Zaviate stopy vojenských bagančí

Pred sto rokmi sa svet prvýkrát zbláznil. Tak, vo veľkom. Síce to vtedy ešte nikto netušil, ale vo svetovom meradle. Pred sto rokmi začala Veľká vojna, ktorá neskôr dostala prívlastok  –  svetová, a o dvadsať rokov neskoršie žiaľ aj ďalší – prvá. Pri najmenšom stará dobrá Európa bola presvedčená, že vojnový konflikt, skončí do Vianoc. Veď bolo krásne leto, keď to začalo. No, chlapci si zahrajú na vojačikov, šedivý generáli vyleštia svoje hviezdy, ako obyčajne im pribudnú nejaké metále a basta. Veď všetko čo začne, raz musí aj skončiť!

Život je však veľký režisér a dokáže nás poriadne vyfackať a nakopať do zadku. Bez ohľadu na hodnosť a zásluhy. Bez ohľadu na to, či tá vojna je spravodlivá, alebo nie. A aj bez ohľadu na to, či dodržiavaš piate Božie prikázanie:  „Nezabiješ !“

Žiadna vojna nikdy nebude dobrá a nikdy nebude ani spravodlivá. To je však uhol pohľadu. A aj táto meditácia je dobrá k tomu, aby vyvrátila štyridsať ročný mýtus, že do vojny museli narukovať len synovia chudobných rodičov a synáčikovia z bohatých a zámožných rodín sa z nej dokázali vykúpiť! Bolo to síce pekné,  ale zavádzajúce. Nie je tomu tak!

Množstvo pamätníkov nám hlása aj tú skutočnosť, že „Padli hrdinskou smrťou“, to všetci, ak len neboli dezertéri, zbehovia, zradcovia. To by sa ešte ako tak dalo prijať. Ale ako prijať za svoje klišé ako:  „Zomreli, aby sme my mohli žiť!“ Veď je to absurdné. Našťastie, moderní človek poučený dejinami, sa nad tým už len pousmeje a povie si: „Škoda každého života.“

Ale ducha v armáde bolo treba udržiavať a to za každú cenu.  Na to boli dobré vzory či už to boli vojaci v aktívnej službe, alebo aj vojaci v zálohe a to bez ohľadu na hodnosť či zaradenie. A slúžili k tomu ako motivačný prvok hlavne vyznamenania.

Medzi najobľúbenejšie vyznamenania patrilo „SIGNUM  LAUDIS“. Cisár pán František Jozef I. ho v roku 1915 udelil  nadporučíkovi Deziderovi Štubňovi zo 65. pešieho pluku, ďalej  Dr. Kolomanovi Burkovskymu a Brunovi Hüttnerovi, husárskym nadporučíkom v zálohe.

Medzi často udeľované vyznamenania patril aj záslužný kríž  III. triedy. Jeho nositeľmi sa stali aj nadporučík Hugo Dohnány, ktorý padol hrdinskou smrťou 27. mája 1915 na severnom fronte,  poručík v zálohe Jozef Hajós, stotník Ladislav Peplowski, stotník Jozef Nagy, poručík Július  Csesznák , syn banskobystrického primátora, ktorý len nedávno skončil Vojenskú akadémiu Ludovika v Budapešti. Padol na fronte hrdinskou smrťou , 27. mája 1915 ako 19 ročný pri Kolnikowe. Vyznamenanie mu bolo udelené v septembri in memoriam,  Gejza Petrogalli, učiteľ, ktorý tiež padol na fronte v lete roku 1917, zástavník 26. pešieho pluku Dr. Vojtech Bothár, ktorý padol hrdinskou smrťou  25. novembra 1914 pri  Sulosove a tam bol aj pochovaný. Jeho pamiatku chráni nápis na rodinnom náhrobnom kameni v evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.

Malou útechou pre rodiny po padlých vojakoch bolo vládne uznesenie v novembri 1914,  o penzii. Vdove po vojakovi pripadlo ročne 72 korún, ale ak padol v prvej línii na fronte,  tak bola  penzia zvýšená  o 50 %. Okrem toho za každé manželské dieťa  prislúcha ročne 42 korún ako výchovný príplatok.

Pri filozofovaní pri pive, obyčajného človeka napadne neslušná myšlienka. Každá vojna začína prvým výstrelom a končí podpísaním mierovej zmluvy. Prečo to nemôže byť naopak?