Mŕtvi medzi nami, mŕtvi v našom meste

Hrob A. Májovského

Každý deň prechádzame zaujatí do vlastných myšlienok okolo miest a budov bez povšimnutia, bez toho, aby sme zodvihli unavené oči a pozreli sa na majestátnych svedkov našej histórie. Nie, nezabúdame. Len všednosť a rutina kolobehu života nám už nedovolí spomaliť a zamyslieť sa. Sme tu, dnes a teraz. Nevidíme a nechceme vidieť do minulosti na tých miestach, okolo ktorých prechádzame. Nevidíme a nepoznáme osudy ľudí, ktorí tak ako my dnes sa tešili alebo smútili v obyčajný deň niekedy dávno, dávno…

Kde sú dnes? Nevieme. Len niektorí z nás neisto váhajú, keď prechádzajú Dolnou či Skuteckého ulicou alebo okolo kostolov na námestí, či náhodou nerušia ich večný spánok. A pravda je taká, že možno i rušia… Biele kosti našich predkov ležia neraz len kúsok pod asfaltom či dlažobnými kockami, alebo len tak nenápadne v zemi za domom, za múrom a my spokojne a bez mihnutia oka šliapeme im na hlavy. Zrejme aj im je to tak, ako nám – jedno. Veď aj ich mená pozná už len všemohúci Boh.

Prečo takto smutne, nostalgicky? Možno je to žlto-hnedou jeseňou, ktorá prináša žlto-hnedé dni a možno je to smútkom za históriou, ktorá je už asi navždy stratená. A možno je to iba obyčajný sebecký strach z budúcich dní, aby aj naše snaženie neostalo iba ako prach rozfúkaný do vetra. Lenže ja dnes nechcem písať o zabudnutých ľuďoch nášho mesta, ale o tých, na ktorých len zabúdame. Je ich viac, než si myslíme… omnoho v

Hrob F. Édera a Š. Pongráca

iac. A preto ten smútok, tá nostalgia.

Koľkokrát ste už prešli Kapitulskou ulicou a vôbec ste netušili, ako blízko ste k osobnostiam, o ktorých ste sa učili (alebo skôr mali učiť) v školách. Nenápadné plechové dvere na boku katedrálneho kostola sv. Františka Xaverského v tejto ulici ukrývajú tajomstvo – vchod do podzemia, kde už celé storočia ticho odpočívajú skoro zabudnutí ľudia. Nachádza sa tu katedrálna krypta, pôvodne jezuitská, kostola sv. Františka Xaverského.

Krypta bola postavená a vysvätená spolu s kostolom 24. septembra 1715 biskupom Lukášom Natale zo Stoličného Belehradu, auxiliárom ostrihomského arcibiskupa. Kostol v tom čase slúžil jezuitskému kolégiu až do rozpustenia rádu v roku 1773. Od roku 1776 začal kostol slúžiť novozriadenému biskupstvu ako jeho katedrálny chrám. Pochovávať sa tu začalo pravdepodobne ihneď, ale podľa dochovaných náhrobných nápisov najstarší hrob pochádza z roku 1740. Nevieme ani s istotou povedať, koľko je tu pochovaných duchovných – lebo pod kostolom sú pochovaní iba duchovní (pokiaľ vieme), pretože novšie hroby prekrývajú tie staršie. Hrobov je tu však viac než 40.

Ide o jednoduché hroby. Pochovaní sú tu chudobní mnísi a ich predstavení. Však čo na tom – na druhý svet si nič hmotného aj tak neodnesieme. Možno preto väčšinu hrobov označuje len jednoduchý nápis so základnými údajmi zaznamenaný uhlíkom na bielej vápennej omietke. Časť omietok je opadaná, ale časť je len vyblednutá, takže možno niekedy v budúcnosti bude možné objaviť ešte nejaké to zabudnuté meno. Niekoľko hrobov je, alebo bolo, označených kovovými štítkam

Hrob J. Budatínskeho

i, novšie tri už majú kamennú náhrobnú tabuľu. Hroby sú umiestnené na sebe tak, že vypĺňajú celý priestor medzi piliermi katedrály a sú zamurované. Dnes však vyvstáva iná otázka: kto je za tými múrmi skutočne pochovaný? Nie je možné venovať sa všetkým, tak som vybral aspoň päť zaujímavých osobností nielen banskobystrickej histórie. Začnem osobnosťou, o ktorej môžu byť najväčšie pochybnosti.

Dp. Štefan Pongrác

Narodil sa 26. decembra 1713 v Ondrašovej. Bol šľachticom. Počas štúdií v Košiciach v roku 1735 vstúpil do jezuitskej rehole. Po skončení škôl vyučoval filozofiu na jezuitských kolégiách v Luži, Györi a na univerzite v Trnave. Vyučoval aj cirkevné právo. Nakoniec pôsobil v Banskej Bystrici ako magister novicov a inštruktor tretej probácie. Okrem toho, že bol uznávaným vysokoškolským pedagógom, sa do histórie zapísal aj ako autor pohrebných a promočných rečí. Pochybnosti nastávajú pri jeho dátume úmrtia, keďže sa v literatúre bežne uvádza dátum 17. november 1767, na hrobe je však dátum 19. december 1767, ale ďalšie údaje, hlavne jeho funkcia inštruktora tretej probácie, súhlasia.

Dp. František Xaverský Éder

Len niekoľko centimetrov od dp. Štefana Pongráca večným spánkom odpočíva misionár a cestovateľ dp. František Xaverský Éder. O Éderovi sme už na stránkach Bystrického Permonu písali a ešte určite písať budeme, preto uvediem len niekoľko základných faktov. Narodil sa v Banskej Štiavnici 1. septembra 1727. Do jezuitského rádu vstúpil v Trnave v októbri rok

Hrob T. Červeňa

u 1742. V roku 1749 odišiel na vlastnú žiadosť spolu s dvomi spolubratmi na misiu do Limy. Tu ukončil štúdiá a zároveň bol vysvätený za kňaza. Po vysviacke odišiel do Redukcie sv. Martina, ktorá sa nachádzala v provincii Moxitánia. Pôsobil tu 15 rokov a staral sa asi o dvetisíc indiánov. Po zákaze činnosti rehole sa vrátil domov, presnejšie do Banskej Bystrice, kde sa venoval prednáškam o svojom pôsobení v Latinskej Amerike. Na žiadosť širokej verejnosti napísal o provincii Moxitánia a o indiánoch pojednanie s názvom: Brevis descriptio missionum Societatis Jesu provinciae Peruanae vulgo Los Moxos, auctore quodam ejusdem Societatis Sacerdote per XV. annos missionario (Krátky opis misií Spoločnosti Ježišovej v peruánskej provincii ľudovo nazývanej Los Moxos, napísaný akýmsi kňazom tejto Spoločnosti, misionárom po dobu 15 rokov). V tlačenej podobe však vyšlo až po početných úpravách Pavla Maka až v roku 1791 s názvom: Descriptio provinciae Moxitarum in Regno Peruano, quam e scriptis posthumis Franc. Xav. Eder e Soc.  Jesu annis XV. sacri apud eosdem curionis digessit, expolivit, & adnotatiunculis illustravit Abb. & Consil. Reg. Mako. (Opis provincie Moxitov v Peruánskom kráľovstve, ktorý podľa posmrtného spisu Františka Xaverského Edera zo Spoločnosti Ježišovej (napísaného) po pätnástich rokoch posvätnej služby strávených u nich usporiadal, zušľachtil a nepočetnými poznámkami objasnil opát a kráľovský radca Mako). Dielo patrí medzi najvýznamnejšie práce o živote indiánov a prírode Bolívie a Oxfordská univerzita ho má zaradené v edícii klasických diel o Bolívijskej botanike.  Dp. František Xaverský Éder zomrel 17. apríla 1772, niektoré zdroje nesprávne uvádzajú aj rok 1773.

Dp. Tomáš Červeň (Cherven)

V obci Chyžné sa 14. januára 1793 narodil dp. Tomáš Červeň. Vyštudoval filozofiu v Rábe a teológiu v Pešti a Pázmáneu. Vysvätený bol v roku 1816. Pôsobil v rôznych funkciách, aby nakoniec svoj život spojil s Banskou Bystricou ako biskupský tajomník a notár. V roku 1933 sa stal kanonikom a riaditeľom biskupskej kancelárie, v roku 1847 bol vymenovaný za titulárneho opáta a generálneho vikára a v roku 1865 sa stal veľkoprepoštom banskobystrickej kapituly. Do histórie sa však zapísal ako spoluzakladateľ Spolku sv. Vojtecha a gymnázia v Kláštore pod Znievom. Vo svojom závete odkázal Matici slovenskej 60.000 zlatých, ktoré však Matica nikdy nedostala. Zomrel 27. apríla 1876.

Dp. Juraj Budatínsky

Aspoň v stručnosti spomeniem ďalšiu osobnosť veľprepošta banskobystrickej diecézy dp. Juraja Budatínskeho.  Narodil sa 12. apríla 1780 v Žiline. V obľube ho majú hlavne jeho krajania Žilinčania, ktorým po obrovskom a ničivom požiari 21. júna 1848, keď požiar zničil skoro celé mesto a poškodil aj kostol – zhorela strecha, veže a celé vnútorné vybavenie a po zemetrasení  z 15. januára 1858, ktoré dokončilo dielo skazy, dal zrekonštruovať spolu s ďalšími mecénmi kostol. Dp. Juraj Budatínsky zomrel 22. marca 1864.

Dp. Anton Májovský

Jedným z posledných pochovaných v katedrálnej krypte je rodák z Brezna dp. Anton Májovský. Narodil sa 9. februára 1819 a do tohto krátkeho výberu som ho nezaradil ani pre to, že je posledným pochovaným, ani pre jeho funkcie či ďalšie skutky, ale preto, že sa o ňom zmieňuje Kazimír Zechenter-Laskomerský. Nechajme teda cez písmo prehovoriť majstra o tom, čo viedlo Májovského odísť z Brezna do Banskej Bystrice: Ako mi povedal, pohla ho k tomu kroku okolnosť, že v Bystrici mal príjemnejší spôsob obcovania ako v Brezne — kasíno, úradníctvo, meštianstvo. Ale bola toho istotne druhá príčina: k tomu kroku ho vyzval hlavný župan Anton Radvánszky; oni vo svojom zmýšľaní v mnohom sympatizovali. A potom, čo mohlo byť hlavnou pohnútkou, v Bystrici mal lepšiu cestu a tým lepší výhľad na postupovanie, o čo sa Majovský nemálo snažil. (Citované z: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1367/Zechenter-Laskomersky_Patdesiat-rokov-slovenskeho-zivota-II). O tom, že sa mu v kariére darilo, svedčí aj to, že sa postupne stal kanonikom, rytierom rádu Františka Jozefa, až nakoniec v roku 1879 prelátom. Za svoj život venoval na dobročinné účely okolo 70.000 zlatých. Dp. Anton Májovský zomrel 16. júna 1897.

Je smutné, keď pomaly zabúdame na osobnosti, ktoré formovali naše mesto a náš národ. Niekoľko z nich leží len málo krokov od námestia, no bez povšimnutia. I keď ich telá dávno spráchniveli, ich skutky sú stále tu. V katedrálnej krypte je hrobov viac a ja pevne verím, že budúcnosť odhalí ďalšie mená osobností, ktoré v minulosti prispeli k tomu, že z Banskej Bystrice sa stala perla.

Za pomoc pri tvorbe článku poďakovanie patrí dp. Mons. Jánovi Krajčíkovi.