Obradná reťaz cechmajstra prachárskeho cechu.

Jedným z troch významnejších a aj väčších stredoslovenských miest banskej oblasti, do ktorých sa sústredila remeselná výroba bola okrem Kremnice a Banskej Štiavnice aj Banská Bystrica. Remeslá však prekvitali i v menších banských mestách/ Nová Baňa, Banská Belá, Pukanec, Ľubietová/ a  dvoch zemepanských mestečkách v Slovenskej Ľupči a v Radvani.

Okrem základných remesiel, ktorých výrobky slúžili predovšetkým obyvateľom domácim a z blízkeho okolia existovali aj remeslá, ktorých výrobky boli určené pre vzdialenejšie trhy. Medzi takéto remeslá patrilo aj prachárstvo/výroba pušného prachu/. Spoločný cech prachárov Banskej Bystrice a Radvane vznikol v roku 1633. Cechové artikuly/pravidlá, reguly, štatúty/ napísané v latinskom jazyku ako úradnom jazyku a v biblickej češtine boli potvrdené vrchnosťou mesta Banská Bystrica a zástupcom zemepanskej rodiny Radvane Františkom Radvanským.

Artikuly obsahovali práva a povinnosti členov cechu/museli byť najmenej traja/, upravovali vzájomné pomery podľa hierarchie/učeň, tovariš, majster, cechový notár, cechmajster/, platové podmienky, prijímanie učňov, nových majstrov, povinnosti pri úmrtí člena cechu, pomoc vdovám,  sirotám a pod.

Po zvolení nový cechmajster preberal s funkciou aj cechovú truhlicu, kde boli uložené artikuly, zápisnice, účtovné knihy, doklady, majstrovské a vandrovné knižky, pečatidlá cechu, pokladničky, cechmajsterské odznaky, palica-feruľa a iné.

Ostatné predmety ako vedrá na hasenie požiarov, nábytok, fakle, taniere, poháre a príbory boli uložené voľne.

Medzi predmetmi, ktoré museli byť uložené cechovej truhlici /láde, matke/ bola aj obradná reťaz cechmajstra, ktorú cechmajster používal pri zasadnutiach cechu, a pri slávnostných príležitostiach ako boli návštevy členov cisárskeho domu, župných činiteľov, pri slávnostných udalostiach v obci, alebo cirkvi.

O význame prachárskeho cechu a jeho prosperite svedčí okrem iného aj fakt, že obradnú reťaz pre tento cech vyhotovil umelecký zlatník Samuel Libay, ktorého výrobky aj doteraz vlastnilo Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici  a evanjelická cirkev. Samuel Libay/1782-1869/ bol členom zlatníckeho cechu B.B. a jeho cechmajstrom v niektorých rokoch. Reťaz bola zhotovená pravdepodobne na prelome prvej a druhej polovice 19.storočia.

Po zániku cechov v roku 1872 a vzniku priemyselných spolkov sa mnohé vzácne cechové pamiatky zničili, alebo stratili, či ostali v držbe posledných cechmajstrov. Takýto osud mala aj obradná reťaz prachárskeho cechmajstra. Uchovávala sa vo viacerých generáciách potomkov posledného cechmajstra Samuela Klimu/1821-1905/ a v minulom roku ju múzeum dostalo od jeho pravnuka Dušana Klimu/inak autor nedávno vydanej publikácie “Čak si z Bystrici?“/. Len pri čistení reťaze sa zistilo, že ju  zhotovil Samuel Libay, ktorého hrob bol v minulom roku z dotácie mesta opravený. Reťaz spolu s fotografiou /dagerotýpiou/ Samuela Klimu z roku 1874 sa nachádza v expozícii múzea v Matejovom dome spolu s inými cechovými pamiatkami.

Samuel Klimo pochádzal z prachárskej rodiny Klimovcov, ktorá sa prisťahovala do Radvane okolo roku 1720, pravdepodobne zo Sliezska. Prastarý otec Michal, ktorý sa do Radvane prisťahoval ako dieťa bol výrobcom nitrátových solí/salis nitri coctor/, ktoré boli potrebné pri výrobe pušného prachu. Toto remeslo patrilo nerozlučne k prachárom/pulverárius/. Prachári a sanitrári  boli aj členmi jedného cechu. Starý otec Samuela Klimu Samuel/1759-1804/ bol prachárom, otec Daniel bol ale klobučníkom, pretože v prachárskom remesle pokračoval starší brat Pavol. Otec Daniel/1797-1881/bol dlhé roky činný v správe mestečka Radvaň v rôznych funkciách, mnoho rokov aj ako richtár. Samuel, jeho najstarší syn sa iste vyučil remeslu u strýka Pavla, či iných členov rozvetvenej rodiny Klimovcov. Prvý krát sa oženil s vdovou prachára a bystrického rodáka Daniela Dobáka,  Zuzanou Krušpánovou, ktorej otec bol tiež prachárom a matka tak isto z prachárskej rodiny Holešovcov. Po  smrti prvej manželky sa oženil s Alžbetou Markovičovou, dcérou súkenníka a v tom čase richtára v Radvani Juraja Markoviča . Samuel Klimo mal deti len s druhou manželkou. Najstarší syn Samuel pokračoval v prachárskom remesle, lebo prachárstvo so zánikom cechov nezaniklo.

Prachárstvo bolo výnosné remeslo, ale aj nebezpečné. Nielen pre robotníkov, ale aj pre samotných majiteľov, ktorí sa prác či už pri výrobe, alebo balení výrobkov osobne zúčastňovali. Svedčia o tom zápisy v knihách zomretých z Radvane i Banskej Bystrice s menami výbuchom usmrtených zo známych  prachárskych rodín Turzovcov, Petrikovičovcov, Veselkovcov/prisťahovaní z Brezna/, Holešovcov a Dobákovcov.

Prachárske remeslo sa dedilo z pokolenia na pokolenie. Zvyčajne jeden z viacerých synov sa pridŕžal remesla otca,  deda, pradeda, lebo mal k tomu i materiálne predpoklady/vybudované stupy, výbavu na výrobu sanitry a iné/. Aj sobáše ako vidno z predošlého textu sa uzatvárali najčastejšie medzi mladými z prachárskych rodín, ktoré sa dobre poznali a vstupujúci do manželstva vedeli čo ich čaká. V Radvani a Banskej Bystrici sa len výnimočne venovali prachárskemu remeslu príslušníci zemianskeho stavu, skôr to boli obyčajní ľudia, ktorí sa často popri inom, základnom remesle venovali  aj výrobe pušného prachu, alebo sanitry.