Igor Thurzo, inžinier-architekt, milovník ľudovej architektúry

Igor Thurzo, jeden z potomkov radvanských prachárov, sa narodil 15.8.1933 v Bratislave v rodine JUDr. Fedora Thurzu a Kornélie, rodenej Thurzovej, dcéry slovenského námorného kapitána  Júliusa Thurzu. Rodina,  do  ktorej postupne pribudli dve sestry, Fedora a Ivica, žila postupne v Martine, v Banskej Bystrici -Radvani, kde vlastnila aj rodinný dom.

Jeho otec, ale aj starý otec Ivan Thurzo, sa aktívne zúčastnili Slovenského národného povstania. Po jeho potlačení sa celá rodina ukryla pred nemeckou armádou na Kališti a v bunkroch v Nízkych Tatrách.

Igor Thurzo ukončil svoje stredoškolské štúdiá maturitou na Štátnom gymnáziu Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici v roku 1952. Na štúdiách pokračoval  na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave, kde sa špecializoval na urbanizmus a územné plánovanie. Po skončení školy v roku 1958, pracoval v Banskej Bystrici  na Krajskom ústave pre projektovanie poľnohospodárskych a lesníckych stavieb. Neskôr, po odchode do Bratislavy (1960), pracoval v niekoľkých projektových útvaroch: na Útvare hlavného architekta mesta Bratislavy,  v Ústave stavebníctva a architektúry SAV, v Urbione a Československom stredisku  pre životné prostredie. Thurzo projektoval administratívne budovy vo Zvolene, v Martine, Šamoríne a v Piešťanoch, pri vodnej nádrži Boleráz. Medzi jeho najvýznamnejšie práce patrí Územný plán  veľkého územného celku Malá Fatra a Urbanistická štúdia osady Vlkolínec. Spolupracoval aj na projekte urbanizácie Slovenska, pri posudzovaní možnosti umiestenia jadrových elektrární  na východnom a severnom Slovensku, ako i pri ďalších projektoch.

Už od svojej mladosti  Thurzo obdivoval a študoval ľudovú architektúru a celý svoj život zasvätil jej ochrane. Bol funkcionárom Slovenského zväzu ochrany prírody a krajiny a bol aj členom skupiny aktivistov, ktorí usilovali o ochranu pamiatok a prírody v Bratislave.  Súkromne sa venoval štúdiu a dokumentácii ľudovej architektúry tak na území Slovenska, Čiech a Moravy, ako aj v Maďarsku, Chorvátsku, Bulharsku, Holandsku i v Rusku.

Svoje výskumy Thurzo publikoval v rôznych odborných časopisoch  (Kultúrny život, Krásy Slovenska,  Mladá tvorba, Technické noviny, Svet vedy, Projekt, Československý architekt, Dom a byt, Príroda a spoločnosť, Smena  a mnohých ďalších).  V roku 1994 vydal aj knižnú publikáciu  „Ľudová architektúra na Slovensku“. Bol vášnivým fotografom , dokumentaristom.  V rokoch 1990 – 1992 bol členom výboru Matice slovenskej.  V roku 1994 odišiel na dôchodok.

V závere života Thurzo ešte aktívne spolupracoval na dejinách obcí z okolia Banskej Bystrice  – ako  Radvaň, Sásová, Rudlová, Jakub, Kostiviarska, Špania Dolina a Tajov -,  ktoré historicky tvorili územie slobodného mesta . Publikácie vydávalo Centrum pre rozvoj cestovného ruchu (CEPROCER).

Život Igora Thurza sa skončil  17. februára 2014 v Bratislave, keď po dlhej a ťažkej chorobe odišiel na večný odpočinok. V rodine zostali manželka Lýdia, rodená Popelišová ( dátum sobáša 15.4.1961), a deti  – syn Vladimír a dcéra Ľubica.