BANSKÁ BYSTRICA PO VSTUPE RUSOV DO UHORSKA ROKU 1849 – 1. časť

Poľný maršál Ivan
Fjodorovič Paskevič

V polovici mája 1849 sa v Uhorsku objavili správy o príchode ruských oddielov do Krakova¹. Pre prípad vstupu ruských vojakov do Uhorska sa okamžite hľadala najvhodnejšia forma odporu. Najvhodnejším spôsobom sa javilo ľudové povstanie, prebiehajúce na celom území Uhorska, s charakterom krížovej výpravy. Za hlavných vodcov povstania boli určení vládni komisári, ale zodpovednosť mali niesť aj mestské zastupiteľstvá a kňazi. Spomenutá forma odboja bola oficiálne vyhlásená 18. mája 1849. Podľa prípisu uhorskej vlády, kňazi si mali na omše pripravovať vhodne upravené kázne a modlitby. Takáto úprava bohoslužieb sa týkala nedieľ počas troch týždňov a v prvých dvoch týždňoch aj štvrtkov. V spomenuté dni sa mali zvony rozozvučať dva razy počas dňa. Na 6. júna bol stanovený všeobecný pôst². Hlavným vodcom ľudovej vojny sa v Zvolenskej stolici stal vládny komisár Ľudovít Benický. Príchod ruských vojakov, a tým aj začiatok odporu voči nim, mali ohlásiť buď horiace vatry umiestnené na dobre viditeľných kopcoch alebo vyvesené zástavy červenej farby (niekde aj s bielym krížom uprostred). Od 2. júna 1849 viala obrovská červená zástava aj na Urpíne³. Nasledujúceho dňa sa do mesta schádzali zmobilizovaní ľudia. Všetka činnosť sa podriaďovala vyhlásenému nariadeniu o obrane. Dôležitou strategickou komunikáciou s ohľadom na
Banskú Bystricu sa stala cesta cez Šturec. Na nej sa začali budovať cestné zátarasy – val aj priekopa. Pracovalo sa na nich aj v noci. Dostatočné osvetlenie vytvárali vysoko horiace vatry. Do tábora vybudovaného na Šturci neustále prichádzali „ľudoví povstalci“. 7. júna to boli oblastní strelci, 12. júna 40 banskobystrických strelcov. O ďalšie dva dni neskôr 80 miestnych chlapov („občanov“) a okolo 400 detvianskych sedliakov, ktorých pripojili k tam umiestneným útvarom⁴. Ruskí vojaci sa 20. júna priblížili k hraniciam Zvolenskej stolice. Toho
istého dňa podvečer sa v Banskej Bystrici konalo ľudové zhromaždenie. Po jeho ukončení v noci odišli ďalší strelci na Šturec. A nasledujúce ráno údery zvonov zvolávali mestských príslušníkov domobrany. V chaotickom prostredí richtár Ondrej Drexler odišiel aj s mestskou pokladnicou smerom na Lučenec. Aj iní mešťania v rýchlosti zakopávali cennosti a taktiež vykonávali prípravy na odchod z Banskej Bystrice. V noci 23. júna zaplápolali na hrebeni Skalky svetlá poplašných ohňov. Pre obyvateľov mesta to predstavovalo jasne
znejúcu výzvu: „Poplach!“. Ľudovít Benický 25. júna prípisom prikazoval členom mestskej rady, aby v prípade nebezpečenstva opustili mesto a so sebou zobrali aj mestskú pečať. Zároveň predstavil gerilový spôsob obrany:
„Kto má pušku nech si ju nabije a umiestni sa s ňou na Šturecké sedlo. Môže tak vykonať kdekoľvek od Jakuba smerom nahor. Nájde si bezpečný úkryt a z neho musí strieľať na blížiacu sa divú barbarskú hordu“⁵. Benický
pristúpil aj k používaniu vojenského úskoku, aby zastrašil približujúceho sa protivníka. Napríklad večierku bubnovali súčasne viacerí bubeníci, alebo stráže rozostavil tak, aby vzbudzovali dojem prítomnosti početného vojska. V dokumente „Úradná zpráwa o Nanosoch aneb Baricadoch“, Benický prikázal „pretworenja našho chotara aneb Zwolenskej stolici od Luptovskej: abi Rus do našej krajni pre Baricadi vstupit nemohel.“⁶ Ľudovít Benický vedel aj o tom, že cesta z Brezna do Banskej Bystrice je nechránená. Z toho dôvodu nechal postaviť „Baricadi“ aj na horskom priechode Čertovica. Prístupy k mestu boli zarúbané aj v kordickej línii s ukončením pri Skalke. A Harmanecký priesmyk tiež nechal zmeniť v obranný bod. Takto umelo vytvorené prekážky mali zadržať postup ruských oddielov na dva, tri, prípadne aj viac dní. Ale po inšpekčnej prehliadke technického stavu barikád, Benický označil ich účelnosť za nedostatočnú: „80 – 100 chlapou so sekerami s pílami to aj za pol dňa muože odpratat.“⁷ Ľudovít Benický 25. júna chodil na koni po Banskej Bystrici a pred domami podozrivých osôb prečítal v nemeckom jazyku napísaný „Verordnung“⁸. V Banskej Bystrici sa už
v tomto období objavilo vážne onemocnenie – cholera. V poslednej dekáde mesiaca v meste pochovávali aj 8 až 9 ľudí denne. Cár Mikuláš I. uviedol ruskú armádu do stavu pohotovosti v druhej polovici roka 1848. Dôvodom boli revolučné pohyby v Európe. V apríli 1849 sa začali zoskupovať určené ruské útvary hlavne v Poľskom kráľovstve – Kongresovke. Za hlavného veliteľa intervenčného zboru bol vymenovaný poľný maršal, knieža varšavské Ivan Fjodorovič Paskevič⁹ . Menší prúd jeho armády, pod velením generálporučíka Pavla Kristiána Grabbeho, vstúpil v Oravskej stolici na územie severného Uhorska. Funkciu predvoja a priezvednú činnosť v ruskej armáde vykonávali kozácke oddiely. 7. júna 1849 Rusi obsadili Dolný Kubín a Kozáci sa objavili ešte toho dňa aj v Ružomberku. Generálporučík Pavol K. Grabbe svoje zoskupenie neskôr v Ružomberku rozdelil na dve časti. Jedna smerovala cez Šturec na Banskú Bystricu a druhá postupovala cez Považie do Turca a na Kremnicu¹⁰ . Ruské jednotky postupovali pomaly, kvôli zvyšujúcej sa vzdialenosti od
zásobovacích základní, ale aj opatrne, pretože gerilové skupiny napádali ruské zásobovacie Kolóny¹¹. Medzitým, od 1. júla, pripravovali banskobystrickí mešťania ubytovanie pre honvédov ustupujúcich na juh. Objavili sa aj ruskí dezertéri, pravdepodobne poľského pôvodu, ktorí chceli posilniť poľských dobrovoľníkov bojujúcich s honvédmi. Opäť zarezonoval motív ľudovej vojny a križiackej výpravy. Obyvatelia oblasti bolo vyzvaní, aby v prípade prehratej bitky, podpálili obydlia a s hnuteľným majetkom a dobytkom sa presunuli do lesov a úkrytov. Nakoniec sa nič z toho neuskutočnilo. Ruské jednotky 6. júla obsadili Kremnicu. V ten deň sa do Banskej Bystrice, z tábora na Šturci, stiahli aj poslední obrancovia, Benického ozbrojenci boršodskí a novohradskí Gerilisti¹². A do večera opustili aj Banskú Bystricu. Za sebou zanechali strhnuté všetky mosty
cez Hron. Ustupovali smerom na Zvolen po chodníkoch na kopci Urpín a cez Iliaš. Hlavnú cestu nevyužili.
Ruskí vojaci vstúpili do Banskej Bystrice 9. júla 1849. Najskôr sa objavilo 12 kozáckych jazdcov v dnešnej Lazovnej ulici. Pricválali k župnému domu (dnes budova ŠVK), ale tam sa obrátili a rýchlo zmizli¹³. Starosta Karol Szigethy dostal list od ruského generála Betancoura, aby sa on aj mestská rada k nemu dostavili. Obidve strany sa stretli v Medenom hámri. Generála najskôr zaujímalo, či sa v meste nachádzajú honvédi a spýtal sa aj na význam veľkej červenej zástavy na Urpíne. Všetko sa vysvetlilo a ruský oddiel v pokoji vstúpil z priestoru
hámra do mesta¹⁴. Lazovnou ulicou (Károly Péter utca) prešiel na hlavné námestie a odtiaľ bez zastavenia zahol do Hornej Striebornej ulice (Heincmann András utca) smerom na Tajovskú cestu¹⁵. Pri sklade liadku oddiel vystúpil na vŕšok Štiavničiek a tam sa rozložil. Dôstojníci si postavili stany a mužstvo malé, improvizované, z olistených vetiev a na založených ohňoch varilo. (Pokračovanie nabudúce.)

Robert Hoza

Bystrický Permon 1/2016 

POZNÁMKY
1. Na Viedenskom kongrese 3. mája 1815 formálne ustanovili samostatné
konštitučné Poľské kráľovstvo – Kongresovku, ktoré by bolo s Ruskom vo „večnej“
personálnej únii. Krakov s okolím proklamovali za samostatnú Krakovskú republiku, pod spoločnou kontrolou Pruska, Rakúska aRuska. Cár Alexander I. vyhlásil až 20. júna 1815, vznik Poľského kráľovstva (Kongresovky) v únii s Ruskom. Zároveň sa ustanovil za poľského kráľa. Po jeho smrti bol, v máji 1829, za poľského kráľa
korunovaný cár Mikuláš I. V novembri 1846 došlo k anexii Krakovskej republiky Rakúskom a ako Krakovské veľkovojvodstvo bolo jeho územie včlenené do monarchie.

2. Rapant, D.: Slovenské povstanie roku 1848-49. IV. 2. Bratislava 1961, D. č.
1118, s. 92.

3. Jurkovič, E.: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Banská Bystrica
2005, s. 492. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.82.
S krížovou výpravou sa stotožnilo aj Brezno: …w meste sa wistavi zástava
čerwená s bjelim na prostredku križem: na znak: že mesto a Lud chce a hotowi
jest naproti Neprijatela sa braňiť a abi obranu tuto neprijatel o predku wedel.“
Hoza, R.: Banská Bystrica v rokoch 1848 – 1849. (Diplomová práca). Banská
Bystrica 1998, s. 84.

4. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.84.
Jurkovič, E.: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Banská Bystrica
2005, s. 492.

5. Jurkovič, E.: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Banská Bystrica
2005, s. 493.

6. Hoza, R.: Banská Bystrica v rokoch 1848 – 1849. (Diplomová práca).
Banská Bystrica 1998, s. 84. (ŠOKA BB, fond Brezno, II 714 – 334)

7. (Tamže).

8.Podplukovník Ľudovít Benický v „Nariadení“ pripomenul nezvyčajnosť situácie,
ktorá si vyžaduje neobyčajné opatrenia. Za fanatikov označil osoby, naklonené
nepriateľskej tyranii (reprezentovanej viedenskou dvornou kamarilou) a aj tých, čo
vyjadrujú sympatie k Rusom. Vyhlásil, že ich pozná a neuniknú trestu. In: Rapant,
D.: Slovenské povstanie 1848 – 1849. IV. 2. Bratislava 1961, D. č. 1162, s. 216.
Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.78.
9. Poľný maršál Ivan F. Paskevič úspešne obliehal Varšavu v septembri 1831.

10.Matunák, M.: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice.
Kremnica 1928, s. 444.

11. Jeden klasický husársky kúsok im vyviedol Ľudovít Benický. 10. júna
docválal s 8 husármi zo Šturca do Ružomberka a Rusom vzali pred nosom
množstvo chleba a ovsa.

12. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.88.

13. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s.89. Rovnako prekvapujúca reakcia kozáckej hliadky sa udiala aj v Ružomberku alebo v obci Mošovce.

14.Tvoril ho kozácky pluk, dve stotiny pešiakov, 6 kanónov a10 dvojkolesových
vozíkov. Jurkovič, E.: Dejiny kráľovského mesta Banská Bystrica. Banská Bystrica
2005, s. 493. Jurkovich, E.: Besztercebánya az 1848 – 49. évi. 1898, s 91.

15. V zátvorkách sú napísané názvy ulíc tak, ako sú uvedené v knihe
„Besztercebánya az 1848 – 49. évi“ zroku 1898 na strane 91.