Život Pavla Sitára, rodáka zo Sielnice, je svedectvom o trpkom osude veriaceho človeka, ktorý sa ani po psychickom a fyzickom nátlaku nevzdal svojho náboženstva. Verný katolíckej cirkvi a kňazskému poslaniu ostal verný napriek týraniu, väzneniu v tme, vybitým zubom a jazvám na tele, ktoré mu spôsobili posluhovači neľudského totalitného režimu 50. rokov minulého storočia. Zomrel ako 73-ročný s modlitbou na perách.
Sielnický rodák, kňaz a trpiteľ pre vieru sa narodil 4. decembra 1920 ako jedno zo siedmich detí Pavla a Márie, rodenej Kuzmovej. V kostole Všetkých svätých v Sielnici ho pokrstil badínsky farár Juraj Ohrival. Po absolvovaní ľudovej školy vo svojom rodisku sa prihlásil do Štátneho reálneho gymnázia v Banskej Bystrici, pokračoval štúdiom v malom seminári v Nitre a štúdium zakončil v malom seminári v meste pod Urpínom maturitnou skúškou roku 1941. Následné štúdium teológie Pavlovi prerušila náhla smrť otca. Pri prechode frontu Zvolenskou kotlinou v roku 1945 zasiahol delostrelecký granát alebo mína dvor jeho rodného domu. Jeho otca smrteľne zranila črepina a dom vyhorel. Pavel sa potom staral o matku a v teologických štúdiách pokračoval o rok neskôr v roku 1946. Za kňaza ho vysvätil nitriansky pomocný biskup Eduard Nécsey 15. júna 1947. Primičnú sv. omšu slúžil v Kostole Ducha svätého v Sielnici 22. júna 1947. Homíliu predniesol bývalý správca badínskej farnosti František Szabó. Slávnosti sa zúčastnili klerici z Nitry a Banskej Bystrice.
Pavel najskôr dva mesiace „kaplánčil“ v Handlovej a v Čiernom Balogu. V júni 1948 ho biskup poslal za kaplána do Nitrianskeho Pravna a v decembri už slúžil ako kaplán v Chrenovci. Počas jeho pôsobenia v Chrenovci vyhorel kostol. Sám sa aktívne zapájal do výstavby nového, pričom nikdy nechýbal na brigádach. To sa nepozdávalo predstaviteľom nastupujúceho totalitného režimu, ktorý potláčal náboženskú slobodu. Proti tomu, ako aj proti zoštátňovaniu súkromného majetku a kolektivizácii, vystupoval mladý odvážny kňaz na kazateľnici. V roku 1952 ho vzali do väzby v Banskej Bystrici, kde ho držali v tme, aby nevedel, či je noc alebo deň. Vybili mu zuby a neskôr ukazoval i jazvy na krku. Vo väzbe strávil sedem mesiacov. Odsúdili ho za trestný čin poburovania proti republike a zneužitia náboženskej funkcie na tri roky odňatia slobody, päť rokov pozbavenia občianskych práv a slobôd a 5 000 Kčs pokuty. Vo väzení v Ilave ho nútili vzdať sa kňazstva. Vyjadril sa, že keď ho rodičia vychovali za kňaza, kňazom aj ostane. Väznili ho do 4. mája 1953, keď ho prepustili na amnestiu prezidenta ČSR Antonína Zápotockého. Spomienky na návštevu v ilavskom väzení sa stále vynárajú jeho švagrinej Márii: „Tam som mu chcela ruku podať a nedovolili mi, aby som pekne stála, inak pôjdem von…. Bola som tam s jeho sestrou… a nechali nás len päť minút… Keď sme odchádzali, tak nám ľúto bolo, tak sa nám ešte žandári aj vysmievali…“. Po prepustení z väzenia ho neustále sledovala Štátna bezpečnosť. Sledovali ho a udávali za peniaze, žiaľ, aj niektorí jeho spolurodáci. Po príchode z väzenia sa vrátil domov k matke. Pracoval vo výrobe v stavebnej firme Doprastav vo Zvolene. Potajomky sa venoval mládeži pri duchovných cvičeniach v horách a bohoslovcom. V roku 1958 ho opäť zatkli a odsúdili na sedem rokov odňatia slobody a konfiškáciu majetku za ilegálne vedenie seminaristov. Vo väzení vo Valdiciach pracoval ako brusič skla do amnestie, ktorú mu udelili 9. mája 1960. Po prepustení pracoval vo výrobe.
V roku 1964 dostal štátny súhlas ísť za kaplána do Kremnice. Ako kaplán v Detvianskej Hute pôsobil od roku 1966 a od roku 1967 sa prvýkrát stáva správcom fary v Nemeckej nad Hronom. Na faru v Pohronskej Polhore sa dostal v roku 1985 a duchovné povolanie zavŕšil ako farár v Pitelovej, kde pôsobil od roku 1992.
Titul čestný dekan mu udelili v roku 1990 a v tom istom roku ho súd v plnom rozsahu rehabilitoval.
Pavol Sitár sa tak dočkal vytúženej slobody, ktorú priniesla Nežná revolúcia v roku 1989. Negatívnymi zážitkami z väzenia bol tak silno poznačený, že ani po „Novembri“ o nich nechcel rozprávať a neraz sa pri spomienkach rozplakal.
Zomrel 6. februára 1993 v Pitelovej. Veriaci ho našli mŕtveho sediaceho v kresle nad breviárom. Pochoval ho banskobystrický diecézny biskup Rudolf Baláž. Jeho telo odpočíva pri Kostole Ducha svätého v Sielnici pri hrobe farára Juraja Ohrivala.
Aj štvrťstoročie po jeho odchode do večnosti nám jeho neľahký život, ako aj osudy iných trpiacich kňazov pre vieru, pripomína zoznam perzekvovaných duchovných pastierov na pamätnej tabuli na Námestí SNP v Banskej Bystrici.
Literatúra:
BRENDZA, Gabriel. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť. Vydal: Kňazský seminár sv. Františka Xaverského, Banská Bystrica – Badín 2006
SENČEK, R. Richard – VÁROŠÍK, Michal. Sielnica od A po Z. Vydal: PhDr. RNDr. Richard R. Senček – Amtheon – Banská Bystrica 2016
KUCHÁRIK, Roman. Život a perzekúcia kňaza Pavla Sitára. Diplomová práca, Badín 2000
Pramene:
Kniha Najsvätešiho Ruženca v Sielnici 1 Marca Roku 1891 Založeneho, rukopis,1907
Pamätná tabuľa venovaná väzneným kňazom, Námestie SNP, Banská Bystrica, inštalácia r. 1998
Zvukový záznam:
Archív RTVS, Zvukový záznam: názov: Perzekúcia Pavla Sitára, trvanie 5 min. 4 s., vysielací čas 17. november 2009
