Štefan Moyses – Karol Kuzmány, ich miesto v histórii Banskej Bystrice, 2.časť
Banskobystrické súsošie so zakladateľmi Matice slovenskej.
ThDr. h. c. Karol Kuzmány narodil sa 16. novembra 1806 v Brezne ako syn literárne činného evanjelického farára Jána Kuzmányho. Po získaní základného vzdelania pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Dobšinej na Gemeri, od r. 1822 na evanjelickom lýceu v Bratislave, v r. 1828 – 1829 študoval na univerzite v Jene, kde sa venoval teológii, filozofii a dejinám. Život a dielo K. Kuzmányho sú bytostne späté s mestom Banská Bystrica. Poznal ho už z detských liet, pretože ako chlapec, brezniansky rodák, mesto s otcom neraz navštívil. Zažil tu roky šťastia, lásky i blaženosti, ale aj časy sklamania, trpkosti, zloby a prenasledovania.
Po skončení teologických štúdií zač. roku 1830 v nemeckej Jene, pôsobil krátko v Kežmarku ako
vychovávateľ i profesor na miestnom lýceu. Po polročnom pobyte v tomto meste prijal pozvanie do evanjelického cirkevného zboru v Banskej Bystrici, kde nastúpil ako diakon a kaplán, pričom bol už 12.
augusta 1830 vysvätený za kňaza. Sotva sa stihol zoznámiť s mestom či prostredím, a už sa o neho začali
vážne uchádzať zvolenskí cirkevníci, a tak bol dňa 12. novembra t. r. zvolený za riadneho farára vo Zvolene. Kňazské pôsobenie K. Kuzmányho v susednom meste netrvalo dlho, pretože sa už začiatkom roku 1832 opäť
vracia do Banskej Bystrice, kde bol – vzhľadom na svoje známe kvality či výbornú povesť – zvolený za riadneho farára. Ide o najdlhšie či ťažiskové obdobie Kuzmányho činnosti, ktorá bola zviazaná s týmto mestom. Svojim ľudským šarmom a duchaplným vystupovaním si rýchlo vypestoval náklonnosť a lásku nielen početných cirkevníkov, ale i ďalších obyvateľov mesta a širokého okolia. Získal si tu aj svoju celoživotnú lásku, mladú pohľadnú Banskobystričanku, Karolínu Zuzanu Kellnerovú, ktorá sa stala jeho manželkou už dňa 7. augusta 1832, v deň svojich 18. narodenín. Činnosť Karola Kuzmányho, ktorý potom v meste pôsobil ako evanjelický farár viac ako 17 rokov, bola všestranne pestrá, bohatá a rôznorodá. Jednou z jej podstatných sfér bola jazykovo-literárna aktivita. Spočiatku to bol boj za jednotný spisovný jazyk československého kmeňa. Ako odporca bernolákovskej spisovnej slovenčiny stál Kuzmány na pozíciách kollárovsko-šafárikovskej československej kmeňovej idey, a teda i literárno-jazykovej jednoty. Na jej obranu aktívne vystúpil hlavne v roku 1836 v úvode 1. ročníka svojho časopisu Hronka, ktorý vychádzal v Banskej Bystrici. Tu sa ostro dištancoval nielen od jazykového a ideového staromilstva Juraja Palkoviča, ale aj od bernolákovcov ako rozkolníkov československej jednoty, kritizujúc pritom aj kollárovsko-godrovské
slovenčiace reformy vtedajšej spisovnej češtiny. Keď r. 1838 Hronka zanikla, skončila sa i Kuzmáyho časopisecká činnosť. Udržiaval pritom kontakt najmä s českým časopisom Květy. Trvalo príliš dlho, kým Kuzmány začal opúšťať fixnú ideu československého jazyka, uvedomujúc si, že vedie do slepej uličky, až sa
napokon priklonil k srdcu blízkej štúrovskej slovenčine. Prispelo k tomu aj jeho zvolenie do výboru spolku TATRÍN. V r. 1845 predniesol a vydal v tejto slovenčine kázeň proti alkoholizmu. Prispieval aj básňami
do Slovenských národných novín (SNN) a do ich literárnej prílohy Orol tatranský. V oboch publikáciách sa odráža atmosféra revolučných rokov. Deklaruje ju najmä báseň Sláva šľachetným (Kto za pravdu horí), ktorá sa onedlho stala hymnickou piesňou. Druhou oblasťou činnosti KK počas kňazského pôsobenia v Banskej Bystrici bola jeho duchovná tvorba. Jej vrchol tvoria hlavne veršované Modlitby, Evanjelický funebrál (1838), Život Dra. Martina Luthera (1840), Katechizmus evanjelický (1845). Významný je aj Zpěvník evanjelický (1842), ktorý obsahuje 72 pôvodných a 22 preložených piesní K. Kuzmányho. Zachovala sa taktiež jeho prekladateľská tvorba, a to preklady z poľštiny (hlavne Mickiewicz) a z ruštiny (najmä Puškin). Treťou významnou sférou Kuzmányho činnosti bola starostlivosť o všeobecné hmotné i duchovné napredovanie obyvateľstva. Živé svedectvo o tom podávajú najmä články, ktoré písal do SNN. Vyvrcholením týchto snáh bolo založenie Spolku všeobecnej vzdelanosti v Banskej Bystrici roku 1847. Spolok vznikol na základe prijatých pravidiel či stanov s presne určenými cieľmi, ktorých hlavným zmyslom bolo (v štúrovskej slovenčine) Spoločnuo napomáhaňja dobremajetnosti, šľachetnjeho zmíšľaňja a mravnjeho obcovaňja u nás a nášho ľudu. Jeho predsedom sa stal K. Kuzmány, podpredsedom riaditeľ rímskokatolíckeho biskupského seminára, Štefan Záhorský, aktívnymi členmi a organizátormi boli profesori seminára, katolíckeho i evanjelického gymnázia a ďalší vzdelanci, príslušníci obidvoch hlavných konfesií v meste. Tak boli v Banskej Bystrici položené prvé základy národnej jednoty na nadkonfesionálnej platforme.
V čase nástupu revolučných udalostí roku 1848 K. Kuzmány vrelo privítal zrušenie poddanstva, čo vyjadril i vo svojich kázňach. Do politiky sa nemiešal. Napriek tomu nebol ušetrený útokov zo strany vodcov maďarskej revolúcie a vládnych kruhov, ktorí jeho verejnú, cirkevnú i literárnu činnosť označili za panslavizmus. Novinami i maďarskými úradníkmi verejne huckaná mestská spodina nezostávala len pri slovných útokoch na Kuzmányho. Vybíjali mu okná, v nočnej dobe neraz pod nimi vrieskali, nadávali mu a pomaľovávali jeho obydlie. Posledný januárový deň roka 1849 prišla do mesta cisárska armáda a spolu s ňou
aj vojaci 2. slovenského dobrovoľníckeho zboru. Pred cisárskym vojskom z mesta odtiahli maďarskí vojaci a onedlho po nich aj stoliční úradníci, Kuzmányho – ako známu už autoritu i vo viedenských dvorných kruhoch – vymenoval cisársky generál Götz za prezidenta Zvolenskej stolice. Napriek tomu, že sa zdráhal úrad prijať, musel ho v ťažkých časoch spravovať tri mesiace. Dňa 2. februára prišiel do Banskej Bystrice tiež Ľudovít Štúr. Aj za jeho účasti sa uskutočnila obnova stoličných úradov a voľba mestskej rady. Do týchto inštitúcií sa dostali viacerí slovenskí vlastenci. Podpredsedom mestskej rady sa stal Kuzmány. Úradovalo sa tu prevažne po slovensky, v menšej miere po nemecky. Následne bol K. Kuzmány vybraný za člena slovenskej delegácie, ktorá niesla prosbopis – obsahujúci viaceré národnopolitické požiadavky – panovníkovi Františkovi Jozefovi I. do Olomouca. Odovzdali mu ho na audiencii 20. marca 1849. V týchto pohnutých časoch však K. Kuzmány už v Banskej Bystrici nepociťoval istotu. V auguste 1849 odišiel z mesta s celou rodinou do Viedne. Pôsobil tu na univerzite, stal sa tiež členom terminologickej komisie. Dňa 3. decembra 1849 ho Evanjelická teologická fakulta Viedenskej univerzity menovala za profesora praktickej teológie. V r. 1863 získal na univerzite čestný doktorát teológie (ThDr. h. c.). Tretie obdobie činnosti KK v BB bolo už len pomerne krátke. Za účasti Kuzmányho bol vypracovaný návrh na usporiadanie ev. a. v. cirkvi v Uhorsku.
Návrh mal zamedziť štátnym predstaviteľom zasahovať do cirkevných záležitostí. Podpísaný cisárom sa tento cisársko-kráľovský patent realizoval od 1. 9. 1859. V súlade s patentom bol v lete 1860 Kuzmány zvolený za superintendenta (biskupa) Prešporského (Bratislavského) dištriktu (pre oblasť západného a stredného Slovenska). Po potvrdení voľby panovníkom nastúpil superintendentský úrad 18. augusta 1860 v Banskej Bystrici. Sotva sa tu usadil, neprajníci jeho osoby, cisárskeho patentu a slovenského národno-politického života, podnecovaní samotným stoličným županom a navyše inšpektorom Zvolenského evanjelického seniorátu, barónom A. Radvanským, znovu nahuckali asociálov, ktorí Kuzmánymu opäť vytĺkli okná, vrieskali a vystrájali okolo obydlia, na stenu mu namaľujúc šibenice. Pretože Banská Bystrica nebola bezpečným miestom pre činnosť superintendenta, bol tento úrad napokon presunutý do Martina. Aj keď bol K. Kuzmány v meste mnohými čestnými ľuďmi, a najmä obyvateľmi okolitých obcí, obľúbený, v dôsledku aktivity neprajníkov a odporcov bol nútený s mestom nadobro sa rozlúčiť (Báseň – Tým v Banskej Bystrici!).
K. Kuzmány umiera 14. augusta 1866, sotva 60-ročný, za neobjasnených okolností v Štubnianskych (dnes Turčianskych) Tepliciach.
Pavol Martuliak, Bystrický Permon 1/2014 s. 4
