PRÍSPEVOK K LOKALIZÁCII DEPOTU BRONZOVÝCH MEČOV Z PODKONÍC
Doterajšie informácie o náleze v odbornej literatúre
Hromadný nález bronzových mečov z Podkoníc nie je vedeckej obci neznámy. V odbornej literatúre sa zmienky o náleze objavili už pred takmer 80. rokmi. Prvá správa o náleze sa v odbornej spisbe objavila v roku 1935 z pera J. Eisnera. Ten píše: „Asi do starší doby hallštattské patří šest bronzových mečů, jež byly, jak J. Bojsa zvědel, nalezeny r.1911 (podle svědectví lesníka Havrana na Sliači) v obci Podkonicích (okr. B.Bystrica) u potoka Lupčice na svahu Drndáče“ (Eisner 1935, 70). V poznámke pod čiarou potom ešte autor článku informuje že: „Meče byly prý poslány do Budapešti“.
V roku 1937 pridáva J.Eisner o náleze nové informácie v nasledujúcom znení: „J. Bojsa daroval archeologickému kabinetu univerzity Komenského fotografii bronzového meče z nálezu pod Drndáčem u potoka Lupčice v Podkonicích (okr. Banská Bystrice). Meč dal fotografovati bývalý jeho majitel J.Havran. Je to meč typu liptovského s třemi reliefními páskami na rukověti“ (Eisner 1937, 102).
Po druhej svetovej vojne, publikuje v roku 1960 informácie týkajúce sa nálezu G. Balaša vo svojej práci venovanej pravekému osídleniu stredného Slovenska. Tieto sa však trochu odlišujú od tých, ktoré uverejnil už skôr J.Eisner. Balaša píše: „V Blážoch sa našlo niekoľko bronzových mečov, ktoré boli objavené v r.1910 pri stavbe lesnej cesty. Iná zpráva hovorí o nálezisku severne od obce pri sútoku potokov Čremošné a Bursová, na ktoré sa prišlo údajne pri sadení lesných stromkov. Nález mal pozostávať z 12 rozličných predmetov, z ktorých desať sa dostalo do Magyar Nemzeti Múzeum (ďalej len MNM) v Budapešti, jeden si ponechal horár Havran a druhý lesmajster inž.Pauer.“ (Balaša 1960, 54)
.
V roku 1970 sa k nálezu vrátila M. Novotná v rámci svojej súhrnnej práce o hromadných nálezoch z neskorej doby z územia Slovenska. Informácie pritom prebrala od J. Eisnera. Ako posledný sa zatiaľ k mečom vrátil v roku 1983 L. Veliačik vo svojej súhrnnej práci venovanej lužickej kultúre.
Nové informácie o náleze
Vo februári roku 2011 som našiel, počas revízie archívu Stredoslovenského múzea rukou písaný list podpísaný istým Ondrejom Smidom a datovaný ku dňu 29. 8. 1964. V čase kedy bol list doručený múzeu však v tejto inštitúcii nepracoval žiadny archeológ a tak list ostal v archíve pošty pre archeológa a nebola mu už venovaná ďalšia pozornosť. V liste opisuje nálezové okolnosti a miesto nálezu depotu bronzových mečov a pridáva aj nákres s lokalizáciou miesta nálezu. V nasledujúcom texte udávam doslovný prepis listu. Text bol veľmi zle čitateľný a tak miesta kde bol text nečitateľný ostávajú prázdne.
„Roku 1914 mal som revír v Kališti. Tam sa pálilo uhlie pre hámor v Banskej Bystrici. Na výkrese označenú cestu som opravoval s ôsmimi robotníkmi z Kalištia, ktorí už …….. Jeden robotník zaťal do kovového predmetu. Išli sme to pozrieť, …. vyhrabali sme osem mečov bronzových. Mečov bolo šesť väčších a dva menšie. Meče boli 60 cm dlhé, ich čepeľ bola 6 cm široká a mal obe strany ostré. Dva menšie boli tej istej formy ale o 10 cm kratšie. Meče som vzal do opatery. Na druhý deň som ich odovzdal do lesnej správy správcovi Ing. Eugenovi Pauerovi a ten ich odoslal na riaditeľstvo v Banskej Bystrici, odkiaľ boli odovzdané do Budapešti do múzea. Jeden z mečov mi ponechali na pamiatku. Ja som bol po krátkom čase preložený do Tisovca. Tam ma navštívil predstavený Ing. Aurel Irényi, ukázal som mu meč nuž bol veľmi prekvapený. Keďže som videl ako veľmi sa mu páči daroval som mu meč ………………. Ing. Aurel Irényi z …………….. lesnej správy bol potom preložený na riaditeľstvo do Žarnovice. Potom už….. počul …….. Počul som tiež ……………. bola vydaná aj knižka a tam že ako nálezca vystupuje Havran. Nuž to je lož. Ján Havran mal v r.1914 lesný revír v Selciach. Teda je vylúčená vec, aby bol v tom čase v mojom revíre opravoval cestu. Alebo to bol jeho syn? Veď ten bol v tom čase v plienkach. O nejaký čas ma vyrozumelo riaditeľstvo štátnych lesov v Banskej Bystrici, že v Budapešti v múzeume zistili, že meče pochádzajú z doby 300 rokov pred Kristom a že s nimi bojovali Keltovia. O tejto veci viac písať neviem.
V Banskej Bystrici v deň 20. výročia národného povstania…“
Následne, v marci roku 2012 dostal sa mi do rúk strojom písaný list, z obsahu ktorého vyplýva, že ho tiež písal Ondrej Smida. List bol napísaný v Banskej Bystrici 13. 10 1957, teda skoro 7 rokov predtým než bol napísaný predchádzajúci list. V ňom odpisuje nálezové okolnosti Smida istému Andrejovi Gregorčokovi Igovänovi, miestnemu historikovi v Podkoniciach. V nesledujúcom texte udávam doslovný prepis tohto listu.
„Vážený pán Gregorčok,
na Váš list so dňa 14.9.1957 milo rád odpovedám, ačkoľvek oneskorene lebo tá chrípka aj mňa uložila do postele. O náleze možno Pod Drndáčom nič neviem, lebo vtedy na Kaliští som ešte nebol. Nijako mi nejde do rozumu nález mečov Pod Doncovom. Veď ak tie meče sa skutočne našli pod Doncovom tak ich nemohol nájsť Ján Havran horár, ako horár, ktorý bol na Priechodskej píle (takzvanú tú horáreň) lebo Doncovo patrí do horárskeho okresu priechodského a tam cestu mohol opravovať len horár priechodský a Ján Havran bol horárom v Balážoch, teda on nemohol čo robiť. Bol horárom v Selciach aj vtedy keď som ja prišiel na Kalištie a vtom čase, keď som ja meče našiel, bol už mojím dobrým priateľom, o vec sa sám tiež u mňa interesoval, nuš pri tej príležitosti by už tam bol spomenul, že on dačo takéto našiel, ale nehovoril mi o tom nikdy nič. Dr. Dezider Havran, syn Jána Havrana, okolo r.1906 nebol ešte ani na svete, lebo teraz má asi 50 rokov, teda on si bronzové meče ponechať nemohol. Ja som meče našiel roku 1914, keď vypukla 1.svetová vojna. V tom čase som bol na Kaliští horárom. V Jalovom sme v tom čase pálili uhlie a na odvos toho uhlia bolo treba popod Jalovô opraviť cestu. Pri oprave tejto starej cesty, jeden robotník Ján Kaliský ako kopal v hĺbke asi 30 cm od povrchu zeme vykopal 7 bronzových mečov. Tri menšie akoby súce pre nedospelých mužov 30-35 cm dlhé a tie väčšie meče 55 cm – 60 cm dlhé na obe strany ostré. Meče boli bronzové a mali na sebe jamy, zubom času vyhryzené. Rukoväte mali krátke, len práve čo mužská ruka objať mohla. Tento bojový nástroj sa nachádzal tam, že sa s ním len zblíska mohlo bojovať – chlap proti chlapovi. Prítomných robotníkov bolo sedem, ale všetko penzionári, takže z nich už ani jeden nežije. Meče som odovzdal na lesnú správu do Slovenskej Ľupči. Odtiaľ boli poslané na riaditeľstvo št. lesov v Banskej Bystrici, ktoré ich zaslalo do št. múzea v Budapešti až na jeden , ktorý mi ponechali, ale počas vojny mi ho ukradli. Z Budapešti sme dostali odborný posudok, že s tými mečmi bojovali v Jalovom Keltovia asi 300 rokov pred Kristom. Meče boli na hromade, z čoho možno uzatvárať, že to bol hrob spoločný. Nič neviem o podobnom náleze z Doncova, alebo pri stavbe cesty z Balážov na Kalištie.“
Redakčne krátené
Lit: Balaša 1960 – G. Balaša: Praveké osídlenie stredného Slovenska. Bratislava – Martin 1960.
Bárta/Mácelová/Pieta 1987 – J. Bárta/M. Mácelová/K. Pieta: Ďalší prieskum Netopierskej jaskyne v Sásovskom krase. AVANS 1986. Nitra 1987, 29–30.Eisner 1935 – J. Eisner: Prehistorický výskum na Slovensku a v Podkarpatské Rusi r.1934. Sbor. Muz. Slov. Spoločn. 29. 1935, 64 – 91.
Eisner 1937 – J. Eisner 1937: Prehistorický výskum na Slovensku a v Podkarpatské Rusi r.1936. Sbor. Muz. Slov. Spoločn. 30, 1937, 90 – 111.
