obr.1Slovo mortuárium prevzaté z novovekej latinčiny označuje vo všeobecnosti ozdobný, honosný, posmrtný erb s výpočtom hodností a zásluh. Múzejníci, archivári či pamiatkari v stredoeurópskom priestore však tento výraz používajú aj pre smútočné oznámenie o úmrtí osoby šľachtického stavu s rodovým znakom a s nápismi, buď trojrozmerné, trebárs vyrezávané z dreva alebo maľované a písané na textil, kožu či papier.

V  historickom fonde Stredoslovenského múzea patrí významné miesto práve kolekcii 191 kusov artefaktov, resp. „dokumentov“ tohto druhu. O jej jedinečnom význame hovorí nielen jej umelecká hodnota, ale aj fakt, že tu ide o súbor vzácnych historických, heraldických a genealogických prameňov (erby s menami zemanov a šľachticov, presným dátumom úmrtia a výpočtom všetkých hodností a úradov, ktoré mali a vykonávali). Cenné historické údaje v nich obsiahnuté nie je možné získať v prevažnej väčšine zo žiadnych iných zdrojov, a v malej časti nie v takejto kombinácii. Široká škála možností ich využitia na vedeckovýskumné, kultúrno-výchovné, prezentačné, spoločenské, či komerčné účely sa však môže stať realitou až po ich odbornom zreštaurovaní. Po náročnom procese obnovy, ktorý na vysokej umeleckoremeselnej a technickej úrovni viedol Mgr. Art. Štefan Kocka, pristúpilo Stredoslovenské múzeum k predstaveniu časti (50 ks) unikátneho fondu prostredníctvom odbornej výstavy s názvom: Obnovený pôvab mortuárií – oslava života na jeho konci. obr.1

Pôvod  mortuárií sa spája s  nemecky hovoriacimi krajinami, kde v stredoveku platil zvyk po smrti šľachtica vystavovať v kostole jeho bojový štít s erboobr.2m, helmu a ostatné súčasti výzbroje. Neskôr sa objavilo priestorovo menej náročné riešenie v podobe dreveného reliéfu, ktorý zosnulého pripomínal iba predmetmi kľúčového významu a bol doplnený nápisom. Tak vznikli smrtné štíty – výdatný prameň heraldického výskumu. V Uhorsku je doložený ich výskyt v 16. storočí. Najstaršie známe, presnejšie publikované, papierové mortuárium z Arcibiskupského archívu v Ostrihome nesie na sebe letopočet 1642. Nasledujúce 18. a 19. storočie už bývajú označované ako zlatý vek papierových či textilných heraldických pamiatok tohto druhu v habsburskej monarchii. Vyhotovovali sa z tvrdšieho bieleho alebo šedého papiera ako veľkoformátové obdĺžnikové či štvorcové tabule, ktorých horný, prípadne aj dolný okraj býval niekedy spevnený drevenou tyčou. Výnimkou neboli prípady, keď pre jednu osobu šľachtického pôvodu sa dalo vyhotoviť papierové i textilné mortuárium. V nápisoch na nich sa popri prevažujúcom latinskom jazyku možno stretnúť aj s maďarčinou alebo nemčinou. Vo fondoch slovenských archívov a múzeí sa ich zachovalo odhadom niekoľko stoviek. Tieto inštitúcie ich získali najmä pri preberaní pozostalostí po majiteľoch kaštieľov a kúrií. Platí to aj o kolekcii zo zbierok Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici, ktoré ich získalo ako pozostalosť po Radvanskovcoch, uloženú v ich kaštieli v Radvani.

Mortuáriá vo fonde Stredoslovenského múzea možno datovať od prvých desaťročí 18. po prvú polovicu 20. storočia. Čo sa týka techniky vyhotovenia, prevláda maľba, prípadne tlač alebo kombinácia oboch, a to v 112 prípadoch na textile (hodváb, taft, plátno, brokát) a pri 78 kusoch na papieri, pričom jeden exemplár je maľovaný dokonca na kožu. Z hľadiska obsahu zbierky môžeme konštatovať dokumentáciu erbov 128 zemianskych alebo šľachtických rodín, prevažne so vzťahmi k strednému Slovenska. Najpočetnejšie zastúpenie majú rody Radvanských, Benických a Podmanických. Ďalších 10 rodových erbov sa v zbierke opakuje trikrát, nakoľko sa vzťahujú k trojici nositeľov či nositeliek jedného priezviska: Bohušovci, Gerambovci, Kišfaludyovci, Kubíniovci, Okoličániovci, Révayovci, Spielenbergerovci, Szentivániovci, Ujháziovci a Wenckheimovci. Nechýbajú ani mortuáriá troch banskobystrických biskupov. František Berchtold, slobodný barón z Uherčíc, neskôr aj cisársky a kráľovského tajný radca zasadol na novozriadený biskupský stolec r. 1776. Nenechal sa odradiť počiatočnými ťažkosťami pri ustanovovaní diecézy a zabezpečovaní  jej priestorového vybavenia, ale vytrval do konca. Zomrel dňa 14. augusta 1793 vo veku 63 roku. Na jeho smútočnom oznámení sa vyníma francúzsky štvrtený štít. Prvé a štvrté zlaté pole je tvorené čiernou korunovanou orlicou a druhé a tretie je rozdelené čiernym špicom so zlatým privráteným levom v labe držiacim strieborný meč. Na štíte sa nachádzajú dve turnajové prilby s čierno-zlatými prikrývadlami. Na jednej helme je umiestnená helmová koruna s klenotom – orlicobr.3ou ako v štíte, na druhej helme helmová koruna s klenotom – rastúcim levom ako v štíte. Medzi hodnostné znaky patria vedľa klenotov mitra a berla a nad nimi je umiestnený zelený biskupský klobúk so šiestimi strapcami po stranách. obr.2 Ďalší cirkevný hodnostár, ktorého koniec život bol oznamovaný mortuáriom, Anton Makay z Maky a z Gelej, mal síce označenie biskup vesprémsky, ale je o ňom známe, že pretým stál na čele Banskobystrickej diecézy. Pôsobil aj ako cisársky a kráľovský dvorný radca, kancelár na uhorskom kráľovskom dvore. Zomrel v Sümeghi dňa 8. januára 1825 vo veku 69 rokov. Jeho erb je  francúzsky v zlatom rámovaný štít. V modrom poli sa nachádza zlatý jednochvostý nekorunovaný lev so šabľou, na štíte turnajová helma vpravo s modro-červenými prikrývadlami, vľavo s červeno-modrými prikrývadlami. Na helme sa nachádza helmová koruna s klenotom – rastúcim zlatým nekorunovaným levom v labe so strieborným šípom. Medzi  hodnostné odznaky patria  vpravo zlatá mitra, vľavo berla, nad celým je umiestnený zelený arcibiskupský klobúk s 10 strapcami po stranách. Pravdepodobne sa uvažovalo o jeho „povýšení“, tak mu dopriali aspoň takej posmrtnej úcty.obr.3 Mortuárium banskobystrického biskupa Gabriela Zerdahelyho zatiaľ nebolo reštaurované, ani vystavené.

Len malá časť z týchto „dvojrozmerných“ skvostov má neznámu provenienciu. Rovnako nepočetný je aj súbor, ktorý pochádza z evanjelického kostola v Hronseku, kde boli po úmrtí prevažne stredoslovenskej evanjelickej šľachtica mortuáriá vystavené.

Toto prezentačné podujatie však okrem samotného fondu, ktorý je hlbokým zdrojom poznania z heraldicko-genealogického hľadiska predstavilo aj cesty jeho záchrany. Návštevník Stredoslovenského múzea – Thurzovho domu mal teda možnosť od 6. februára do 14. marca 2014 vidieť nielen zreštaurované mortuáriá, ale aj oboznámiť sa s problematikou reštaurovania pamiatok tohto druhu.

Odborná výstava Obnovený pôvab mortuárií – oslava života na jeho konci, splnila svoje poslanie, keď oslovila nielen odbornú, ale aj laickú verejnosť a odkryla doposiaľ málo prebádanú a spracovanú tému. Pred Stredoslovenským múzeum teraz stojí nová výzva, a to zreštaurovanie celého fondu, ktorý sa zaraďuje medzi najpočetnejšie svojho druhu v rámci krajín bývalej habsburskej monarchie a ponúknuť ho verejnosti nielen vo forme unikátnej výstavy, ale aj odbornej publikácie.

 

Autori fotografií: Jana Holičková a Štefan Kocka

Použitá literatúra:

KERESTEŠ, P. Papierové a textilné mortuáriá (smrtné štíty) ako zaujímavý genealogicko-heraldický prameň. In: Genealogicko-heraldický hlas 2/2012, s. 24 – 34.

https://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2014/04/9-2-2014_obr.2-763x1024.jpghttps://www.permonrevue.sk/wp-content/uploads/2014/04/9-2-2014_obr.2-300x300.jpgFilip GlockoHistória mestaUmenieŽivot v meste
Slovo mortuárium prevzaté z novovekej latinčiny označuje vo všeobecnosti ozdobný, honosný, posmrtný erb s výpočtom hodností a zásluh. Múzejníci, archivári či pamiatkari v stredoeurópskom priestore však tento výraz používajú aj pre smútočné oznámenie o úmrtí osoby šľachtického stavu s rodovým znakom a s nápismi, buď trojrozmerné, trebárs vyrezávané z dreva alebo maľované a písané...