Jáááj, kde ste sa podeli staré zlaté časy? Človek bol vychovávaný k tomu, aby sa bál. Už od detstva sa nám vtĺkalo do hlavy, že Pán Boh všetko vidí, všetko si zapamätá a raz bude spravodlivo súdiť. A preto máme robiť dobro a báť sa. A aj sme sa báli a to ešte ako. A na to tu boli dobré strašidlá.
Nebolo takej dediny ani mesta v ktorom by nestrašilo. A to nie len v cintoríne, veď tam sa to priam patrilo. Strašidlá mali svoje vyárendované miesta, dokonca, akoby to mali predplatené. Objavili sa vždy na tých istých miestach a v tú istú hodinu. Mohli ste si podľa nich aj hodinky nastavovať, keby ste ich mali. Každá dedina, každé mesto malo svoje tmavé miesto, tmavé úzke uličky, zabudnuté, často opustené domy alebo stodoly, dávno vykopané hroby v ktorých nikto nikdy neodpočíval.
A to ešte nebolo všetko. Boli tu vychválené strigy a bosorky, ktoré vydojili kravu aj na diaľku a obyčajne mali prepojenie na staré a mrzuté stareny, ktorých sa deti báli aj za bieleho dňa a aj dospelí ich radšej obišli, lebo ako, ako nie, ale vedeli počarovať, že ste sa nestačili diviť. A vedeli aj šarlatánsky liečiť, dokonca aj nájsť partnerku alebo partnera k oltáru. Nikto presne nevie ako, ale fungovalo to všetko na jednotku s hviezdičkou aj bez plánovacieho a štatistického úradu.
Z času na čas sa potom aj v dennej tlači objavili zaručené správy, kde sa čo udialo. A tak potom 16. júna 1901 noviny Besztercebánya és vidéke, čo by v preklade mohlo znamenať Banská Bystrica a okolie, priniesli šokujúcu správu o tom, že na Kossuth Lajos utca, čo je dnešná Dolná ulica, pastieri hnali hore ulicou veľké stádo oviec. To by samé o sebe nepútalo až takú pozornosť, bolo to bežné.
Z ničoho nič, si však jeden statný baran vzal do hlavy, že on veru pôjde po chodníku. A teda aj pokojne a majestátne šiel, až kým neprišiel pred obchod s nábytkom ktorý patril Rosenauerovi. Tu na svoje veľké prekvapenie zbadal pri pohľade do výkladu, že nie je sám a má tam soka. Toho tak rozčúlilo, že sa vrhol na sklo výkladu, ktoré mohutný nápor nevydržalo a statočne popraskalo. Akoby na povel sa k nemu pridalo ďalších šesť statných baranov, ktoré dielo skazy dokonali. Kto vie akoby to bolo nakoniec skončilo, keby obchodníka nebolo napadlo, že musí stiahnuť na výklade rolety, aby sa zrkadlový obraz stratil. Každý bol presvedčený o tom, že barani mali počarované a niekto ich zneužil, aby Rosenauerovi narobili škody.
Tie isté noviny priniesli 1. novembra 1902 správu o tom, že medzi obcami Selce a Nemce sa okolo polnoci pravidelne objavuje žena v čisto bielom ľahkom oblečení a po povinnej „prechádzke“ sa vždy stratí v dome človeka s pochybnou povesťou. Človek ktorý tam býval, úradom zakaždým tvrdil, že on o ničom nevie a ani nič nezaregistroval.
Ďalšiu senzačnú správu priniesli už menované noviny 18. marca 1906. V Radvani žil kováčsky majster Ján Korček, ku ktorému začali chodiť od 9 –ho marca mátohy. Nevítaní duchovia vyčíňali v tom zmysle, že všetky nádoby nahádžu na jednu kopu a potom jeden nôž a jeden tanier pohodia ku každej posteli. Na toto striehli už aj traja dobrovoľníci, ale pokiaľ tam strážili, nič sa neudialo. K hádzaniu nádob došlo až po ich odchode. Zhrozená rodina sa bojí noc tráviť doma a preto sa na noc presťahujú do domu Daniela Benku. Hovorí sa, že dom bude vysvätený! Bolo by dobre, keby sa úrady venovali tejto záležitosti a urobili koniec tejto povere. Pravda je však taká, že kováč svojho času zbieral a vláčil domov kosti z cintorína so svojou ťažko chorou chromou nohou!
A tak šli roky a desiatky rokov! A strašilo jedna radosť a vždy bolo o čom hovoriť a prečo sa báť. Až raz, akoby šibnutím čarovného prútika to všetko prestalo. Keď sa dostali k moci komunisti, tieto osvedčené staré strašidlá už nemali šancu viacej konkurovať!
