Kamenná vila

dnes Pobočka ČSOB

Horná 69/112, Banská Bystrica

Priečelie

Projektant a staviteľ: Alois Peierberger

1920

Dostavba a prestavba:  1996-7

Architektonické riešenie: Branislav Somora

Urbanistický a architektonický rozvoj Banskej Bystrice od začiatku 20. storočia mal aj po založení Československej republiky svoje plynulé pokračovanie.  Mesto držalo situáciu vo svojich rukách  –  v roku 1928 bol dokončený Národný dom Emila Belluša, pripravovaný niekoľkými súťažami od roku 1902,  pokračovalo sa vo výstavbe nových ulíc východne a južne od historického centra mesta.  Väčšina verejných budov sa stavala po výsledku súťaží, a to tak českými, ako aj slovenskými  architektmi ( Národná banka – Ladislav Skřivánek, Praha, Štátna kovorobná škola – Otakar Schmidt, Praha, Notársky internát – F.E. Bednárik, Žilina, Štátny koedukačný učiteľský ústav – F.E.Bednárik, Žilina a ď.).

Na konci Hornej ulice postavil, ešte pred vojnou,  prvý päťposchodový nájomný dom,  tzv. Porges-palotu ( pod rímsou je nápis v slovenčine  Stavané 1912),  banskobystrický  architekt, staviteľ a úspešný podnikateľ  Alois Peierberger (1878 – Banská Bystrica – 13. mája 1931). Zdá sa, že na jeho firmu nedoľahla povojnová kríza, keďže – hneď po jej skončení – ako investor vyprojektoval a postavil  honosný trojpodlažný obytný  dom,  vzdialený asi 100 m od Porges-paloty. 5. januára 1921 požiadal mestský senát o vydanie povolenia  na bývanie.  Na priečelí domu autor uplatnil monumentalitu kamenného obkladu a jeho tvaroslovia, a to z materiálu vlastného pieskovcového lomu v Králikoch (blízko  Banskej Bystrice), čo ocenili občania mesta  pomenovaním objektu  „kamenná vila“. Stavba nesie znaky eklektiky a neskorej secesie, naväzujúcej  na jej nemeckú líniu.

Židovský cintorín – Náhrobný kameň Munels

Po získaní povolenia, Peierberger dom  predal.  24. 5. 1922  žiadajú o povolenie stavby filagórie vo svojej záhrade jeho noví majitelia Leopold a Matilda ( rod. Kohn) Munelsovci.  Údajov o majiteľoch nie je veľa.  Leopold Munels vlastnil v Banskej Bystrici likérku. Podľa  náhrobného kameňa manželov na židovskom cintoríne mesta, Leopold zomrel 16.augusta 1923 a vdova Matilda 6. januára 1942.  Ich  syn, spisovateľ  a ľavicovo orientovaný intelektuál, známy pod menom  Pavol Bányai ( 24. 3. 1901 Banská Bystrica – 14.12.1943 Budakeszi), pôsobil v Budapešti, vo Viedni a v Prahe (študoval na AVU). Jeho práce boli zverejnené v časopisoch DAV, Naša doba,  Tvorba, Korunk, Az Út. Do roku 1930 bol funkcionárom KSČ  (jeho rodina sa od neho dištancovala). Po obsadení Prahy sa vrátil do Banskej Bystrice, odkiaľ bol internovaný do Ilavy. Po úteku do Budapešti zomrel  na tuberkulózu v sanatóriu v Budakeszi.

Funkciu vily splňal dom  iba  prvých dvadsať rokov. Žiaľ, zatiaľ neboli objavené  žiadne grafické ani fotografické dokumenty o pôvodnom stave  predpokladaných reprezentatívnych interiérov. Po vojne sa dom dostal do majetku alebo správy  Harmaneckých papierní  a do roku 1952  slúžil ako nájomný dom pre  zamestnancov tohto podniku (Pravdepodobne to súviselo so skladom Harmaneckých papierní  na blízkej železničnej stanici,  odkiaľ viedla  železničná odbočka priamo do Harmanca.). Už vtedy sa asi  upravovali  interiéry  budovy, keďže dom bol užívaný  viacerými nájomníkmi.  Neskôr v ňom mali  miestnosti  aj mládežnícke organizácie – do roku 1948 skauti, neskôr ČSSM.

Rekonštrukcia mala za úlohu vyriešiť zmenu funkcie z obytného domu (s neskoršími zásahmi) na reprezentatívnu administratívnu bankovú budovu. Predchádzala jej súťaž, vyhlásená v roku 1995 (4 kolektívy), z ktorej víťazne vyšiel  návrh architekta Branislava Somoru.

Z niekdajšej budovy sú zachované  iba  obvodové múry s pôvodným architektonickým členením a stvárnením exteriéru,  ako aj vonkajšie i vnútorné  schodiská. Dispozícia interiérov bola prispôsobená potrebám bankovej administratívy, v prepojení s novou, zadnou časťou domu,  ktorá svoj súčasný architektonický výraz reprezentuje smerom do priestoru sídliskového nádvoria. Zadná fasáda pôvodnej budovy zohráva svoju malebnú úlohu na terase, v prieluke medzi starou a novou časťou budovy. Pôvodné dekoratívne a dobové prvky sa – formou replík a kópií zo súčasných materiálov – vynímajú v postmoderných súvislostiach.

Charakter vily patrí už minulosti, ale bol otázny vlastne hneď pri vzniku budovy.  Už pôvodný projekt vychádzal z predpokladu, že dom sa stane súčasťou uličnej zástavby  – priečelie dodržiavalo uličnú čiaru,  jeho bočné múry  boli nečlenené  a neomietnuté -, avšak dom stál v záhrade ešte z troch jeho strán.  V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa tento predpoklad splnil, a dom  stratil aj svoj obytný význam.  Rekonštrukcia budovy na jej novú funkciu  prezentuje vybraté hodnoty pôvodnej budovy spolu s výnimočnou úrovňou svojho   súčasného  architektonického výrazu. Môžeme dúfať,  že stavba  bude v budúcnosti  obklopená kultivovanejším prostredím.

Dom je zapísaný v zozname pamiatok pod číslom Ss 10020.

Klára Kubičková

Stať bola publikovaná v knihe Slávne vily Slovenska, ed. Maťúš Dulla, vydavateľstvo Foibos Praha, 2010.