Láskavý čitateľ mi odpustí, že i ja pociťujem túhu opísať krátky pobyt tohoto slávneho muža v Banskej Bystrici, nedbajúc toho, že význam a účel tejto návštevy bol ocenený už v stĺpcach všetkých iných možných a nemožných časopisoch. Ó, Banská Bystrica vie vítať slávnych mužov vždy vážne, dôstojne a nedotierave… Ustálených je niekoľko stupníc takýchto slávnostných víta
čiek a to dľa významu oslávenca, ktorý do staroslávneho, málo vlasteneckého nášho mesta zavíta.
Najjednoduchšie odbaví sa taká slávnosť pri návšteve pánov poslancov a senátorov, ktorým menej z vôle ľudu a viac z vôle výkonných výborov politických strán bolo dopriate tej cti, zastupovať tunajšie vážené občianstvo v zákonodarných sboroch. Tí sa nevítajú vôbec. Ba proti niektorým mávame i bojovne nad hlavou zo zeme vyhrabaným tomahavkom, čo potom ovšem nemožno nazvať slávnostným uvítaním. Pri návšteve pánov ministrov všetkých resortov zachováva sa nasledovný obvyklý ceremoniel:
Mestský bubeník, na niekoľkých dôležitých križovatkách ulíc hlučným bubnovaním upozorní tých najzvedavejších , že im má z naloženia slávneho obecného zastupiteľstva sdeliť niečo veľmi dôležitého. Keď sa shromaždí dostatok poslucháčov, zastane v bubnovaní, složí čiapku, vyberie z nej složený list, rosbalí ho, obradne si odpľuje a temperamentne prečíta nariadenie, ktorým sa všetkým majiteľom domov nakladá, aby na svojich domoch vyvesili zástavy. Proslov skončí vždy vlastným, vhodne voleným extemporom. Zástavy sa vyvesia a k uvítaniu vzácneho hosťa dostavia sa najviac len tí, ktorí od neho niečo chcú alebo potrebujú.
V treťom stupni upozorňovaní bývajú bystričania na neobvyklú dôležitosť návštevy i zvláštnymi plakátami. Uvítanie deje sa potom na mestskom dome a okrem múdrych otcov mesta, zúčastnia sa tohoto obradu zástupcovia úradov, vedy, umenia, práce, i tých, ktorí nikdy nepracujú.
Jednoho dňa oznamovali dva plakáty rovnakej veľkosti a rovnakej tlače návštevu mesta dvoch mužov, ktorých zásluhy o Slovensko sú do istej miery nerovné, a to Scotusa Viatora a pána Padocka. Čím je Slovensku Scotus Viator, je známo: menej známo je, čím sa preslávil pán Padock. V náučnom slovníku jeho meno dosiaľ nenájdeš, ale nie je vylúčené, že sa tam skvieť bude. Je prvým najrýchlejším bežcom sveta. Táto okolnosť mala pre Scotusa Viatora prvé nemilé následky. Keď prišiel v sprievode pána župana pred mestský dom, sostúpil s auta a uberal sa dnu boly čakajúce hlúčky sklamané…zmýlili sa v osobe a v domnení, že sa dostavil pán Padock, čakaly, že začne ihneď behať po námestí.
Naopak, zase pozdejšie sa pán Padock divil, že prečo boly na jeho počesť vyvesené zástavy ?!
Zasedacia sieň mestského domu bola naplnená vyberanou spoločnosťou a v takej miere, že boly vyslovené oprávnené obavy, že či sa tam Scotus Viator so županom dr. Slávikom vôbec ešte zmestí. Akže by zostali na chodbe, bolo by to uvítanie porušilo. Prítomní so vzácnou ochotou sa pri príchode hostí niečo stlačili a vďaka tejto obetavosti, zvýšilo pre oboch pánov v zasedacej sieni malé miestečko. K uvítaniu dostavili sa zástupcovia všetkých vrstiev a všetkých národností. Boli tu Slováci (tí pravý), Češi a Maďari (väčšina tých nepravých). Výkvet národa, poslancov a senátorov zastupoval len jediný pán poslanec, tie ostatnie žiarivé kvety svojou prítomnosťou spoločnosť neokrášlily. Na predné stráže postavily sa čo najobetavejšie dámy a niektoré z nich sotrvaly po boku Scotusa Viatora počas celej doby jeho tunajšej prítomnosti, ba bola obava, aby nešly s ním ešte ďalej.
Na celom shromaždení bolo badať akési bojovné napnutie; Češi majúce najhoršie svedomie mali vospolok hlavy až ku kolenám sklonené. Táto okolnosť zarazila i ináč vždy pádneho pána župana. Jeho hlas sa chvel, nervózne stieral pot s čela. Okresný náčelník v parádnej uniforme zavolal Scotusovi Viatorovi, velikému obhájcovi Slovákov trikrát „Sláva“, čo prítomní krem Maďarov (tých pravých a nepravých) hlučne opätovali.
Starosta obmedzil sa na krátky jadrný predslov, čo Scotusa Viatora zrejme potešilo.
Za to pani Čajáková oslovila Scotusa Viatora dlhou, krásnou, anglickou rečou, ktorú som bohužiaľ ja, ani ostatní prítomní, nerozumeli. Poznámka môjho suseda, že tomu nerozumel ani Scotus Viator, bola trochu nemiestna. Po reči odovzdala pani Čajáková dva kvietky, sviazané národnou stužkou, Scotusovi Viatorovi. Ihneď sa dohadovalo, čo ten krásny dar znamená ? Mal by to byť dôkaz, že v republike skutočne šetríme ? A či reprezentovaly tie dva kvety nerozlučné priateľstvo československé ? Dosť možno, boly trochu zvädlé.
Po tomto prehovoril nesúvislú reč, plnú trpkých žalôb obuvnícky majster pán Peter Hanuľa. Tvár Scotusa Viatora ľadovateľa…Pán Peter Hanuľa poukazoval na ťažké daňové bremená, ktoré mu nakladá republika a ktoré otriasajú svetovou konšteláciou…Pán finančný riaditeľ pozdejšie tieto žaloby pomocou svojho archívu poniekuď vyvrátil.
Scotusovi Viatorovi dostalo sa len krátkeho času k večeri a niekoľko tých nutných okamžikov, kedy človek chtiac nechtiac uchyľuje sa v ústranie. V noci tiež asi 2 hodiny spal. Ostatný čas bol vyplnený takzvanými informáciami a žalobami, čiastočne tiež návštevami.
Môžem prezradiť, že Scotus Viator zistil, že za maďarskej vlády vodilo sa Slovákom o mnoho lepšie, a že sa im povedie zase úplne dobre, akonáhle bude slovensku daná autonomia, ktorá im slobodné rozhodnutie usnadní.
Z ťažkých žalôb, prednesených na Čechov sluší sa uviesť toto:
- Veľká suchota na Slovensku, ačkoľvek v Čechách a na Morave niekoľkoráz výdatne pršalo.
- Pri matchi Š. K. Slávie s Budapešťou T. C. uznal sudca Čech goal, daný Čechmi z off side.
- Dáky Čech sľúbil Slovenke sňatok, ale slovo svoje nedodržal. (Táto udalosť sa stala v Amerike a to prinútilo príbuznú oklamanej Slovenky, že sa stala zúrivou autonomistkou.)
- Češi zúmyselne užívajú v písme na konci viet rovnakého bodu ako Slováci.
- Kazia dobré mravy, poneváč niektorý z nich mal dieťa už pred svatbou.
- Umiestnili v nebi sv. Václava zúmyselne so sv. Štefanom.
- Snažia sa cieľuvedome Slovensko počeštiť tým spôsobom, že si mnoho Čechov berie za ženy Slovenky. Túto akciu zamýšľajú zlí Češi ešte sosilniť.
- Niektorí schopní ľudia sú bez zamestnania, ačkoľvek by mohli ako dr. Bazovský v Lučenci tvrdí byť guvernérmi v Podkarpatskej Rusi.
Z vlastnej skúsenosti poznal Scotus Viator, že sa v školskej otázke na Slovensku od prevratu nestalo pranič. Nieto tu škôl slovenských vôbec a bývalí slovenskí učitelia sú na záhaľke.
Zmizly i všetky kostoly, kríže a sochy.
Neinvestuje sa na Slovensku žiaden kapitál.
Železnica Zvolen Krupina sa nestavia atď., atď.
Niet divu, že tieto všetky okolnosti a usilovná snaha tých mnohých sťažovateľov presvedčila Scotusa Viatora o tom, že pomery na Slovensku sú vskutku kritické a vtisly smutný výraz na jeho výmluvnú tvár. Jeho úsudok o Čechoch a roduverných Slovákoch bude priamo zdrvujúci…!
Príspevok je prevzatý od: Jozefa Hobla, z 9. júna 1923
