových zajatcov. Ich stav sa má však znížiť o 10 a vypadá to tak, že čoskoro nebude mať v lesoch kto robiť!
Ešte v auguste podala správu žandárska stanica zo Starých Hôr, že z doliny Rakytovo v Dolnom Harmanci, kde pracovali ruskí zajatci, sa v nedeľu vybrali okúpať sa do Štubnianskych Teplíc. Ubytovňu zostali strážiť Mitrofon Kovalenko a Terentij Kovalenko. Títo však svojich kolegov v ich neprítomnosti vykradli a odniesli peniaze, potraviny a šatstvo v hodnote 700 korún. Nikdy sa ich nepodarilo chytiť!
Zajatecká anabáza skončila až výmenou zajatcov.
