Hradný areál z 13. storočia v dnešnej Slovenskej Ľupči (kedysi Zólyom Lipcse) by nám vedel o svojej bohatej histórii veľmi veľa porozprávať. Komu patril a komu nie a prečo, až kým ho nezničil mohutný požiar a už nebolo dosť prostriedkov na jeho obnovu a vrátiť mu bývalú slávu. Obnova celého areálu pokračovala po častiach a v jednej obnovenej časti, ktorá dostala meno Gizela, bol zriadený v roku 1860 výchovný ústav, ktorý bol neskôr v roku 1873 prebudovaný na sirotinec pre siroty lesných robotníkov. Až kým sa nedostal do rúk štátu. Z rôznych príčin bolo v dedinách a mestách mnoho sirôt. Úrady tento problém riešili tak, že volili ľudí, ktorým hovorili „sirotský otec“,
ktorý sa o tieto siroty staral, ako sa len dalo. Cieľom však bolo umiestniť ich do sirotinca, čo však nebolo jednoduché a slúžilo ku cti, že sa tieto ústavy snažili navzájom si vypomáhať, ak im to kapacita sirotinca dovoľovala. Slúži ku cti aj lepšie situovaným ľuďom, že im táto záležitosť nebola ľahostajná a pri zbierkach a humanite boli štedrými darcami. Niektorí dokonca prichádzali aj s rôznymi nápadmi, ako získať „zlatky“, čo dnes ťažko pochopíme.
Tak napríklad v roku 1895 bola v Zvolenskej župe vypísaná zbierka v prospech župného sirotinca. Cieľom tejto akcie bolo vyzbierať a potom predať ohorky cigár. Cigary fajčili lepšie situovaní občania. A div sa svete, aj zbierky ohorkov organizovali hlavne bystrickí dôstojníci a to práve tam, kde služobne pôsobili. A tak stotník Zsivna Ágost z Lučenca
odovzdal 8 kg, v druhej zbierke takmer 4 kg, poručík Göllner Oszkár z Ostrihomu 1,5 kg. Zbierky však prichádzali aj z Budapešti, Viedne, Podbrezovej, Brezna, Martina. Nezaostala ani samotná Banská Bystrica. Nakoniec celkové množstvo vyzbieraných ohorkov z cigár činilo 46 kg, ktoré sa predali za 46 zlatých. Zlatka za kilo. Niektorí nefajčiari nechceli byť ukrátení a darovali miesto ohorkov peniaze. Zozbierané a darované ohorky cigár sústreďoval v Banskej Bystrici Göllner Frigyes. Táto činnosť, nech už sa nám zdá byť akokoľvek úsmevná, bola taká vážna, že zápisnica z 28. decembra 1895, ktorá má len jeden bod na prerokovanie, sa zaoberá ohorkami na troch stranách. Podpísaný podžupan Csipkay Károly, sirotský predseda a tajomník Weisz mohli byť spokojní.
Aj o činnosti vlastného sirotinca vie však verejnosť veľmi málo alebo vôbec nič. Vie len veľmi málo zainteresovaných, že v sirotinci sa nezaháľalo, ale za päť rokov pobytu absolventi tu získali celkom slušnú kvalifikáciu a odborné remeslo do ďalšieho života. Možnosť dievčat v tejto oblasti však v tých časoch bola ešte celkom obmedzená. Zaujímavý dokument hovorí sám za seba. Dokument nám prezrádza nasledovné údaje:
SIROTINEC ZVOLENSKEJ ŽUPY
Sirotinec Zvolenskej župy
Založený: 1. februára 1884
Počet prijatých chovancov: 89
Z toho chlapcov: 59, dievčat: 30.
rím.-kat: 69, evanjel: 20.
Maďari: 3, Slováci: 86.
Prepustení chlapci: 37, dievčatá: 22.
V ústave je chlapcov: 22, dievčat: 8.
Medzi prepustenými je: chlapec, dievča.
mlynár: 1 –
obchodník: 1 –
nožiar: 1 –
stolár: 1 –
remenár: 1 –
kolár: 1 –
obuvník : 2 –
pekár: 6 –
učiteľ: 1 –
krajčír: 4 –
hrebenár: 3 –
záhradník: 2 –
lesník: 1 –
fabrický robotník: 3 –
pri rodičovskom dome: 2 –
sluha: 1 14
v nápravnom ústave: 1 1
v blázinci: 1 1
zomrel: 4 5
Spolu: 37 22
Škola v ústave začala 1. októbra 1889. Dnes však nevieme posúdiť, či horeuvedené profesie boli študované
na objednávku, alebo čo ktorému absolventovi najviac „sedelo“.
Autor ďakuje Štátnemu archívu v Banskej Bystrici za možnosť štúdia.
Michal Kiššimon
Bystrický Permon 2017/1 str. 7
